Názov: | Rozkvitnutý a oživnutý Zádiel |
Dňa: | 06.04.2012 |
Účastníci: | Makovica, Janni, Kika, Maja |
Hostia: |
Po večernej búrke a krupobití vyzerá ráno podobne - o 6.20 jemne, ale zato pekne husto prší. Makovici sa vylieva plná termoska čaju do batoha a odtiaľ na celé oblečenie, takže sa expresne musí prezliekať, nestíha autobus, električka mešká a 17-ka tiež. Je 7.47, keď vbieha do stanice. Odchytáva ostatné kočky, nastupujeme do poloprázdneho autobusu a naša dámska jazda môže začať. Prší, prší, len sa leje po celej ceste, v Turni lejak vrcholí a keď vystupujeme vyzbrojené pršiplášťami v Dvorníkoch, zisťujeme, že je práve po daždi. Úspešne sme ho prečkali v autobuse.
Kúsok po hlavnej ceste späť a už aj odbočujeme na úzku cestu do Zádielu. Tešili sme sa na krásny pohľad na skaly, ktorý budeme mať pred sebou, ale vidíme len domy v dedine a sivú hradbu za nimi. Zachraňujeme zvera č. 1 dnešného výletu - ropuchu s poranenou ľavou labkou a pomáhame jej dostať sa rýchlejšie cez cestu. Parkovisko je ľudoprázdne, niet sa čo čudovať, je len tesne po 8-mej. Sme už v kaňone, ale nič tomu nenasvedčuje, cez hmlu nevidíme ani tie najbližšie skaly. Je teplo a dusno, takto nejako sa asi dýcha v trópoch pri 100-percentnej vlhkosti pralesa. Postupne vyzliekame zo seba jednotlivé vrstvy odevov a naša nálada stúpa, keďže sa začínajú objavovať aj prvé skaly. Pod Čertovými koľajami už dovidíme až na ich vrcholky. Kika zachraňuje živočícha č. 2 - salamandru, ktorú Maja v svojom entuziazme skoro zašliapla. Stretávame ešte slimáčky, čo si užívajú rýchlosť pohybu na mokrom zbytku asfaltu. Ani sa nenazdáme a sme na hornom konci doliny. Z prístreška obdivujeme 2 trasochvosty žlté a Janni narieka, že ráno zabudla na kávu. Po krátkej pauze svižne, opäť pomedzi salamandre stúpame k Zádielskej skale. Za polovicou výstupu odrazu vychádzame z Mordoru hmly a ocitáme sa nad tým hustým mliekom. Pozdravujú nás prvé slnečné lúče dnešného dňa. Z vyhliadky vidíme pod sebou to biele more a Cukrová homoľa z neho kukučkuje ako hlava obrovského Golema, dokonca mu rozoznávame aj oči. Konštatujeme, že už len kvôli tomuto sa sem oplatilo prísť. Pokračujeme okolo salaša na hlaváčikovú lúčku - práve vyliezajú zo zeme ako malé žlté kuriatka, je ich všade plno. Vytešujeme sa, Maja by rada našla kešku, ale Makovica nemá súradnice, tak ideme ďalej. Na okraji Zádiela nás vítajú poniklece - už pomaly odkvitajú, na niektorých už rastú chlpaté, fúzaté plody. Pauza č. 2, na okraji tiesňavy desiatoobedujeme. Pokračujeme okolo skál, zdravíme sa s 2 chlapmi, čudne kukajú na naše spoločenstvo, ale čo ich je do toho. Ešte pár skupinoviek na okraji tiesňavy a odbočujeme ku kopanej priepasti. Tu Kika objavuje živočícha č. xy - krásnu jaštericu zelenú. Naprv sa tvári, že chce ujsť, ale potom kašle na to, slniečko je jej milšie ako nejaká blížiaca sa Makovica, tak sa necháva fotiť, doslova pózuje.
Vydávame sa po krásnej lesnej cestičke a asi po 500 metroch zisťujeme, že ideme presne opačným smerom. Tak sa so smiechom vraciame, odkiaľ sme prišli a vydávame sa na strastiplné klesanie škrapovými poľami do sedla pod hradom - fakt sa tadiaľ ide lepšie naopak. Naokolo je výbuch jari - prvosienky, hlaváčiky, poniklece, chochlačky a všetko to ostatné žlté a biele. Nesprávame sa príliš ticho a asi preto zrazu pred nami planina ožíva. Postupne prebieha možno 30 metrov pred nami asi 15-16 laní a na záver nám prekrásne skoky minimálne 2 m do výšky predvádza statný jeleň. V nemom úžase stojíme pred tým divadlom. Keby sme boli šli potichu, boli by sme im vbehli rovno do siesty, keďže nemali šancu nás proti vetru cítiť.
Tesne pred sedlom na krásnej lúčke sa Janni a Maja spúšťajú do polohy ležmo a Makovica s Kikou idú hľadať posledné snežienky. Väčšina je už skutočne odkvitnutá, ale nájdu sa ešte pekné exempláre. Všade naokolo to bzučí tisíckami včiel a najmä čmeliakov, čmeliačikov a inej nektáruchtivej hávede.Stretávame sa opäž na hrade. Makovica odrazu objavuje nejakého zaujímavého motýľa. Nenormálne rýchlo lieta, tak naňho pokrikuje, aby už konečne sadol alebo aspoň spomalil, nech ho dokáže identifikovať. Miestna mládež sa dobre baví, ale jej to nevadí.Konečne jeden spomalil a ona ho víťazoslávne identifikuje - je to vidlochvost ovocný, ktorého výskyt na sever od Álp je skutočne vzácny. A tu ich naraz lietalo možno aj 10. Chcela by ich odfotiť, ale sú neposedné. Až úplne doku na prípojnej ceste si to jeden rozmyslel a sadol na vyhriate kamene na okraji cesty. Konečne Makovica fotí odušu.
Vízia kofoly nás ženie dedinou vpred smerom k stanici. Asi dvakrát sa pýtame domorodcov, kde je krčma a oni si len obzerajú tie 4 baby, žo nezaujíma nič iné, len krčma. Asi to budú dobré diskusie večer v krčme?
Čo na záver? Kofola bola úžasná, lipuenky Aro už nikdy nekupujte, dávajte na stanici pozor, kedy má odchod váš vlak, lebo ho zmeškáte ako sa to skoro stalo nám. Košice nás vítajú chladom, takže navliekame na seba vetrovky a trávime dnešné neuveriteľné zážitky.
- Ak chcete pridať komentáre, tak sa musíte prihlásiť
- prečítané 5337x
Krásne fotky
Krásne fotky holky ,až Vam závidim ten vyletik a ja som dnes bol v praci od ranna do večera ,ale zajtra si to vynahradim s rodinkou pojdeme tiež na nejaky vyletik. :-)
S pozdravom reci73 & family