Názov: | Vysoký vrch - snežienky |
Dňa: | 26.03.2011 |
Účastníci: | Makovica, Kopro, Kika, Mates |
Hostia: |
Predpoveď počasia bola až príliš všelijaká, ale to ráno nevyzerá až tak zle. Makovica dobieha na zastávku pri Jumbe dosť natesno, ale z diaľky nevidí nikoho známeho. Vtom spoza zastávky vykukne skalná účastníčka Kika. Vraj - už som sa bála, že zas nikto nepríde - ona bola na zrazovisku aj minulý týždeňv tom lejaku!!!!!
Tak teda nastupujeme samé dve opustené do busu a tešíme sa, že aspoň Kopro nás bude čakať v Kavečanoch s bikom. A ozaj čaká - aj s dobrou správou, že Mates pomotal spoje a cvála hore Čermeľom. Pomaličky sa presúvame na Hrešnú, aby nás to motovidlo pohodlne dobehlo. Kopro si užíva blatíčko a my s Kikou ho ladne prekračujeme. Makovica Kopra hecuje, aby skúsil snehový downhill, ale keďže má všetkých 5 pohromade, len sa uškŕňa a opatrne testuje zvyšky snehu pri chate. O chvíľu doletí Mates, tvár nádherne fialkastej farby, až sa z neho parí, ale je rád, že nás konečne dobehol. Chvíľku posedíme a vyberáme sa na cestu po červenej.
Mates je dnes akosi nažhavený na kešky. Veľa nechýba a bol by nás zohnal z cesty možno 200 metrov nadol k nejakému"Gondoru", kde je nenájdená keška. Stretávame tetušky s kyticami stoviek otrhaných snežienok. Makovica len poznamenáva - ahááá, niekto túži po mastnej pokute.... tety sa trošku naľakajú, ale dlho im ten strach asi netrvá. Ani ich neobalili do mokrej vreckovky - kým prídu do Košíc, všetky im zvädnú a môžu ich hodiť do koša. Nechce sa nám trieskať nadol a Mates je ochotný pokračovať ďalej po červenej, až keď mu sľúbime, že cestou sa vrátime cez tajnú lúčku a určite k tej keške pôjdeme.
Odbočujeme na vyhliadku na Arturovej skale - veľa toho nevidieť, je opar. Logujeme ďalšiu kešku. Nasleduje jaskynka a už sme na Vysokom vrchu. Trampi, čo idú na Jarníky, práve dovarili kávu na malom provizórnom ohnisku a Makovica sa hneď pridáva a opeká klobásu.
Náš krásny pätorčatový strom sa zlomil. Pri tej spúšti si to ale nasmeroval úplne presne - o pár centimetrov minul smerovník a oprel sa o roh prístrešku. Trochu ho posunul, ešte stojí - bude ale potrebovať opravu. Za obeť padla len informačná tabuľka a veľké ohnisko je skryté pod konármi.
Je poriadne zima, prefukuje tu. Makovica sa snaží fotiť snežienky, ale tento rok jej to akosi nejde. Rýchlo teda dojeme. Nikto nie je taký nažhavený, aby vybehol až na vrchol Vysokého vrchu, tak sa teda vydávame na cestu späť. Makovica zapína GPS a začína sa cesta za Matesovou keškou.
Strmý padák po modrej je čosi super pre Koprov bike - keby nie toho polena, čo sa mu zaplietlo do kolesa, aj by nabral poriadnu rýchlosť. Takto len bezpečne schádza na peknú lesnú cestu, v mape značenú ako lyžiarska magistrála. Pokračujeme pohodlným terénom, Kopro len jemne tlačí na pedále, aby držal rýchlosť s nami. Keď sa už dosť blížime k Matesovmu vysnenému cieľu, začína sa dilema, kediaľ polezieme do toho kopca. Makovica chce ísť ešte ďalej po ceste a potom to vziať diretissimou, ale keďže kešku v svojom GPS nemá, prispôsobuje sa ostatným. Mates sa ponáka, že &Koprovi pomôže s bikom, tak teda šplháme, obchádzame stromy a pomaly sa blížime - už len 400 metrov, 300, 200 100 a vtom Makovica chytá záchvat smiechu - asi 25 metrov pod nami sa sprava pripája cesta, z ktorej sme zišli, pohodlne vylieza údolíčkom a končí pri prameni, kde je keška.....
Podľa indície hľadáme trojitý strom s p&ńom, nakoniec je úspešná Makovica. Ešte zápis do miniatúrnej kešky a už sa rozhodujeme ako &ďalej. &Podľa Makovicinho GPS je to už len 250 m k červenej. A skutočne po pár metroch stúpania sa na obzore objabuje plot ZOO. Kopro nesie svoj bicykel na chrbte a poznamenáva, že ..."už viem, ako sa cítil ten s tým krížom na tom kopci"... viete aký kopec a koho myslel.....
Na červenej nám veľkodušne ponúka, či sa chceme na biku zviezť. Zjavne má dnes chuť len na nosenie, nie na jazdenie. Súšame to všetci. Kika, keďže je dosť neskúsená cyklistka až na rovinke pred &Hrešnou. Dostáva taký záchvat smiecu, že ani dýchať nevie. Netušíme, či je to od radosti, či z hystérie alebo videla na chate Mr. Beana, ani sa to nedozvieme, ke&´dže pre smiech nevie ani dýchať, nieto hovoriť. Na chate berie bike už Kopro a všetci uháňame, aby sme stihli bus. Stíhame a potom Kopro stíha nás - na biku sa schováva za autobus, pekne na kažýdej zastávke počká a takto ideme až na Mier. Potom už odbočí na chodník a domov.
Čo povedať na záver? Poniklece ešte nekvitnú, ale snežienok bolo dosť a zubačka tiež kvitla. Trošku sme zmokli, trošku nás prefúkalo, ale bolo krásne.
- Ak chcete pridať komentáre, tak sa musíte prihlásiť
- prečítané 6400x