Názov: | Trojkráľový Jelení vrch |
Dňa: | 06.01.2009 |
Účastníci: | Makovica, Kopro, Kamil, Danka, Katka, Peťa |
Hostia: |
Je sedem hodín ráno, pomaly sa rozvidnieva. My baby už čakáme vo vestibule. Prichádza Kamil a zasekáva sa v rotačných dverách – škodoradostne sa mu nahlas smejeme. Je 7.10 a rýchlym krokom sa blíži Kopro ... a zasekáva sa v rotačných dverách – ďalší hromový smiech. Autobus je poloprázdny. Šofér dobre kúri a bravúrne zvláda slabo odhrnutú a mierne posypanú cestu. Do Medzeva cestujú okrem nás ešte práve traja ľudia. Fotíme sa v parčíku pri kostole a zvládame šmyky na leštenej dlažbe pod „víťazným oblúkom“. Napájame sa na žltú značku a stúpame za našim cieľom – najprv hode dedinou, potom lesnou cestou, okrajom lúky a opäť lesným chodníkom. Stále len stúpame bez jediného miestočka na pohodlnejšiu chôdzu. Kamil odrazu vyhlasuje bojkot stúpania a rozbaľuje batoh, vraj musí si dať raňajky. Tak teda stojíme uprostred bielej rozprávky a konzumujeme, čo kto má. Stúpame stále ďalej dosť monotónnou cestou, ešteže nám ju spestruje slnko, pristávajúce lietadlo a okolitá rozprávka ako z mrázika. Na vrchole stúpania Kamil kričí, že raňajky už boli, ale potrebuje desiatu. Musí ale ešte vydržať. Na Krížnej poľane opúšťame značku, Makovica velí – „kapucne na hlavy“ a pomedzi stromy sa podľa GPS predierame na vrchol Jelenieho vrchu.Žiaľ stromy už tak podrástli, že výhľad na sever a severozápad sa úplne zakryl. Objavujeme ale dokonalý mrázikovský strom a pod ním Marfu – Kamila, ktorý vyhlasuje, že desiata už bola a teraz potrebuje obed – skrátka rozhodol sa, že dnes bude jesť bez prestávky, ešteže Peťa kúpila toľko rožkov. Po vychodenom chodníčku prichádzame konečne k vysielaču. Katka ako najodvážnejšia sa vydáva po rebríku, ale vchod na prvú plošinu je zamknutý. Tak aspoň Kamil otriasa z vysielača prebytočný sneh – stačí pár rytmických nárazov na rebrík rukou a sneh padá nadol a vytvára na pozadí tmavomodrej oblohy nádherné obrazce. Zostupujeme po lúke späť k značke. Oproti nám sa na ceste objavujú nejaké postavy a čosi po nás vykrikujú. Už sme sa zľakli, že čo sa tým nervákom stalo, keď v nich spoznávame Janka, Telíčka a dve manželky Evky. Zvítame sa a po krátkej debate pokračujeme do Hačavy a rýchlo ďalej smer vodopády a domček Holečkovcov, kde nás má čakať teplý čaj. Medzitým ale ešte stojíme na ceste, sedíme na zvodidle a podľa Kamila je práve čas na druhé jedlo obeda. Vyjedáme zvyšky z batohov a potom už len cupitáme po ceste až po tabuľku Vodopád č. 4 – potom už objavujeme vodopády, sledujeme zajačie stopy, Kopro za Petinej asistencie fotí čeriacu sa vodu po hodení kamienka na vodnú hladinu.... Pred Holečkovie domom stretávame Julku a už len čakáme na domácich pánov. Po hodinovom posedeníčku v teplej kuchyni sa poberáme na vlak. Čaká nás ešte jeden a pol hodiny monotónneho šliapania po asfaltke, Vlak stíhame len tak akurát. Nasadáme do zadného vozňa – smrdí tam nafta, svetlo ako za dušičky, ale aspoň dosť miesta. Cesta ubieha rýchlo, Kopro fotí otlačky našich rúk na zamrznutom okne a o chvíľu je tu košická stanica. Zas jeden krásny deň za nami.
- Ak chcete pridať komentáre, tak sa musíte prihlásiť
- prečítané 3158x
Asi je načase aby sme tu
Asi je načase aby sme tu zriadili fotogalériu pre také skvosty, čo tu nahral Kopro