kategórie:
Názov: Východ slnka na Kojšovke
Dňa: 12.05.2018 - 13.05.2018
Účastníci: Makovica, Jerguš, Laco
Hostia:

P1390424.JPG P1390471.JPG

Popis akcie: 

Keďže sa zdá, že zamrznutí sa nekonajú, rozhodujeme sa ísť na stretnutie so slniečkom - kam inam, ak nie na Kojšovku. Vyrážame vo dvojici s Jegrušom, Laco sa má pridať podvečer - ak sa mu bude chcieť....

Keďže Jerguš je v Kysaku, ideme na Miklipark trošku naokolo cez Margecany. Každopádne tesne pred 9-tou nastupujeme, plno naložení, na žltú značku smer Gregorov prameň a Folkmárska skala. Trošku brodeníčka podmočeným terénom, antireumatické pohládzanie žihľavou a nakoniec prichádzame na peknú zvážnicu, ktorou obchádzame Predlipový vrch. Príjemnou cestou debatujúc o všeličom a zvykajúc si na expedičnú záťaž na chrbtoch, prichádzame k prvej tabuli náučného chodníka. Makovica mala aj snahu zistiť, odkiaľ vlastne ide chodník z Folkmára, ale nezistili sme to - odrazu bol tu. Dozvedeli sme sa o Diľovanej drahe, ktorá je vraj 20 min v smere, odkiaľ sme prišli, ale tam sme nič nevideli....Prichádzame do sedla pod Folkmárskou. Okrem pomníčka a kopy vyťaženého dreva, ktoré čaká na odvoz, je tu aj základ nového prístrešku - je veľký, ale ako sa zdá, nebude mať žiadne bočné steny. teda ochrana pred vetrom a dažďom sa asi konať nebude. Nezdržiavame sa, hneď pokračujeme smer vrchol skaly. Zdá sa, že tu budeme aspoň chvíľku sami...aj sme, len s kopou kvietkov - veternica lesná, prvé orlíčky, Makovica na okraji skaly s nadšením nachádza aj prvú astru alpínsku. Tatry iba tušíme, ale Spišský hrad sa dá pekne rozoznať.

O chvíľu prichádzajú ďalší milovníci výhľadov aj s chrčiacim psom. Otriasajú ho od kliešťov a Jerguš chytá kliešťofóbiu. Radšej teda odchádzame a pokračujeme najprv veľmi výživným klesaním a potom ešte výživnejším stúpaním po zelenej smer masív Murovanej skaly. Odmenou nám je pár pekných výhľadov do doliny Opátky. Prechádzame na druhú stranu hrebeňa a hneď začíname schádzať smer Turniská. Dnes je tam súťaž v skalolezení. Dumáme, či ideme ďalej dolu, ale keďže vieme, že žltá je rozbahnená po ťažbe, radšej si udržiavame výšku a pokračujeme po zelenej. Ako sa ukazuje neskôr, les je tu nádherný, nedotknutý, ale v doslovnom slova zmysle - popadané stromy podliezame, preliezame, obliezame aj s našimi megabatohmi, značka akoby bola naposledy obnovená pred 20 rookmu. Ešteže máme navigáciu a ako-tak sa držíme smeru hrebeňa. Šťastlivo s malými okľukami prichádzame do sedla pod Suchým. Smerovník ide s módou a klobúk má na hlave dosť rozšafne nakrivo, čoskoro mu ho vietor sfúkne. Dávame si desiatovú, či obedovú pauzičku, otriasame zo seba všelijakú chrobač a pokračujeme trošku nadol širokou zvážnicou. Pripájame sa k ceste v doline a okolo chaty a jazierka sa dostávame k dolnej stanici vleku pod Golgotou. Zastať a oddychovať, či pokračovať ďalej. Akosi sa tým ani nezobezáme a popod vlek a potom odbočkou ku Katke vylezieme na červenú. Je tesne pred 4-tou. Bolo by treba už aj navariť a niečo zjesť, ale akosi nás to ťahá hore, veď tam si nájdeme miestočko. Hore fučí ako divé a všade je strašne sucho. Je jasné, že na existujúcich ohniskách oheň založiť nemôžeme, to by Kojša vyhorela. Po uspokojení našich výhľadových ambícií a nájdení miestočka na rozloženie stanov sa vraciame ku Katke. Tesne po 5-tej zakladáme ohník a varíme sa horlivého zdravenia a želania dobrej chuti od všetkých okoloidúcich (zrejme si v duchu ťukajú na čelo, že veď za zákrutou je chata s vareným jedlom, ale nás to takto baví - najmä keď sme zistili, že v plynovej bombe už takmer nie je plyn, tak musíme na otvorenom ohni).

Polievka s dvojakými knedličkami sa vydarila, bulgur už menej, ale aj nedovarený s mäskom z konzervy a čerstvou paprikou chutí celkom dobre a najmä zasýti. Dôsledne hasíme a hlinou zahŕňame zvyšok pahreby a vraciame sa na vrchol. Veci už nechávame na mieste, kde budeme nocovať. Je za stromami, takže hádam nás pred vetrom ochráni. Blíži sa čas 20,08, keď má zapadnúť slnko. Hľadáme si na vrchole najlepšie miestočko, aby sme videli Tatry, ktoré so západom začínajú vystupovať z hmly. Na poslednú chvíľu dobieha Laco. Stihol to len tak-tak. V kraťasoch a tielku v tom vetrisku pôsobí dosť komicky. O chvíľu na seba oblieka všetko z batoha a keďže nemá vetrovku, aj to je málo a odieva sa do slušivej červenej chlpatej deky, ktorú len tak "pre istotu" zobral z auta. Slnko zapadlo za mraky, Tatry sa nám ukazujú v obrysoch na oranžovom pozadí. 

Staviame stany a ideme opäť na vrchol. Zažínajú sa svetlá v dedinkách a odrazu vidíme ľudské sídla  aj tam, kde sme si ich doteraz nevšimli. Radi by sme dočkali na hviezdy, keďže Mesiac sa blíži k novu a nebude odvetľovať oblohu, ale je nám besná zima, zaliezame do stanov. O 21.50 ešte rozzipsujeme vchod a vystrkujeme hlavy, ale dlho to nevydržíme, západ je ešte stýle ožiarený slnkom....

O 4.10 sa budí Makovica, ostatné chcíľku za ňou. treba sa poobliekať o 4.50 má vyjsť slnko. Chlapci šomrú na vietor, ktorý im v noci spôsoboval trampoty a bolo im zima. Makovica len konštatuje, že zime jej nebola, ale aj tak sa budila, že má studený spacák zvnútra, vraj ani ten nový asi celkom nefunguje, veď by lam poskytovať komfort pri -3.   Vychádzame na vrchol - a tam sedia 3 postavičky zababušené v dekách a popíjajú teplý čaj - rodinka si z Košíc vybehla ráno autom na východ slnka - blázni skoro ako my....slnko vychádza excelentne medri Šimonkou a Makovicou. Sme ponknutí teplým čajom, ktorý s vďakou prijímame, užívame si krásnu hru farieb a tieňov a tu zrazu - aha, jazvec - prebehol cez vrchol a rýchlosťou blesku zmizol za kopčekom.

Vraciame sa k stanom. Makovica fotí krásnu rosu na listoch hneď vedľa stanu....až doma na monitore zisťujem že to veru nie je rosa, ale ľad - takže nečudo, že nám bola zima, veď pri zemi boli min. -3 stupne.... Plyn v bombe vydal akurát na 2 hrnčeky čaju. takže sa trochu zahrievame. Balíme stany a tesne po 8-mej už vyzliekame zo seba všetko, čo sa dá. Laco sa vracia do Idky k autu a my ideme objavovať posed na skale. Schádzame už známou cestou, ktorou sme šli už niekoľkokrát s Ľubom. Debtujeme o všeličom a zrazu Jerguš hovorí...aha, tam je. Keby nie jeho, Makovica to miesto určite prebehne. Pod skalou zhadzujeme batohy a len naľahko opatrne vychádzame na posed...najlepšie roky už má za sebou. Rúbaniská, kde sa asi zdržiavala vysoká zver, už zarastajú a poľovníci tam už nemajú šancu, tak sa o posed prestali starať. Odvažujeme sa a sadáme si na lavicu...úžasná vyhliadka, úžasná atmosféra, povznášajúca... ani s nám odtiaľ nechce, le treb sa pobrať ďalej. 

Ďalšiu krátku zastávku na desiatu si robíme pri známom novom posede (s okenicami a fabkou na dverách), pri ktorom je kŕmitko pre vtáky aj s fotopascou. Do Kojšova prichádzame pred 12-tou. Je strašne teplo  a Jergušovi sa už nechce ísť ďalej. Nikto nám nepredpísal trasu, tak parkujeme vo dvore pri kulturáku, sledujeme fontánku, sŕkame studený radler a čakáme vyše hodiny na autobus.....