kategórie:
Názov: Hejce a Trstené pri Hronáde
Dňa: 16.08.2012
Účastníci: Makovica, Kopro
Hostia:

P1210550.JPGhranica SK-HU nad Perínom P1210555.JPGKopro ako pastier ovečiek P1210557.JPGnadjazd nad hlavnou cestou do Miskolca P1210560.JPGprvýkrát prechádzame trať P1210564.JPGhrad Boldoko P1210568.JPGtravertínové medvede v Hejciach
P1210574.JPGdrevené plastiky v parčíku pri pomníku P1210581.JPGpomník v dedine Hejce P1210584.JPGa my pri ňom P1210590.JPGsmerovky nám nedajú zablúdiť P1210596.JPGtak tu sa to stalo P1210603.JPGkryté odpočívadlo
P1210609.JPGa úžasný výhľad P1210610.JPGodchádzame z toho smutného miesta P1210618.JPGtakto vyzerá zjazd dolu P1210619.JPGa samé prenášanie P1210626.JPGkaštieľ v Kékede P1210629.JPGvidíte hranicu SK-HU pri Trstenom? asfalt končí na milimeter presne
P1210632.JPGposedeníčko s Jurkom v Čani

Popis akcie: 

Tak dnes sme to konečne dali - chystali sme sa tam už zo 3 roky. Aby sme si ušetrili nepríjemnú jazdu po hlavnej ceste do Sene, použili sme vlak do Veľkej Idy, odtiaľ je to už len po vedľajších autoprázdnych cestách.

 Vystupuzjeme vo Veľkej Ide a zo stanice vychádzame nevábne páchnucím podchodom - hrôza! TňRýchlou jazdou prichádzame do Perína a odpájame sa od asfaltky. Po ľavej strane kostola a okolo cintorína sa dostávame na peknú lesnú cestu a o chvíľku sme na hranici. Pokračujeme pekným miernym zjazdom smer Hidasnémeti. Cestou chvíľku "pasieme" ovečky a keď sa nám ich podarí predbehnúť, opäť šliapneme do pedálov. Prechod nadjazdom ponad cestu do Miskolca a sme v dedine Hidasnémeti. Pokračujeme smerom na Gönc, prechádzame zo 3 razy železničnú trať a konečne prichádzame k odbočke na Hejce. Cesta mierne ale trvale stúpa, naskytne sa nám výhľad na kopec s hradom Boldoko (či ako sa to píše) auž nás aj vátajú 2 travertínové medvedíky na začiatku dediny.

Hejce je dedinka, ktorej meno obletelo svet 19.1.2006 v spojitosti s tragédiou slovenských vojakov vracajúcich sa z misie. Uprostred obce je za srdce chytajúci pamätník v nádherne upravenom parčíku. Ale nielen parčík je precízne upravený - všetky verejné budovy a priestranstvá sú prekrásne udržiavané, na každom kroku je nejaká drevená socha, plastika, či len jednoduchá lavička s nádherne vyrezávanou strieškou. Po krátkom odpočinku na desiatu pokračujeme ďalej. Koprosi píska zadný kotúč, darmo ho prehovára, nie a nie prestať. Tak sa mu tesda s prestávkami venuje celý deň - zatiaľ zjavne bez úspechu. Kotúč si žije vlastným životom.... Po dvanástej prichádzame na vrchol kopca, kde sa to stalo. Pamätné stĺpy stoja v radoch, akoby na krídlach lietadla. Tu neostáva iné, len sa mlčky prejsť po vysypaných chodníčkoch a vzdychnúť, koľko mladých čivotov tu vyhaslo. A pritom od krytej lavičky je úžasný výhľad priamo na Košice - stačilo tak málo. Začína fúkať nepríjemný vietor, tak obliekame bundy  a vydávame sa ďalej. Príjemný zjazd trvá len chvíľku. Mení sa na blatné jazierko, z ktorého Kopro ešte aj o 2 hodiny bombaruje Makovicu bahnom. Potom prichádza prudký zjazd pomdzi balvany, polámané stromy, úzky chodníček popod andezitové bralá a opäť balvany a stromy na chodníku. Záver klincuje ultra strmý zjazd dolu zarastenou lúkouo, ktorý dokonca aj Kopro prekonáva pešmo (Makovica stlačila skoro celú cestu, to je len pre samobrahov a Kopra).

Konečne vychádzame na lesnú cestu, meniacu sa na lesnú asfaltku, ažprichádzame na cestu. Velenie preberá Kopro, on má v GPS trasu od tohto bolu do Čane.  Odbočujeme doprava, míňame bez povšimnutia odbočku do poľa, lebo podľa mapy to mala byť asfaltka. Tak sa teda musíme vrátiť. Prenasledujeme orajúci traktor, on však vychádza na cestu na druhej strane údolia, otáča sa a zdá sa, že bude prenasledovať nás. V poslednej chvíli ale odbočuje do poľa a pokojne orie. My zasa pokojne šliapeme do kopca, potom strmo dolu do Abaújvaru, opäť kope kopcami a opäť prudko dolu do Kékedu. Ešte obzrieme kaštieľ - žiaľ len z diaľky a zvonka, lebo brána je zamknutá. Tak teda opäť smerujeme k hranici - poľná cesta nás tam bezpečne privádza a to, že sme na Slovensku zisťujeme nielen podľa hraničného kameˇ)na, ale úplne netradičke - podľa úžasného asfaltu, ktorý je položený po posledný milimeter slovenskej pôdy a ďalej v celej dedine. Trstené je neuveriteľne dlhá a rozľahlá dedina. A koľko má ulíc,! A žiadny maďarský názov - žeby tu, na hranici žili len Slováci?

O chvíľu sme v Čani, stretávame sa s Jurkom a chlapci samozrejme rozoberajú (slovne i naozaj) svoje biky, len tan Makovicin obyčajný zastaralý stojí sám v stojane.  Okolo 5. sa lúčime a s číslom 83 na tachometri prichádzame do Košíc.

Zdá sa, že sme obaja spokojí. Dokonca aj Kopro si nádherne užil ter=n na novom biku. 

 


Ďalšie fotky:
HDR1.jpg hdr 4.jpg hdr6.jpg hdr3.jpg
Obrázok používateľa Anonym

Hejce

Pekná náučná túra, pekný opis výletu, pripomienku mám k názvu "Boldoko" "či ako sa to píše" píše sa to
Boldogkő, dá sa to opísať z mapy.

Obrázok používateľa makovica

no, máš pravdu....je to v

no, máš pravdu....je to v mape...Makovica