kategórie:
Názov: Žibrid-pýtate sa, kde to je? Na Slovensku
Dňa: 10.09.2020
Účastníci: Makovica, Jerguš
Hostia:

P1740438.JPG P1740495.JPG

Popis akcie: 

Už sme opäť dvaja ŽSR-free, tak si môžeme dovoľovať aj dlhé cesty po Slovensku. Vyrážame o 6:07 do Žiliny a odtiaľ autobusom do Zbyňova v Rajeckej doline. Začínate už tušiť? Áno, Žibrid je najvyšší vrch Súľovských vrchov, máme sa teda na čo tešiť, tušíme, že budú aj skalné vežičky a možno aj výhľady - a boli, viac ako sme čakali.

Vlak mešká 15 minút, snažíme sa rýchlou chôdzou presunúť na autobusovú stanicu, ale kým zistíme, na ktorom nástupišti bus stojí, tak nám natesno ujde. Posedíme 15 minút, ide ďalší. Jerguš zatiaľ dá druhé raňajky. Vystupujeme na rázcestí pri železničnej zastávke Zbyňov. Bez zastavovania sa vydávame hore dedinou - teda hore - je to po rovinke, ale blížime sa k horám, tak to berieme ako stúpania. Na hornom konci dediny sa porozprávame s húskami a sliepočkami za ohradou, veselo nám na naše gá-gá odpovedajú. Najkrajšie je Jergušovo oslovenie kohúta - "rezeň, poď sem!" Za posledným domom odbočujeme do lesa a hneď stúpame spolu s cyklotrasou po širokej poľno-lesnej ceste, miestami nepríjemnej s vyčnievajúcimi bridlicovými skalami. Za elektrickým ohradníkom sú 2 kravky. Na celej obrovskej ploche lúky "odhentál až po hentál sú ozaj len dve" - raodsť žiť.... Prechádzame cez plastikové bránky medzi ohradníkmi a dostávame sa po ceste do lesa až pod zlepencové skalné mesto. Tu odbočuje náučný chodník, ale my to berieme opačnou stranou, teda najprv na Žibrid. Žltá značka aj s cyklotrasou začínajú nepochopiteľne klesať. Nepáči sa nám to, ale čo už, Slovensko je už také. V sedle Patúch konečne odbočujeme na zelenú. Nad nami zavýjajú motorové píly a o chvíľu vychádzme priamo na rozrytú zvážnicu, na ktorej stojí traktor a obsluha pripravuje kmene stromov na sťahovanie. Chlapi sú milí, nadvihnú laná a nechajú nás bezpečne prejsť. Robia prebierkovú ťažbu a tam, kde zoťatý strom padol, rastú už  5-6 metrov vysoké mladé stromy - aj po žťažbe je tu les a nie holina. Takýto krásny presvetlený les vidíme aj neskôr zo Žibridu - radosť pozerať - les mohutných stromov je redší a medzi nimi rastie nový les - vyzerá to ako v parku. Stúpanie je statočné, ale krátke. Tesne pred vrcholom, na ktorý sú natiahnuté aj raťaze pre bezpečnejší výstup, je ešte jedna vyhliadka. Treba na ňu odbočiť pár metrov doprava a pretiahnuť sa okolo rozrastených konárov stromov, ale stojí to za to.

Presne podľa predpovede sa obloha zatiahla, vzdialenejšie kopce miznú v závojoch zrážok. Nad nami našťastie neprší, len občas k nám vietor prinesie zopár kvapiek vzdialeného dažďa. Kopce naokolo sú nám neznáme, len hádame, čo by to mohlo byť, rozoznávame len Súľovské skaly a Manín. Štartujeme Peak-Finder a tak si určíme aj Panskú Javorinu a ďalšie kopce. Dohodneme sa, že naše žalúdky ešte chvíľu vydržia a najeme sa až pri buzpgáni. Prichádzame k oficiálnemu smerovníku na Žibride (podľa kamaráta Rada je to skutočný vrchol a skaly sú Nadvrchol - zaujímavý pojem) a odtiaľ veľmi pozorne sledujeme značky náučného chodníka a prudko klesáme hustou mladinou. Vylezieme na malú skalku priamo na chodníku a ajhľa, pod ňou si stojí obrovský výpencový balvan na zlepencovej stopke - Stratený buzogáň. Ideálne miesto na obedové hodovanie. Papáme s výhľadom na hrebeň Lúčanskej Malej Fatry, na ktorej zjavne výdatne prší, Kľak a Martinky striedavo miznú v oblakoch. Buzogáň pod nami a všade naokolo buky obsypané bukvicami, ktoré začí najú žltnúť a ohlasujú jeseň. Pod nami pri nohe buzogáňa je mladá dvojica - jediní turistickí ľudia, ktorých sme doteraz stretli - a štartujú malý dron. Lieta tu naokolo a bzučí ako nazúrený čmeliak. Ešte ár fotiek so zaujímavou skalou a schádzame dolu späť na žltú značku a pokračujeme späť do Zbyňova. Pri smerovníku Pod kamenným dielom z nej ešte raz odbočíme strmo nahor do skalného mesta. Najprv vežičky obídeme zhora a odpočíme na 2 z m,nohýcvh vyhliadok. Za predposlednou vežou vedie nadol pekný chodníček, ktorý nás prevedie popod a pomedzi veže späť nad cestu. Škoda, že je tak zamračené, za slnka by boli tie fotky asi krajšie. Skratkou schádzame na cestu so žltou značkou a skôr, než sa presunieme späť do Zbyňova, sa zastavíme pri nádherne zarodenej drienke. Ochutnáme tie najčervenšie, ktoré už opadávajú - sú sladké, mňam. Naoberáme si plnú dózu, Jerguš skúsi zavariť kompót.

Do dediny prichádzame presne načas - presne tak, aby nám z rázcestia ušiel autobus o 14:48 - vidíme ho, ako prefrčí popred nás, kým my sme ešte na druhej strane cesty. Nevadí, veď o 3 minúty ide z tej istej zastávky ˇ)další - no... niekedy sa stáva, že dve rôzne zastávky majú to isté meno - tento druhý autobus ide z dediny, teda stojí naprípojnej ceste. Márne mu mávame, že chceme prebehnúť na druhú stranu a nastúpiť....odchádza. Tak teda počkáme 3/4 hodiny na osobáčik, Makovici sa splní želanie že chce ísť do Žiliny vláčikom - kedysi ním chodievali s babkou na kúpalisko do Teplíc, hovorilo sa jej Rajecká Anča. 

V Žiline ešte stihneme opravé zákusky z čias sociku - punčák a špic - rovnako vyzerajú, rovnako výborne chutia, s cenou je to už diskutabilnešie, ale sú stále oveľa lacnejšie ako nové moderné a nechutné ...cakes... Rýchlik samozrejme mešká 15 minút, kávomat Makovici ukradne 60 centov a kýmn prídeme do Košíc, je meškanie 45 minút...Výlet krátky, ale o to krajší - 7 hodín sme cestovali a 5 hodín turistikovali....