kategórie:
Názov: Ako Makovica po Tatrách haluzila
Dňa: 30.07.2020
Účastníci: Makovica a ďalší pridružení
Hostia:

P1710140.JPG P1710175.JPG

Popis akcie: 

V Makovicinej hlave nastal čas, kedy treba zdolať poslednú dolinu Vysokých Tatier. Je pravda, že Javorová bola zatvorená, ale veď to mali vypíliť už v apríli, tak určite je to už hotové....no...určite je na Slovensku veľmi neurčitý pojem.

Vlakom o 4:15 z Košíc, takže o 6:50 vystupujem v Tatranskej Javorine - sama. Plný autobus pokračuje ďalej - ešte stále mi to nedocvakne. Na smerovke je Sedielko 5 hodín, teda okolo obeda by som mohla byť tam. Cupitám dolinou a užívam si ranný chlad a pohľad na Malý Muráň. Obchádzam rampu, čosi na nej visí v angličtine, ale nevenujem tomu pozornosť. Za 25 minút docupitám na rázcestie Pod Muráňom a tu ma čaká neríjemná realita - rampy a na nich zákaz vstupu do oboch dolín. Vzdychnem si a obrátim sa na cestu späť. Nebudem rušiť zákaz a do rizikového terénu neôjdem sama, keby nás bolo viac, možno... Tesne pred dedinou stretávam dvojicu mužov a oznamujem im túto skutočnosť. Potom ide dvojica Poliakov, ktorí sa smejú, že včera prešli Meďodoly a dnes idú Sedielko a vôbec sa neboja. Ešte jedna skupinka prejde okolo a tiež sa vyberá do dolín, spolu asi 15 ľudí. Tak sa otočíme za nimi. Tesne pod rázcestím nás predbehne Zásahové vozidlo Horskej služby a odbočí do Javorovej doliny. Nechce sa nám platiť pokutu, tak sa nakoniec vrciame a dvojici Miloš a Peter navrhujem túru do Monkovej doliny. Za dobrú radu ma odvezú, ale sú nejakí divní. Ten vyšší a zrejme šéfujúci ešte poriadne neodpovedal na pozdrav a už začal s otázkou, či verím v Boha a je dosť agresívne neodbytný.

Jeho presviedčanie je dosť nátlakové a ja mu dosť rezolútne odpovedám, že nepotrebujem 7000 rokov poletovať nad Tatrami, že mi stačí 70 rokov, ktoré sa budem môcť nimi pokorne plahočiť po zemi. Nepomáha ani moje osvedčené botanické okienko, dokonca ani kýchavica naňho nezabrala. Tak sa v prudkom stúpaní tesne pod studničkou zatvárim, že potrebujem zvoľniť tempo a nechávam ich odísť.

A tak už len sama obdivujem, fotím a žasnem nad pestrosťou kveteny v tejto doline. Kvitne už aj hadí koreň, ktorý vytvára nad zemou akoby ružový opar. Niečo omamne vonia, ale neviem prísť na to, čo. Ľudí je tu statočne, ale nie až toľko, aby to bolo nepríjemné. Správajú sa ticho a ohľadupplne, veď v tom brutálnom stúpaní a horúčave je každý rád, že to udýcha. Dokonca zazrieme aj zopár kamzíkov. Svište sa asi stiahli ďalej od chodníka a tam v tichu a bezpečí obhrýzajú  horskú kvetenu.

Vyjdem na Široké sedlo a pokochám sa pohľadom na doliny, cez ktoré som dnes mala stúpať. Čo už, malo to byť inak.  Idem na chodník trochu bokom a tu sa mi jedno ležiace odpočívajúce telo ozve, Dobrý deň, pani Dučaiová, sama ste? ... tak sme si podebatovali, i keď vôbec neviem s kým.

Poberám sa ďalej na Vyšké Kopské sedlo, keď na mňa z kosodreviny máva ten menší Miloš, vraj tu sme a máme tu kamzíky. Tak si posedím ešte za kosodrevinou s výhľadom na koniec Meďodolov. Na Vyšnom Kopskom sedle sa rozlúčime - oni sa vracajú k autu a ja pokračujem na Biele pleso  a chatu Plesnivec po prvú pečiatku do záznamníka Tatranské chaty. Už mi ostáva navštíviť len 27.

Na chate dám rýchlu kofolu,. pozerám, ako sa dostanem domov a CG Transit píše nejaký autobus o 16:20 do Popradu cez Kežmarok. Kuk na hodinky - mám hodinu na to, čo mi má trvať hodinu dvadsať - stojí to za pokus. Vyzbrojená paličkami letím autopilotným modom SNPčky dolu kopcom a predbieham všetkých....dorazím v termíne, mám ešte 4 minúty, ale zisťujem, že nie som na tej správnej zastávke. V Tatranskej Kotline ich je asi 8 a tento autobus nechodí až sem, ale len po jaskyňu. Tak si sadnem na lavičku a pripravujem sa na to, že si posedím vyše hodiny. Príde dolu česká partia starších manželských párov a s nimi jedna mladá kočka. Spolu močíme nohy v potoku a začnú mi rozprávať o tom, že aj ich Orlické hory sú krásne, mala by som sa tam pozrieť...odpovedám, že Já to tam znám... moja dcéra žije pri Hradci - slovo dalo slovo a zisťujeme, že naša Zuzka mladú kočku - tiež Zuzku - skúšala na štátniciach.... končí to tým, že mi ponúknu, že ma zvezú k vlaku. Opäť sa neporozumieme, kto kam cestuje a skončím vo Veľkej Lomnici...našťastie o 18:00 mi ide vláčik do Popradu, takže akurát stíham jednu zmrzlinu, ktorú zlížem cestou na stanicu.

Napriek všetkým haluziam, čo sa mi stali a čo som si privodila sama, to bol krásny deň, i keď trošku priteplý a od 3-tej ráno trochu pridlhý. 

Obrázok používateľa Miki S

Tak si si to užila

Tak si si to užila