kategórie:
Názov: VK Slovenského raja - zvyšky na severe
Dňa: 04.06.2020
Účastníci: Makovica, Jeho veličenstvo kráľ VKAbov Mišo
Hostia:

P1670131.JPG P1670145.JPG

Popis akcie: 

Ako sa píše v názve, odbehli sme si pokoriť zvyšky bodov koruny, ktoré nám nezapadli do žiadneho plánu. Niežeby sa nedali zvládnuť pri predchádzajúcich etapách (č. 1 a č. 3), ale my sme už takí skôr narodení a nič netreba preháňať.

Sedíme v Košiciach vo vlaku a vonku zvesela leje. Na Ružíne už neprší a keď vystupujeme v Spišskej, krásne svieti slniečko. Pôvodne sme mali lístky do Smižian, ale vlak tu má pobyt temer 20 minút, tak vystupujeme v Spišskej a ďalej ideme po vlastných. V Smižanoch sme skôr ako vlak. Odbočujeme doprava a začíname stúpať do Iliašoviec. Mišo vidí na lúke maličkú líštičku, chce ju odfotiť, ale je príliš plachá,uteká. Na sedle pod Šibeňom sa počkáme a užijeme si krásny zjazd do dediny. Po ľavej strane na obzore kukučkujú Tatry na toto ročné obdobie až príliš biele. Na začiatku dediny nás infotabule posielajú na krásnu lúčnu cestu. Romantické lúky, lemované vysokým ihličnatým lesom - idylka naozaj jedinečná. Lúkou a potom v stúpaní po blatistej lesnej ceste sa dostávame  na lúku. Práve ju kosia, o chvíľku tu bude ukážkový anglický trávnik. Uprostred stojí obnovená kaplnka, neďaleko kópia obelisku a kúsok v pozadí 2 improvizované stĺpy s rímskymi hlavicami. Je to typické odpočinkové miesto - veľa lavičiek, stolov, hojdačky a posedenia pri ohnisku. Všetko je krásne, len nás šokuje ako necitlivo boli niektoré stoly a lavičky vyrobené - drevá boli zasunuté do hlbokých zárezov vysekaných do živých stromov - tak toto teda milovníci prírody určite nerobia.

Ešte sme sa nevytešili z krásy toho miesta a šťastena sa nám obracia chrbtom - z tmavosivého smutného mráčika začínajú padať smutné slzy dažďa - nie veľké, ale výdatné. Našťastie nefúka. Nahadzujeme pršiplášte a po červenej značke sa spúšťame nad Spišskú Novú Ves. Výhľad nám kazia obrovské sĺpy elektrického vedenia, kvôli ktorým sa panoráma mesta ani nedá odfotiť. Tu Mišo ako rodený Spišiak zavelí, že ideme ďalej slabo znateľnou lúčnou cestou. Pravdu povediac, s radosťou súhlasím, lebo po mokrej nízkej pažiti sa ide lepšie ako po blatistej ceste. Vychádzame priamo pri nemocničnom areáli. Odtiaľ nás Mišo bezpečne dostane okolo gymmnázia až do mesta. Zastaneme pri stanici a dumáme, čo ďalej. Stále vytrvalo prší, ba až leje. Tak sa dohodneme, že budeme dnes za ceprov a do Vlách sa odvezieme vlakom. Na Miloj by sme po poľnej ceste v tom blate aj tak nedošli a ostatné už na trase okolo Hornádu poznáme.

Máme ešte temer hodinku času, hľadáme nejakú kaviarničku, nakoniec jediné miesto je nejaká zafajčená herňa za autobusovou stanicou, ale kávu nám navarili - šroťák do veľkého dvojdecového hrnka - bola teplá a sladká a vypili sme ju na čerstvom vzduchu pod altánkom.Vlakom sme za 20 minút v Spišských Vlachoch. Stále leje. Nahadzujeme pršiplášte a najkratšou cestou (6 km v jednom smere) sa presúvame do Žehry.  Kostol elegantne levituje pred nami na pozadí sivej, ale slnkom za mrakmi ožiarenej oblohy. Miestne deti nás usmerňujú na chodníček, ktorý vedie zozadu ku kostolu, aby sme nemuseli biky vláčiť po schodoch. Šokovaní pozeráme na náhrobky z čierneho kameňa, kde sú vyobrazené podobizne tam odpočívajúcich v nadživotnej veľkosti. Pri kostole Mišo, ako selretár nášho tímu, vyťahuje zoznam, kdeže sa to máme odfotiť. A tu sa dozvedáme, že vôbec nie hore pri kostole, ale úplne dolu v dedine pri infotabuli. Nevadí, kostol je síce zavretý, ale aspoň ho obídem a urobím pár fotopokusov na Dreveník a Spišský hrad. Škoda, keby svietilo slnko, obrázky by boli dokonalé.

Fotíme sa pri infotabuli. Môj posledný vrchol, chcela som pri ňom urobiť aspoň nejaké smiešne, či víťazné gesto, ale nič mi nenapadá. Je mi zima a kvapká mi dažďová kvapka z prilby rovno na nos. Slále prší a zdá sa, že nechce prestať. Pôvodne sme chceli urobiť okruh okolo Dreveníka, ale načo, keď si pre dážď nevidíme ďalej od nosa. Najkratšou cestou sa vraciame na stanicu, len na peknom námestí sa na chvíľočku zastavujeme. 

Opäť máme 50 minút čas do ďalšieho osobáka. Zhadzujeme mokré veci a v podchode stanice si  rozkladáme batohový bufet. Treba dojesť všetky zásoby, zajtra už ostávame doma. O chvíľu prestáva pršať a kým príde náš vláčik, slniečko už veselo svieti, mlády obsychajú a opäť je teplo....asi to tak malo byť, Spiš nás má rád a chce nás tu ešte raz privítať. Určite prídeme...