kategórie:
Názov: Za 3 dni zo Slovenskej Ľupče do Lučenca cez 9 hradov, jednu vežu a jeden vrchol
Dňa: 06.08.2021 - 08.08.2021
Účastníci: Makovica
Hostia:

P1122027.JPG IMG_20210807_080804.jpg P1122357.JPG

Popis akcie: 

Jeden z Makovicinych úletov, ktorý zaslúži zverejnenie. Hlavným cieľom bolo vyliezť na POSLEDNÝ z 51 najvyšších vrcholov Slovenských pohorí a ppopritom ešte kuknúť niektoré zaujímavé objekty po trase. Môj cestopis je dlhý, plný dojmov, ale pokojne len preleťte a čítajte len to, čo Vás zaujme.

 Ubytovanie si zabezpečujem v Krupine a druhý deň nikde, veď sa uvidí, hádam pod mostom spať nebudem - no veľa nechýbalo a bolo by to tak.

Odkazy na fotky:

https://www.zonerama.com/Makovica/Album/7508436 

https://www.zonerama.com/Makovica/Album/7509651 

https://www.zonerama.com/Makovica/Album/7509746   

Deň 1 - Medzibrod - Krupina 

Vláčik na vypľuje v Medzibrode. Fotím si
stanicu a železničiar hovorí: „Ale veď existuje veľa krajších staníc“.
A ja mu na to: „Možno, ale na tejto som ešte nebola!"  A je to stanica
dokonca aj s historickým exkurzom – na peknej tabuli je dobová fotka
a história prvej stanice na tomto mieste.

Vydávam sa na
cestu – väčšinou bočnými cestami cez dediny, ale na 2 miestach musím vždy na
1,5-2,0 km prejsť aj po hlavnej tepne Horehronia. Našťastie je tu veľkorysý
odstavný pruh, tak si pomerne pokojne bicyklujem, len pri odbočovaní doľava je
to trochu hektické. Konečne zazriem na kopci pred sebou Ľupčiansky hrad. Ako
inak, je to strmo nahor. Pri hrade je minimum parkovacích miest a tak autá
chodia hore-dolu po úzkej ceste a obťažujú disciplinovanú pechotu
a bikerov. Pešo sem dorazila partia možno 10 rodín so samými malými deťmi,
je to tu ako v mravenisku. Chcem si kúpiť vstupenku na nádvorie hradu, ale
to sa vraj nedá – buď celú prehliadku alebo nič. Je 10:40, vstup je
o 11:00 a trvá vyše hodiny – toľko času nemám. Pekne sa usmievam
a slečna biletárka mi vezme lístok z ruky, vráti peniaze – vraj poďte,
šuchnete sa dnu medzi skupinami aspoň na nádvorie. A tak o 11:00
vbehnem na nádvorie hradu, kuknem, ale skutočne len minimálne a odchádzam - SBS-kár v bráne vyzerá ozaj hrozivo.

Užívam si
parádny zjazd po úzkej asfaltke a pokračujem ďalej po vedľajšíéch cestách.
V Šalkovej konečne prejdem na ľavú stranu Hrona a pripájam sa
k cyklotrase – trochu asfalt, trochu šotolinka aj blatné úseky. Pri
výjazde zo šotolinky na lesnú asfaltku ma dobehne baba na veľkom namakanom
biku. Pozdravíme sa a netušíme, že sa ešte uvidíme. Je rýchlejšia, zjavne
domáca. Ja sa zastavujem, obzerám, fotím.

V Bnskej
Bystrici vyjdem do mesta kdesi sa autobusovou stanicou. Traja mladí chalani ma
k železničnej stanci posielajú vraj tadeto poza ten domček je cestička
poza plot, tade prídete. Ozaj, dostávam sa priamo na perón 1. nástupišťa.
Odtiaľto to už poznám – idem skontrolovať intrák mojej alma mater, fotím si
okno najhoršej izby na intráku, v ktorej bývala „za odmenu“ premiantka
fakulty. Okolo hotela Lux parkom až k pamätníku. Čudujem sa úplne
nelogictým jednosmerkám, ale to zažijem ešte viackrát. Pred pamätníkom odbočím
doprava a ups – schody. No čo, dá sa vytlačiť, tak sa vyšplhám na námestie
tesne za poštou. Som teda vlastne priamo pri hrade. Kde bol kedysi Čedok, je
teraz veľká krčmo-reštaurácia. Dám sa odfotiť dvom mladým mužom a pýtam sa
ich, či ešte existuje pirôžkáreň. Vraj hej, len sa presunula o jeden dom
ďalej. Už sa teším na to fajné, nezdravé, smažené, ale nie je mi dopriate –
pekáreň je zatvorená. Tak Hornou striebornou ulicou – našou klasikou na ceste
do školy – sa presúvam k bývalému Leninovemu parku a k budove
fakulty – no, je čím ďalej, tým krajšia, úplne excelentný stav budovy. Park je
taký ako kedysi – možno menej priateľský k úchylákom, keďže zmizli
náletové kroviny, ale nežije. Vraciam sa smerom na niekdajší Hušták
a snažím sa zorientovať a nájsť cestu. Pri výškovej budove, kde býva
štart maratónu, sa pýtam kolobežkára, ale ten ma posiela na výpadovku. Odrazu,
čo to nevidím – moja kočka na namakanom bicykli – vraj poďte za mnou, idem tým
smerom. Štrikujeme uličkami pomedzi bloky, cez prechody, po moste až sa
ocitneme za mestom. Ukáže mi na modrú smerovku – toto je Vaša cestička. Ešte ma
odfotí, poďakujem a už aj jej niet.

Tak teda
pokračujem popri novej protipovodňovej stene, vytešujem sa, že sa vraciam
k prírode, ale neteším sa dlho. Prichádzam k mostu do Iliaša
a je tu akosi husto – 2 žeriavy, chlapi a ženy behajúce
v prilbách s vysielačkami a ... 2 mostné konštrukcie. Dobieha ku mne
pani a prísne hovorí – do zajtra tadiaľto neprejdete! No, to vidím aj bez
nej. Vymieňajú most – starý preč, nový vedľa neho. Dva žeriavy z oboch
strán rieky nasúvajú mostnú konštrukciu. Našťastie sú už tak ďaleko, že poza
techniku prejdem aspoň na ulicu medzi domy a odtiaľ na štátnu cestu. Čaká
ma pár kilometrov po hlavnej k ďalšiemu mostu do Vlkanovej. Áut nie je veľa,
väčšinou si to pádia po susednej diaľnici. Vo Vlkanovej sa obzerám po kaštieli,
ktorý by tu mal byť – o, aj je, ale výrazne mení svoju tvár, kompletne sa
rekonštruuje, tak len pokračujem po ceste do Hronseku. Vôbec som si nevšimla
odbočku cyklotrasy, ktorá by mala obec obchádzať popod les.

V Hronseku
zisťujem, že je už 12 hodín, bodol by nejaký obed. Reštaurácia pri ceste ponúka
denné menu za dobrú cenu, ale hovädzie azu po tatársky ma neoslovilo – odlovím
niečo v Zvolene. Zastavujem sa pri kaštieli – park je pekne upravený
a dominuje mu obrovská chránená lipa. Na druhej strany cesty je
v bočnej uličke drevený kostolík. Mám šťastie, je otvorený a z kazety
ide nahovorený popis. Práve skončil pojednanie o artikulách (to poznám)
a začína o Sládkovičovi – tu sa oženil, jeho dedo tu robil kostolníka
a našiel si tu náhradu za Marínu, s ktorou mal tuším 7 detí. Som taká
uveličená, že aj zabudnem, že by tu mal byť nejaký vodný hrad. Žiadna tabuľka
ma neupozorní a veru som asi zabudla na to podstatné, čo bolo treba
navštíviť.

Cez veľkú Lúku
len prefrčím a Sliač dokonca cykloznačka obchádza po peknom chodníčku  okolo rieky. Prechádzam cez most na prvý breh
Hrona a vchádzam do korčuliarskeho raja – asfaltová dráha vedie temer
priamo do stredu mesta. Už len prejdem cez most, pár metrov po chodníku
a som pri Zvolenskej Európe na hornom konci námestia.

Na námestí je
zákaz jazdy cyklistov, zvoľním teda tempo a pomaly sa presúvam smerom
k valaške. Policajti ma aj vidia, ale nekomentujú. Chcem sa konečne
najesť, ale sú tu len samé cukrárne, kaviarne, pivárne. Nakoniec to istí starý
známy kebab na námestí. Je štandardne výborný a zládujem ho v parčíku pred
Zvolenským zámkom.

Vnútorné
nádvorie je také ako vždy – osirelé, nevľúdne a neosobné. Ničím neláka na
prehliadku expozície galérie. Už som tam bola, tak len robím fotku
a pokračujem ďalej. Automaticky po chodníku prechádzam po moste ponad
železnicu aj ponad Hron. Trochu zaváhanie, kamže to vlastne odbočím, ale už
chytám modrú značku a o 14:30 môže začať posledné trápenie dnešného dňa
– výjazd na Pustý hrad. Vidím, že vlak o 15:15 do Krupiny už
nestihnem...to ešte neviem, že je to to najlepšie, čo sa mi mohlo stať. Stupák
to možno ani nie je taký strašný, hlavne podklad je výborný – široká upravená
cesta, po ktorej by na jemnej šotoline pohodlne vyšlo aj auto. Predbieham
niekoľko rodinných skupiniek. Na križovatke sa rozhodujem – horný, či dolný
hrad? Tak samozrejme horný hrad. Oplatilo sa, výhľad je úžasný. Posedím
a za odmenu si pochutnám na poloroztopenej karamelovej Deli. Prichádza
dedko so 4 vnúčatami – hovorím mu, že robí záslužnú prácu a on nato, že
musím si ich užiť keď sú tu z Čiech len raz do roka....

Je 15:30,
rozmýšľam, čo s načatým dňom, keď vlak ide do Krupiny až o 19:15. Ako
tak letím dolu z hradu a veselo sa zdravím s viacerými cyklistami,
ktorí si len tak vybehli na večerný výšľap na hrad, pred mostom sa mi volant
automaticky stáča doprava na Road 66 – je tu elegantný chodník až po úplný
koniec mesta. Potom už idem k autám – tých 10 km mi hádam neuškodí – no
neuškodilo, ale stačilo. Som rada, že už odbočujem doľava do Podzámčoku.

A zas
leziem až tam hore-hore. Ešte sa stavím v obchode na hornom konci
a kupujem si keksík, jogurt a džús – teta kuká na ten zaujímavý
nákup, ale nekomentuje. Hrad Podzámčok – Dobrá Niva je vlastne len jeden
zakonzervovaný múr. Výhľad je tu ale prekrásny, tak si ho užívam. O chvíľu
mi je ale už nudno. Zídem dolu na staničku, je tu lavička Študujem oznamy
a zamrzne mi úsmev na tvári – od 2. do 6.8 je výluka...ale ako študujem,
večerného vlaku sa to netýka. Je 19:25 a vlaku nikde....žeby predsa? Ale
nie, internet hlási meškanie 25 minút.

Konečne príde
solo motorka, pobiede cez úzke dvere naložím a kukám z okna. Teším
sa, že uvidím Sásu a Pliešovce – ale nevidím nič, len hustý les, stromy
siahajúce až k oknám vlaku. Vystupujem na zastávke Krupina predmestie.
Čučím ako puk, malý domček uprostred ničoho, za traťou strmá zráz, len za domčekom
vidieť náznak nejakej šotoliny. Pýtam sa miestneho gazdu, ktorý zaháňa mladé
pštrosy do dvora (dobre čítate, pštrosy vo výške asi 60 cm, vraj ešte mladé),
on ma pošle dolu tou cestičkou, skutočne, o chvíľu som na asfalte
a o 5 minút v penzione rovno na malom námestíčku
s pizzeriou. Je 20:30 a vchádzam do apartmánu rozholy môjho bytu...
môžem sa tu naháňať. Užívam si rýchlovarnú konvicu a horúci čaj.

Deň 2 - Krupina-Veľký Krtíš

Budím sa už
o 5:00. Ešte sa len rozvidnieva. Námestíčko je tiché a prázdne.
Neponáhľam sa, navarím čaj, uvelebím sa v kresle, užívam si komfort
a pohodlie za 23€. Čaj, jogurt, žemľa zo včera a na záver káva.
Balím a odchádzam. Je 7:30 a vydávam sa na tour de Krupiná,
naštudovala som si z internetu, že je to rodisko Sládkoviča a je tu
pekný opevnený kostol. Kostol je hneď za rohom, do parku k soche básnika,
jeho lavičke a poštovej schránke Básne pre Sládkoviča trafím bez
problémov,. Ešte štrikovanica starými krivoľakými uličkami, ktoré za zvyškami
opevnenia ostali pekne zachované a som späť na hlavnej ceste. Rodný dom
básnika som nenašla, ale akosi mi nechýba.

Krátka zastávka
v Tescu, kupujem 2 žemle, konzervu, hrozno a môžem vyraziť na
Vartovku, jej strecha kukučkuje na mňa spoza stromov na kopci. Poza Tesco
prejdem cez Krupinicu s kačičkami a peknou fialovou kvetenou
a samozrejme brutálne stúpam najprv peknou asfaltočkou k lazníckym
domom a potom kvalitnou šotolinou. Posledné metre si skrátim cez lúku, aby
som čo najskôr bola tam (8:07) – nedobrá voľba, je mohutná rosa a botasky
sú celé mokré. Na priestranstve za Vartovou stojí Poliak s karavanom –
evidentne tu bol na noc....Vyleziem hore a hurá! Konečne vyhliadka
s popisom. Identifikujem Sitno. Dobre si tú siluetu zapamätám, veď sa bude
na mňa škeriť po celý deň.

Nechce sa mi
vracať do Krupiny tak sa rozhodnem vyskúšať modrú značku do druhého údolia.
Najprv je to cestička, potom úzky chodníček v džungli divých sliviek
a černíc a potom skončím pri ohradníku a značky nikde. Vzdávam
to hneď v začiatku, prejdem komusi cez záhradu doprava a pripájam sa
k akejsi ceste späť do Krupiny. Na brehu Krupinice chytím akúsi červenú
Hontiansku cyklomagistrálu a vzorne využívam ponuku miestnych, veď si
divočiny ešte dnes užijem. Až na konci dňa zistím, prečo asi tadiaľ, kadiaľ som sa rozhodla ísť ja, nie je
natiahnutá žiadna cyklotrasa.

Popod Okrúhlu
horu sa dostanem na nejakú cestu 2. triedy, ktorá ma privedie až do Bzovíka.
Opevnený kláštor vidieť už z diaľky. Musím ale, ako celý dnešný deň,
najprv zliezť do doliny a vyliezť opäť na kopec. Zrúcanina kláštora (8:50)
je úžasná, záchrancovia tu urobili kus roboty, ale zdá sa, že tento rok to
zamrzlo na mŕtvom bode. Sú ďaleko odvšadiaľ a chýba tu niečo také ako na
Fuzeri – oživenie v zmysle histórie. Obliezam všetky veže a fotím
a fotím a predstavujem si tu hisorické programy s gregoriánskymi chorálmi spievanými mníchm z kapucniach...

Z Bzovíka
sa rozhodnem neklesať späť do dediny a použijem nejakú obecnú skratku po
poľnej ceste. Tým sa začína moje vlsatné free-bikovanie – teda po trasách ktoré
som si našla v mape a nikoho zrejme nenapadlo tadiaľ bicyklovať (lebo
som tam ani nestretla žiadny bicykel).Oplatilo sa, po rovinke prichádzam na
asfaltku a o chvíľu s hnedou tabuľou Čabraďský Vrbovok hrad 12
km odbočujem doprava a prekrásne klesám. Onedlho ale zistím, že
z klesania sa netreba tešiť, lebo vzápätí nasleduje stúpanie ako do neba
a toto sa nezmyselne opakuje ako po chrbte nazlostenej piaďovky. Cez Suchý potok je to do nejakej doliny potoka Jalšovík, potom na kopec k nejakým
lazom a do Horného Badína, dolu do Dolného Badína a ďalej dolu do
Čabraďského Vrbovka. Tu sa nechám viesť trasou NCH. Na mape je napísné, že 3,1
km, ale prečo mne tachometer nameria po odbočku k hradu viac ako 6 km.
Neustále stúpam a stúpam cestou rovnou ako pravítko a dvoma
pravouhlými zákrutami. Konečne prichádzam do lesa. Tu parkuje aj niekoľko áut
rodiniek s detičkami, ktoré sa vybrali na hrad. Lesnou cestou plnou mlák
a vyčnievajúcich mokrých kameňov ich predbieham a rútim sa
k cieľu, ktorý nie a nie dosiahnuť. Prichádzam k nejakej chate,
je tu altánok, vykosená cesta k nejakej murovanej pivnici, či tajnej
chodbe. Na hrad treba ale ešte kúsok pokračovať. Keď začne cesta výrazne
stúpať, parkujem bike pri odbočke k prameňu a ďalej pokračujem pešo.
Hrad je pánu bohu za chrbtom, uprostred ničoho, dozvedám sa, že vraj chránil
cestu dolinou Litavy (v duchu sa poteším, tadiaľ chcem ísť ďalej, takže určite to
bude dobre prejazdné) a prístup k banským mestám. Zhora nevidieť nič,
len okolité kopce, ale objekt je to mohutný a pomerne dobre zachovaný.
Krásny most ponad priekopu bol zrejme vybudovaný pri záchranných prácach na hrade.
Krásny pohľad je zhora na vstupnú bránu. Beriem si návod na trasu prehliadky
a podľa nej si všetko prezriem. Vraj je to miesto s najväčším
výskytom plazov na Slovensku. Či najväčším neviem posúdiť, ale jašteričky mi
utekajú spod nôh na každom kroku.

Schádzam
k bicyklu, pokračujem k prameňu, že tu si dám skorý obed.
Z prameňa mi spadne sánka – je to prameň zachytený do potrubia a fakt
je výdatný. Vedľa stojí kovová konštrukcia a na nej modrá celta – kuknem
dnu a tam sprcha! Stačí pripojiť hadicu a máte komfort. Toto miesto
je zrejme medzi miestnymi známe, lebo mi o ňom hovoril pri stretnutí na Modrom kameni aj
ďalší cyklista na potulkách týmto krajom. Na čerstvo spadnutej vŕbe si urobím
hodový stôl, dojem žemľu odvčera a zajem ju hroznom. Prídel vitamínov
dosiahnutý, môžem pokračovať – Odysea s názvom Litava sa môže začať...

Vydávam sa
okolo riečky obchádzajúcej okolité kopce a je to nádherné. Lúčky, lesná
cesta, ďalší prameň z potrubia, ale potom to príde – brod č. 1 –
s bikom sa to brodí ľahšie, ako by som čakala, lebo pri vhodnej technike
poslúži ako 3. noha, či barla. Ďalší brod a ďalší, už ich prestávam
počítať – podľa záznamu trasy ich bolo celkom 7. Odrazu zistím, že síce som pri
Litave, ale som zle, cesta sa stáva blatovým kúpeľom. Mala som kdesi odbočiť
doľava, mierne do kopca. Vraciam sa temer k poslednému brodu
a nachádzam v lese cestu nad dolinou Cerovského potoka. Ajaj –
zahádzaná balvanmi uvoľňujúcimi sa zo zlepencového masívu nad nami
a konármi padajúcimi zo stromov lužného lesa nado mnou. Treba mi nastúpať
asi 100 výškových metrov. Tlačím, sem-tam aj nesiem, potím sa, nadávam ako
pohan. Konečne som hore, charakter okolia sa mení, les zredol a stromy sú
tak zvláštne pokrútené ako vo vysokých horách (pritom to nie je ani 400 mnm).
Konečne som hore, cesta vedie ďalej lesom, ale kamenia a konárov ubudlo
len minimálne, takže idem veľmi opatrne. Vychádzam na lúku – pokosenú a cesta
je len slabo znateľná pod sušiacim sa senom. Konečne som po 1,5 km na ceste.
Nad Cerovom práve prichádza na futbalové ihrisko mladý chalan - neveriacky na
mňa hľadí a dumá, kde som sa tu preboha vzala z toho smeru. Užívam si
zjazd do Cerova. Zapovedám sa, že bude radler za odmenu – ale žiaľ krčma sa
nekoná.

Na konci
dediny, ako inak v stúpaní, treba odbočiť doprava na Pereš – ozaj, je tu
aj taká tabuľa – Pereš 7 km. Na „bulharské metre“ v tomto regióne som si
už zvykla, viem, že to bude určite viac. Cítim sa ozaj skoro ako cestou na
Pereš pri Košiciach, hneď za prvou zákrutou je veľká rómska osada (žeby Mašličkovo?), našťastie
idem dolu kopcom len jej okrajom po šotoline, ktorá mi vôbec nepripadá ako
cesta 2., či 3.triedy, najmä keď si uvedomujem, že tu premáva aj linkový
autobus. Netušila som, že také existuje aj na Slovensku – tak sme si hľadali
cyklotrasy na Ukrajine – tu je zastávka autobusu, tu to bude dobré – no nebolo
a tak to nebolo ani tu. Jediné, čo bolo dokonalé, boli tie húsenky na
ceste – prudko-prudko dolu a potom bez akéhokoľvek odpočinku na rovinke
opäť prudko-prudko hore a tak stále dokola. Ešte nevidíš, kam budeš
klesať, ale na protiľahlom kopci vidíš strechy, ku ktorým určite budeš stúpať –
na nervy. Okrem iného, opäť prechádzam cez riečku Litava, teraz ale už po
moste.

Ne Pereši
prechádzam opäť na lepšiu cestu, ale len asi tak na 50 m. Hneď odbočujem
doprava. Jemne stúpam na Plachtinské lazy. Bola tu smerovka na nejaký
autokemping, tak sa opäť teším na Radler, ale žiadny kemping tu nevidím. Som vo
výške temer 600 mnm, takže na španí laz, ktorý už vidím po pravej strane, to
asi ani nebude vysoké stúpanie. Všimnem si ešte modrú odbočujúcu rovno do
ohradníka (po tej by som chcela ísť dolu) a už aj sa venujem výjazdu na vrchol
môjho posledného vrcholu slovenských pohorí. Najprv vidím vežu s bielou
guličkou navrchu – to je radar, braček od Kojšovky, ktorý sníma oblačnosť
a vidíme ju na SHMU. Potom konečne zazriem štíhlu siluetu vysielača na
Špaňom laze – nápadne mi pripomína siluetou Eifelovku, Odstavujem pri chate,
v tieni si dám pauzu, trochu sa posilním z batoha, ešte povinné foto.
Výhľad je skutočne veľmi obmedzený, len pomedzi stromy vidieť na JV do doliny
asi niekam smerom južne od Veľkého Krtíša.

Vraciam sa
k modrej a odvážne prekračujem ohradník – nie je pod prúdom,
našťastie. Cesta je až po rázcestník Kopanice príjemne zjazdná. Síce strmá,
mierne blatiská a sem-tam kamenistá, ale technicky dobre zvládnuteľná. Problém
začína na Kopaniciach. Bez rozmyslu pokračujem po modrej, i keď chotárny
názov Vráta by mi mohol niečo napovedať. Terén sa zhoršuje, dostávam sa do
černičia, kriakov, kamenia, popadaných stromov a potom na šikmé platne
nestabilných zlepencových skaliek. Všetko zvládam bez ujmy, ak neberiem pár
zabodnutých tŕňov, natrhnuté koleno a modrinu od agresívneho komára na pravom ramene.
Konečne som na ceste a viem, že už je týmto úletom koniec. Teším sa na
zjazd z Horných Plachtiniec, ale nie je až takú úžasný, ako som čakala, je
to skôr len taký mierny padák.

V Dolných
Plachtinciach vychádzam na hlavnú cestu č. 75. Je tu pomerne pekná krajnica
a je sobota, takže bez kamiónov sa to celkom dá. Ešte neviem, kde budem
dnes spať, tak skúšam vybehnúť ešte do Modrého kameň – možno tam
v penzióne niečo nájdem. Pomýlila som si situovanie penziónu Zámok – ten
totiž nie je tam, ale vo Veľkom Krtíši. Nekonečným stúpaním vyjdem k hradu
a zámku s múzeom hračiek a bábok. Je tesne pred 16.00, dúfam, že
ma ešte pustia. Slečna je ústretovo naladená, vraj ma priloží
k prehliadke, ktorá už začala, aby som nemusela čakať do 17:00. Tak
oželiem pár historických miestností a pokračujem od kaplnky a potom
do múzea hračiek a bábok. Z múzea vyjdem o 17:00, volám do
penzionu v Modrom kameni, žiaľ majú plno. Nečudo, veď je tu nejaká jarmočná slávnosť a dedinou sa ozýva divoká hudba z pódia.Tak teda nejdem ani na kalváriu,
ani k hrobke rodiny Balassovcov na miestnom cintoríne, ale hľadať ubytko
vo Krtíša. V okresnom meste nefunguje nič – obe ubytovne z internetu
nie sú, v hoteli nikto neberie telefón, nakoniec ma prichýlia
v penzióne Zámok za nekresťanskú cenu 30€, ale čo už narobíme, nevyberieme
si. Konečne si dávam Radler a bez večere (majú tam svadbu, tak ma nnakŕmia) idem spať. Ani jesť mi už nechutí
z toho tepla. 

Deň 3 - Veľký Krtíš-Lučenec

Ráno sa zobudím
o 5:10, nečudo, veď som zalomila o deviatej, keď telka nešla. Nech sa
nehnevajú, ale za 30€ byť bez telky, kukať v kúpeľni na dieru do steny bez
obkladačky, mať nezatvárajúce sa dvere na kúpeľni a preblikávajúce svetlo,
ktoré vyťukáva SOS a okná – no pomlčím....Ale je to o tom, že sú
v Krtíši v podstate jediní.

Poležala som si
ešte a povedala som si, že aspoň tie raňajky im nedarujem. Na pohodu
o 7:45 zasadám v jedálni a dám si jogurtík, džúsik, čajík,
chlebík s nejakým syríkom a zeleninkou. Ku kávičke by bodlo niečo sladké,
ale to sa žiaľ nekoná, práve priniesli párky...bleee.

O 8:15
vyrážam s tým, že ešte obzriem pomníky v meste. Jeden je celkom pekný
na pamiatku zatvorenia bane Dolina a z toho druhého len ostalo torzo
podstavca a zapáchajúce torzo parku. Bicyklujem ďalej a je mi všetko
jasné – hneď vedľa sú 4 rómske bytovky. Pôvodný plán bol zastaviť sa ešte
v obchode, ale nakoniec som sa na to vykašľala, veď do Lučenca je to
kúsok. Na Slovnafte dofúkam – bolo už treba, aj včera by sa mi asi bolo ľahšie
išlo, neviem, kedy mi tak vymäklo. Po hlavnej ceste 75 si len tak zuním na plný
plyn až do Pôtora, autíčkari ešte dospávajú sobotný večer. Tu sa pripájam k modrej cykloznačke a odbočujem
doprava – samozrejme, že poriadne do kopca. Prehupnem sa cez vŕšok Lipiny
a zbehnem do Dolnej Strehovej. Mal by tu byť niekde kaštieľ – už ho vidím
pri kostole. Je to múzeum, ale brána je zatvorená. Pokúšam sa ho odfotiť cez
mreže, keď tu sa pristaví starší pán v červenom aute a ukazuje mi, že
mám obísť naokolo. Tak teda obchádzam cez školu – oplatilo sa. Kaštieľ rodiny
Madáchovcov – bol to známy maliar – je krásne zrekonštruovaný a je
v ňom múzeum kultúry Maďarov na Slovensku. Hneď vedľa je škola a za
ňou zrejme kaštieľsky park s veľkým ihriskom a náučnými chodníkmi
o maliarovi, i o prírode. Chrúst je po maďarsky május cserebogár
– toto si zapamätám.... na konci parku je hrobka Madáchovcov – tak toto je
príklad, ako to má byť – krásne upravené, edukatívne a všetko pekne po
slovensky i po maďarsky.

Z Dolnej
Strehovej stúpam cez osady a lazy až do časti Dúbrava. Na križovatke
cyklotrás je toľko značiek a každá ukazuje do Lučenca, až sa zhaluzím
a odbočím opäť do kopca. Po hodnej chvíli mi dôjde že by som mala ísť k Ľuborečskej
priehrade a tá na takom kopci isto nebude. Kuknem do mapy
a samozrejme, som zle. Vrátim sa, odbočím správne a o chvíľu ju
už vidím hlboko pod sebou. Ako však pozerám, všade sú udice, karavany,
prístrešky, ale vo vode nevidieť jediného plavca. Takže s kúpania asi nič
nebude. Už som skoro pri hrádzi, keď ma zaujme tabuľka FKK, Nudapláž – nevidieť
ani lúku, ani nudistu, tak skúsim zísť dolu k vode a pri unimo bunke sú 2
bicykle. Pri jednom botasky a šaty – žeby nudista? Ale pri druhom sedí
živý človek a nechystá sa vyzliecť. Už si v duchu chystám prejav, že
keďže je tu nudapláž, nemôže mu moja nahota vadiť, ale keď sa vode bližšie
prizriem, odnechce sa mi kúpať. Nevonia mi a ani vzhľadom nevyzerá veľmi
vábne. Tak nasadám na bike a po dlhej hrádzi, potom lesnou blatnou cestou
a nakoniec po dringotavom poli pokračujem popri ramene priehrady smerom na
Ľuboreč. Tesne pred koncom jazera sú na brehu vyhodené mušle – teda mušliská.
Obrovské slávky väčšie ako moja celá ruka sem niekto vyhodil, je v nich
ešte aj ten živočích, takže mušľožrút to nebol. Škoda živých tvorov.

V Ľuboreči
vychádzam opäť na cestu 75, tentoraz ale podstatne horšej kvality aj bez
krajnice a bielej čiary. Našťastie, pomaly sa schyľuje k obedu,
Slovač sa presúva z kostola ku šnicľom, takže cesty sú opäť prázdne. Zdolám
jedno menšie a jedno poriadnejšie stúpanie a vtom ho zazriem – na
vrchole kopca tróni bledomodrý zámok Halič. O chvíľu ma tam posiela aj hnedá
tabuľa kultúrnej pamiatky. Po nekonečnej rovnej ceste poliami lemovanej planými
samorastlými drevinami sa dostávam do obce a pokračujem ako inak
v poriadnom stúpaní ku kostolu a odtiaľ k zámockému parku. Tu sa
stretneme s bikerským párom – vysvitne, že sú z Myšle, tak podebatíme
aj o rodnom kraji. Majú obytnú dodávku a celkom dobre sa tu už
vyznajú.

Najprv vyjdem
k zámku, urobím pár fotiek a kuknem obmedzený výhľad a potom sa
zveziem do parku, ktorý je „v skúšobnej prevádzke“, teda ešte sa zaň neplatí.
Na to, aké peniaze za to budú chcieť, je to biedne. Jedna cestička, zopár nie
veľmi dobre vybavených odpočívadiel v hlbokom tieni, dve lúčky
a jazierko – to je hádam vrcholom parku a jediné si zaslúži byť
spoplatnené. Na ostrovček vedie pekný mostík a je na ňom altánok. Tu sa
rozkempím s fľašou Radlera a konečne zjem žemľu kúpenú včera ráno
a konzervu. Vskutku výdatný obed, viac by do mňa ani nevošlo. Už tu nemám
čo robiť tak sa vyberiem do Lučenca opäť po hlavnej ceste, nechce sa mi už
hľadať žiadne krkolomné cestičky.

Najprv na stanicu
kúpiť miestenku a potom sa už môžem venovať mestu. Nechápem spleť
jednosmeriek – už som si to všimla v Krtíši aj Modrom kameni, asi je to
obľúbená značka miestneho dopravného inžiniera. Volím teda jazdu po chodníku,
tam jednosmerka zatiaľ neplatí. Vyjdem na námestie, poobdivujem kohúta na
kostolnej veži, hotel Reduta i dve obytné budovy, čo vyzerajú ako ceruzky
vytrčené do neba. Pokračujem kúsok ďalej a na okraji starého mesta
a sídliska natrafím na synagógu, vraj najväčšiu na Slovensku. Pri nej
z blokov betónu zaujímavé vyobrazenie božích prikázaní.

Tak, videla som
už asi všetko, už len kúpiť niečo na jedlo a pitie do vlaku a počkať ešte
hodinku na jeho príchod. Na tachometri je 48,5 – smejem sa, že obehnem 2x
stanicu, aby to bolo 50, ale Billa na autobusovej stanici, ktorá bola
medzičasom zrušená, ma posiela do Tesca, takže 50 km je účelne dosiahnutých.

Vláčik mešká 12
minút, čo je v norme a s takým istým meškaním aj prídeme domov.

Misia splnená,
posledný vrchol zdokumenovaný a 9 hradov pribudlo do zbierky odznaku.