Názov: | Jesenná Čuntava |
Dňa: | 30.10.2008 |
Účastníci: | Makovica, Kopro, Danka, Veronika H., Mates, Kamil, Peťa, Žanka, Maťo Sz., |
Hostia: | Janko-Drobček, Kapi, Katka, Elenka Č |
No, tak to tu ešte nebolo. Šli sme tam hádam v 4 skupinách – Janko na biku v štvrtok ráno (aj v tom lejaku), ďakšia skupinka vlakom do Vernára a ďalej pešo alebo na biku. Niektorí prišli v piatok ráno a poslední v piatok popoludní.
Túto Čuntavu možno nazvať „šarádovou“ a nocochodovou. Posledná partia, ktorá sa vyštverala ku krížu od vlaku okolo pol 4., vymyslela, že by bolo fajn vybehnúť ešte na Ondrejisko.
Tak sme sa tam teda vydali už v hlbokej tme. Na ceste bolo mäkúčko – blatovúčko, ale celkom v pohode sme tam trafili. Len vrcholová časť bola trochu ťažkým orieškom – nájsť v hustom lese potme úzky chodníček bolo nad naše sily, tak sme to vzali podľa GPS priamo nahor krížom cez smrečinu, staré stromy, skalky...ale to, čo nás čakalo hore, stálo za to – na obzore žiaril vysvietený Spišský hrad, kúsok vľavo svietili svetlá Spišskej Novej Vsi a Popradu. Pod nami po ceste sa štverali z oboch strán na Besník svetielka áut.
Vrátili sme sa tak ako sme prišlim, teda cez húštiny, len na konci chlapci vybrali na návrat akože skratku....na ktorej obolo ešte asi trikrát toľko blata, mlák a popadaných stromov ako na pôvodnej ceste.
Po návrate sme si ešte založili ohník a uúpiekli večeru. Na záver poklobáse, špekáčkoch a slaninke Elenka vytiahla ako bonus Jo-JO-cukríky. Opekané a ťahavé, to bol super dezert.
Do postele sme sa dostali poniektorí pred polnocou, ale väčšina až ďaleko po tomto termíne.
Ráno o 5.15 však Makovica položila potichy v izbe otázku: „Kto ide na východ slnka na Trsteník?“ Na počudovanie sme temer všetci počuli a už po 5.30 sm,e cupitali po ceste hore ôlúkou. Spočiatku sa zdalo, že slniečko aj uvidíme, ale nakoniec nám ukázalo len krásne ružový obzor, potom krásne osvetlené mraky a to bolo asi všetko. Ešteže dievčatá mali so sebou šarkana, ktorého de)n predtým dostali v Telgárte v obchode od tety predavačky – nebal šnúrku, tak ho chcela vyhodiť. Vzali si ho a kúpili s k nemu šnúrku – za 45 korún. Snažili sme sa ho dostať do vzduchu, ale vietor bol len slabý a veľmi premenlivý. Kamil to skúsil na bicykli. Šarkan lietal, ale za cenu toho, že Kamil skoro vypľul dušu pri peálovaní. Janko to potom skúsil pešo, ale ani on nebol veľmi úspešný.
Vrátili sme sa do chaty a po rańajkách sme sa pobrali ukázať Makovici kameň na Buchwalde, keďže tam ešte nebola. Zo značky sme odbočili priamo na hrebeň a o chvíľu sme sa dostali na čerstvé rúbanisko, teda doslovný holorub. Lesy naokolo sú veľmi choré, čoskoro tu bude asi viac takýchto prázdnych plôch. Z vrchola rúbaniska sme zavolali chlapcom, čo ostali v chate variť guľáš. Vyšli na lúku a navzájom sme si kývali. Veľmi sme sa nevideli, ale potom kohosi napadlo zaujúkať a oni odpovedali – takže sme sa aspoň počuli.
Guľáš dokončila Makovica a celkom pekne sme sa napapkali. Po odpočinku patril čas hrám okolo chaty, Makovica s Jankom priopravili pre nás Klondyke – nabehali sme sa ako blázni a kto si mal pamätať tie 5-miestne kňody pozorvečňšané na najnemožnejších miestach . ale bola to zábava. Potom sme si ešte dali hru o poklad – Krtki kontra Salamandre – skončilo to remízou – ani jedna skupina poklad nenašla.
Po zotmení sme sa ešte vybrali na jedno malé dobrodružstvo – pešo a bez svetiel sme sa vydali na Mária-skalu – vyhliadku nad roklinou. Okrem toho, že sme zakopávali o pníčky a ponektorí sa aj báli, našli sme svetielkujúce chrobáky a zistili sme, že stĺpy vysokého napätia blikajú v noci na červeno.
Nedeľa nás privítzala nádherným slnkom. Nad lúkou sa vznášala asi polmetrová vrstva jemnej hmly – skoro ako v druidskom lese v Pánovi prsteňov a vrcholky stromov osvetľovali prvé lúče slnka. Vybehli sme na vyhliadku – slnko už bolo vonku, ale aj tak to bolo krásne divadlo.
Domov sme šli tak, ako sme prišli – po kúskoch – niektorí už v sobotu popoludní, Janko bikom už o 6.30, ďalší o 10. z Telgártu a my zvyšní sme sa vybrali po červenej smerom na Dobšinskú ľadovú jaskyňu. Tam odbočili bicyklisti a Veronika a poslední traja – Makovica, Žanka a Szabi došli až do Stratenej malou roklinkou s rebríkmi a mostíkmi.
V Stratenej sme si poriadne počkali na vlak. Najprv popred nás prefčal rýchjlik, ktorý meškal temer hodinu a pol a tak aj náš osobáčil musel čakať. Keďže sa nám zúfalo chcelo vo vlaku spať, začali sme hrať slovný futbal a to nám vydržalo až do Margecian. Len-len že sme prestúpili do osobáčika a už sa aj pohol. Do Košíc sme prišli načas.
- Ak chcete pridať komentáre, tak sa musíte prihlásiť
- prečítané 8140x