kategórie:
Názov: Volovec do červena
Dňa: 19.10.2019
Účastníci: Makovica, Jerguš
Hostia:

P1580523.JPGSkalisko v hmle

Popis akcie: 

Jerguš si pri poslednej návšteve Volovca všímal zloženie lesa a skonštatoval sa, že tu musí byť krásna červená jeseň. Preto naše kroky, hneď po jeho pobyte
na Erasme v Maďarsku, vedú práve na tento kopec. Veď dátum červenej jesene
práve nastal a počasie predpovedajú nádherné, s ďalekými výhľadmi.

 

 Cez víkend busy do Čučmy nechodia. Máme v pláne pokračovať dosť
ďaleko po hrebeni, preto si asfaltku skracujeme taxíkom. Cena nie je taká
tragická, keby sme boli štyria, bolo by to úplne prijateľné. Vystupujeme v
Čučme pri závode a pokračujeme po zelenej. Všade naokolo sa to skutočne
vyfarbuje všetkými odtieňmi žltej, hnedej a aj hrdzavočervenkastej. S plnou
chuťou stúpame lesom, jastríme očami po dubákoch (okrem pár starých podpiniek
však nevidíme nič)  vytešujeme sa, aké krásne výhľady nás čakajú.

Pri chate pod Volovcom sedí na lavičke chlapík s plechovkou piva v ruke a
spacákom na chrbte. Vraj spali hore, ale už utekajú do tepla. Tetuška na chate
pod Volovcom nás víta širokým úsmevom a ponukou polievočky. Nemáme ešte chuť na
zabetónovanie žalúdka, preto prijímame ponuku na čerstvo uvarený chatársky čaj.
Je to ovocný sáčkový čaj, ale celkom dobre do sladkokysla dochutený.
Pokračujeme strmým stúpaním a ešte stále netušíme, čo na nás hore čaká. Až keď
vychádzame na hornú hranicu lesa, začína nám dochádzať - fučí ako besné, všade
naokolo sa prevaľujú chuchvalce hmly a viditeľnosť sa znižuje na asi 5 metrov.
Na vrchole sú nejakí dvaja mládenci, pýtame sa, či aj oni tu spali. Záporne
pokývu hlavou a ukážu pod skalu. Keď sa hmla roztrhne, zazrieme zaparkovaný čierny tereňák. Na našu znechutenú grimasu odpovedajú pozdravom, zbiehajú k autu a
odchádzajú. Z krásneho vyhliadkového Skaliska nevidieť nič - dokonané nič, ani
Skalisko samotné. Kuk na družicu na SHMU a už to vidíme. Odkiaľsi od Rimavskej
Soboty sa blíži nebezpečne vyzerajúci vír oblačnosti. Zvažujeme naše možnosti -
do Hnilca cez Súľovú nejdeme, to by sme vbehli rovno do tej oblačnosti, na
Henclovú je to príliš krátko a vlak ide príliš neskoro, vyberáme si teda
poslednú možnosť smerom na východ na Úhornú, kde nám ide zo Smolníka autobus.

Bola to najlepšia voľba. Obliekame si všetko, čo máme v batohoch a cupitáme
smerom na sedlo Krivé. Vymaňujeme sa z hmly a postupne sa nám otvárajú výhľady
najmä doľava na Starovodskú dolinu a masív Zlatého stola. Krajina sa už
spamätáva z polomov a kalamitnej ťažby. Chodník Cesty hrdinov SNP je opäť nádherne mäkký, vedúci
cez čučoriedkovo-brusnicové plantáže, kde sa občas nájde niečo aj pre naše
mlsné jazýčky. Za sedlom Krivé dobiehme nejakú rodinku na výlete. Pokúšame sa
prihovoriť, ale len sa usmievajú, zrejme sú z maďarského kraja a veľmi nám
nerozumejú. V sedle Úhorná je povinná zastávka. Na SNPčkárskych oddychových
brvnách si vychutnáme obsah batohov a pozorujeme motorkárov tiež si
vychutnávajúcich serpentíny Úhornianského sedla. Cestovný poriadok nám hlási
autobus od jazera Úhorná o 15:25, tak si to spočítame tak akurát a pomaličky sa
vydávame na ďalšiu cestu. Samozrejme obiehame odbočku modrej na skratku a
cupitáme po asfaltovej serpentíne. Nakoniec si vytvoríme vlastnú skratku a na
nej nás čakajú krásne bedle. Makovica spomína, ako na týchto lúkach už pred 45
rokmi s Uškom a Uškou hľadali bedle priamo z auta. Aj teraz ich vidíme zďaleka,
ale nežiada sa nám behať za nimi hore-dolu po lúkach. Tých pár kúskov čo boli
pri chodníčku, nám úplne stačí.

Prechádzame dedinou a zastavujeme sa pri hrádzi Úhornianského jazera, kde
je aj zastávka autobusu. Na tabuli však nie je žiadny údaj o tom, že by tu mal
chodiť cez víkend autobus. Aj domáci nám potvrdzujú, že veru to bude veľký omyl
a utópia, odtiaľto cez víkend len pešo alebo autom.... tak sa v duchu lúčime s
autobusom zo Smolníka o 15:52, ale veď ten o piatej by sme mali stihnúť aj po vlastných.
Pokračujeme dolu cestou a Makovici nenapadne nič lepšie, len mávať na autá
idúce našim smerom. Hneď tretie s prešovskou značkou nám zastane. Milý pán nás
s pochopením vyloží na zastávke SAD pri cintoríne a o 5 minút už sedíme v
autobuse do Košíc.

 Dnes bolo všetko úplne inak, ako sme plánovali, ale hovorí sa, že
koniec dobrý, všetko dobré...ale ten vír oblačnosti sa mohol naozaj krútiť nad
Slovenskom niekde inde....i keď kamaráti v raji v tento deň aj poriadne zmokli,
takže my si vlastne nemáme na čo sťažovať....