kategórie:
Názov: Volovec a Zádiel na jeden záťah - na bicykli
Dňa: 10.10.2020
Účastníci: Makovica
Hostia: + 7 mocných chlapov z TUKE

IMG_20201009_100823.jpg DJI_0013a.jpg

Popis akcie: 

Ráno nasadám na vlak a ešte presne neviem, kam pôjdem - či Medzev sama alebo Volovec v spoločnosti rýchlych cyklistov. Asi som potratila rozum, ale v tej príjemnej spoločnosti sa rýchlo orientujem na Volovec z Nálepkova cez Henclovú. Zrejme to oľutujem, ale hádam nepadnem po trase od únavy....

Pridala som sa ale nielen k 7 mocným chlapom, ale aj gentlemanom, ako uvidíte neskôr. Pekne ma čakali - aj na kopci, aj pod kopcom a môj staručký a tonu vážiaci bicykel skoro ako pierko prehadzovali cez ploty biskupských lesov.

Vystupujeme v Nálepkove a po príjemnej asfaltke sa dostávame do Henclovej. Šliapeme príjemným stúpaním dosť dlho po asfaltke aj za dedinou. Kvalita sa stále zhoršuje, až na prudkej serpentíne popod kaskádu potoka sa z nej definitívne stáva hlinito-kamenistá nechutne strmá lesná cesta. Našťastie vychádzame dosť vysoko nad riedky les a pomaly sa nám naskytajú krásne výhľady. Veru, na strminách medzi jednotlivými serpentínami aj mocní chlapi občas potlačia. Fotím si pohľad cez pahýle lykožrútmi zdecimovaného lesa, mimovoľne sa obzriem dozadu a vtom fíííha - Tatry...a na vrchu celé biele!  Hneď sa nám lepšie šliape. Konečne sa pripájame k červenej...ale nie je to žiadna výhra. Na sedle Volovec sa dozvedáme, že "už len" necelých 150 výškových metrov. Akosi sme ich ale rýchlo zvládli a pred nami sa objavuje túžobne očakávaná volovská bradavica - teda Skalisko. Kým sa vydriapem k skale, chlapci sú už tam aj s Ľubošovým bicyklom.... Postupne objavujeme Kráľovku, Kojšovku, Mariánsku horu nad Levočou, aj Spišský hrad, ktorý sa práve vynoril z hmly. Erno štartuje dron a malý rozzúrený čmeliak nám narobí prekrásne fotky. 

Začína fúkať dosť chladný vietor, je čas pohnúť sa ďalej. Erno sa oblieka, keď vtom začujeme klop-klop-klop - to sa Ernov mobil kotúľa dolu celým Skaliskom a mizne v tráve. Všetkým zamrzol úsmev na perách, ale po chvíľke hľadania a nám vracia úsmev na tvár - mobil sa našiel, je celý a plne funkčný...nech žije Samsung, ktorý vie, ako má padať...pekne na hranu....

Chlapi rozhodli, že chcú vidieť aj chatu, takže dolu po zelenej - áno, správne čítate, aj s bicyklami  po tých skalnatých schodoch. Kričím na nich, že chodník je na mojej strane skaly, ale oni sa tvrdohlavo vyberajú zľava, aby podľa navigácie o chvíľu zistili, že predsa len naokolo.... tak som teda aspoň raz dnes niekde prvá! Pekne si poležím na lavičke zaliatej slnkom a tuším, čo ma čaká ďalej,...cesta bude určite plná balvanov a kusov dreva po zvážaní dreva. A aj je....chlapi letia ako...no, ako skúsení a odvážní bikeri, ja za nimi pekne pomaľučky ako pani v rokoch.....ale pár pekných fotiek som im urobila. Gentlemani ma čakajú na spodku kopca na rázcestí. Podľa vytýčenej trasy máme odbočiť doľava - no hej, tam je krásna cesta, ale za vysokým plotom. Brána je zamknutá a napravo sa na nás usmieva strmý rebrík. Tak teda skúšame postup - z každej strany jeden, jeden podáva, jeden odoberá a prehadzujeme si naše tátoše za plot. Konečne je cesta celkom slušne zjazdná, ale chlapi zasa letia ako o život. Našťastie ich zastavuje ďalšia brána, ale tá sa dá otvoriť, takže prechádzame na bikoch a vzorne za sebou zatvárame. Ďalšia brána - do zvernice Betliar - ešte vyššia a ešte mohutnejšia je ale ešte pred nami. Tu už každý nesie svoj bike sám, len ja som obslúžená mojimi spolujazdcami - chlapci ďakujem. O chvíľu sme už v zámockom parku. Ideme pomaly, aby sme bicyklami nenahnevali nikoho z personálu...zopár fotiek pri romantických stavbách, pri najvyššom umelom vodopáde na Slovensku a pred kaštieľom a už aj fičíme do Rožňavy. Na námestí sa lúčime s Marcelom a Ernom. Trochu dumám nad tým, či sa nepridať k nim, ale prekonám zajačie úmysly. Pri odbočke na Drnavu sa ale oficiálne s chlapcami lúčim, na asfalte som výrazne pomalšia, nebudem zdržiavať. Predbehnem ich v Drnave, kde si pozerajú technické pamiatky. Ešte ich posielam do Lúčok k ruine husitského kostola. Posedím pri starom dube, konečne vyzliekam dlhé gate a prestávam sa potiť. Opäť ma chlapci predbiehajú, tak si len zakýveme. Pod Lúčkami ich ale nájdem sedieť  pri kríži na tráve a chrumkať jablká z jabloní pri ceste - vraj do Lúčok nejdú, radšej si pozrú na internete. Ja pokračujem ďalej - veľmi mi to nepomôže, ešte pred Bôrkou ma dobehnú, ale majú aj nejaké straty - 2 sú za mnou....hurá, som pri kaplnke konečne tretia od konca. Obliekame všetko, čo sa dá a dávame brutálne krásny, dlhý a studený zjazd nad Zádiel. Chlapcom otáča kolesá automaticky k chate, nedbajú, že argumentujem koncom sezóny. Ako tak stojíme pri zatvorenej chate, nikomu sa odrazu nechce ísť hore na Hačavu. Spoločne teda opatrne a ohľaduplne zídeme do Zádielu a Dvorníkov, kde na slniečku Zanzibaru (krčma) rozmrazujeme kosti a konzumujeme birel a kofolu. Ľuboš nás opúšťa, ide ešte zdolať vrchol č. 6 koruny Abovskej. My v pohode dopijeme a ležérnym tempom sa presunieme na osobák do Moldaby. V Košiciach sme o 17:50, na tachometri 82, kolienka sa trošku podlamujú, ale už sa teším na zajtrajší detský výletík do Medzeva.

Chlapci, vďaka za krásny deň - konečne Volovec na biku a kolaudácia nového trička.