kategórie:
Názov: VK Slovenského raja - vnútorný rajský okruh - terénny
Dňa: 03.06.2020
Účastníci: Makovica, jeho výsosť kráľ koruny Abovskej Mišo
Hostia:

P1670020.JPG P1670092.JPG

Popis akcie: 

Tak ako sme si to pekne zadelili, tak aj plníme, veď sme s Mišom dobrí plánovači, máme v tom prax. Po minulotýždňovom okruhu asfaltom sme sa teraz vydali na okruh po lesných cestách. Tak ako minule, aj teraz na nami visí po celý čas hrozba dažďa, ale nakoniec deň končí krásnym slnkom.

Vystupujeme v Smižanoch, pomedzi garáže sa pokojnou cestičkou pripojíme k hlavnej ceste pred podjazdom. Ten kúsok vo frekventovanej doprave zvládame bravúrne a o chvíľu odbočujeme na Maši smer Košiarny briežok. Dnes to začína celkom ztuha - stúpanie od prvého metra. Najprv asfalt, až po rázcestie Košiarny briežok a potom už začína skutočné terénne bicyklovanie. Šotolinka je našťastie mokrá akurát tak, aby nám kamene spod kolies neodskakovali. Vytešujeme sa z neskutočne jasnej zelene a ja aj so stoviek krásne rozkvitnutých orlíčkov. Po temer 4 km stúpania sme na sedle Medvedia hlava - nastáva prvé fotenie. Vymýšľam, aký postoj zaujmem dnes, nakoniec vyhrávajú ruky ako zdvíhajúci sa semafor od pripaženia až do vzpaženia.

Bod 1 za nami, pracujeme na presune na Geravy. Nepáči sa nám priebeh modrej, že by sme mali klesnúť pomaly až na Vojtechovu samotu, aby sme  opäť mohli stúpať na Geravy. Spomínam si na Šumnú jazdu spred 4-5 rokov a na skratku, ktorú sme vtedy s kolegom prešli. Zatiaľ modrá stále stúpa. Cesta je už viac hlinitá, ako kamenistá, logicky aj mlák pribúda. Na sedle Flajšer sa objavuje nová zelená značka na Zadný hýľ - veď to je tá naša skratka spred rokov. Auomaticky na ňu odbočujeme. Vôbec sa nebojíme, že budeme porušovať poriadok národného parku, lebo je taká strmá, že o jazde v sedle v našom prípade nemôže byť ani reči. Poväčšine tlačíme. Na naše prekvapenie však nie sme sami, na mokrej zemi viedieť viacero stôp bicyklov. Vôbec nás netrápi, že v mokrom teréne tlačíme - ušetrili sme si zopár kilomterov nepekného blatového bicyklovania a zopár desiatok metrov prevýšenia, ktoré by sme museli pracne znova vyliezť. 

Opäť sa pripájame k cykloznačkám a nasadáme, aj terén je už dobre jazditeľný. Bavíme sa na ozname s červeným výkričníkom, že zelená cykloznačka je v čase jelenej ruje prístupná len od 9,00 do 15,00 - o koho sa bojíme viac, o jelene alebo o cyklistov? no, tu by asi za kratší koniec ťahal cyklista. Užívame si jazdu zo Zadného hýľa na Predný a potom na Geravy. Akosi sa nechávame automaticky viesť širokou cestou a odrazu nevidíme značky. Tak teda ideme ďalej v nádeji, že veď dôjdeme tam, kam máme namierené. Aj sme doľšli, ale presne z opačnej strany ako sme čakali, tak sme z toho trošku vykoľajení. Pred vynovenou chatou sú nové prístrešky pre zverinu. Zajkovia v hojnom počte si veselo hopkajú, pštros na mňa kuká prekvapenými čiernymi očami a na voľno pustené kamerunské kozičky sa chcú pustiť do mojej pneumatiky. Ujčok kosiaci lúku (tak to tu ešte nebolo, aby bol pred chatou na Geravách anglický trávnik) pokývne hlavou, urobí posukok nalievaného pohára a naše prikývnutie vypne kosačku, otvorí chatu, načapuje pivko a chvíľu s nami druhžne podebatuje. Takže prvú občerstvovačku máme za sebou.

Po polhodinke pokračujeme ďalej. Zvážanie dreva na červenej už skončili, takže letíme s vetrom o závod po pomerne slušne vyčitenej a málo zničenej cyklotrase smer Glacká cesta. Fotka pri smerovníku a konštatujem - no, povozili sme sa , teraz opäť začneme makať. Mišo poznamenáva, že si myslel, že už len dolu pôjdeme. Po Glackej ceste musíme vystúpať 100 výškových  metrov miestami aj po nepríjemných kamenných platniach  k studni a na Malú poľanu. Pôvodne sme chceli jesť až tam, ale cigáni v žalúdkoch vyhrávajú, tak zastavujeme pri bývalej horárni a dopĺňame kalórie. Cestou na Malú poľanu stretávame skupinu asi 10 mladých ľudí, to sú dnes prví ľudia v raji. Na Malej poľane je drevoskládka plná a z lesa sa ozýva rachot techniky. Dvaja pílčici čakajúci na prísun ďalšieho dreva sú dôkazom toho, že sa tu intenzívne ťaží. 

Foto č. 3 a odchádzame smer vrchol Suchej Belej, tu už je ľudí viac, obsadili prístrešok, ale nám to nevadí, sme oddýchnutí a my vlastne sedíme, aj keď ideme... zvlneným terénom prichádzame pod Vtáčí hrb a riešime dilemu č. 2 dnešného dňa - ideme dolu a budeme šliapať na Kláštorisko nahor alebo opäť zosadneme a potlačíme po červenej. Kvalita cesty pod našimi kolesami, obrovské mláky a bahníčko nás presvedčia, že najlepšia je možnosť 2. Modifikujeme heslo kamošky Evy (Ja vytlačím na každý kopec) na Správny plniteľ koruny stlačí z každého kopca - a vzorne tlačíme dolu kopcom smerom na Kláštorisko. Tu je už ľudí viac, ako hocikde inde v raji. Takže len fotka, Zbieham ešte dolu lúkou na jedno foto Tatier a už aj pokračujeme smer Podlesok. Akosi sa nám zasa zdá, že by sme mali klesať a my stúpame, navyše by tu mala byť pekná cesta a je tu len bahnisko s kopou mlák. Nakoniec sa dočkáme a zbiehame na Podlesok. Len letmá Mišova otázka v plnej rýchlosti, či chcem niečo piť, rovnako letmá netrónistická odpoveď, že nie a bez zastávky pokračujeme ďalej. Neomylne pri odbočke do Betlanoviec odbočíme doprava a krásnou cestou lúkami a popod les sa dostávame až k starej horárni pri vstupe na Letanovský mlyn. Nechýba na nej pekný mostík ponad hlboký brod. Mišo ma síce nabádal, že aspoň mi umyje bicykel, ale vidina vody crčiacej z mojich Salomoniek ma vôbec nelákala. Asfaltka z Letanoviec k Starej horárni vonia novotou, urobili tu krásnu slučku na otáčanie áut, ale na to hlavné sa zabudlo - na parkovisko, lebo veď turisti sem autom prídu, ale nechcú sa otočiť a ísť späť. Chcú tu zaparkovať a ísť sa prejsť do Prielomu alebo na Kláštorisko. Túto dilemu nechávame na mietnych mocipánov a vychádzame na kopček k rázcestníku Krížne cesty. Ešte 1,5 km a sme v Tomášovciach pod posledným cieľom dnešného dňa. Celé telo nám vytriasli na ceste uložené betónové železničné podvaly (preto sa tento úsek cesty až po Spišskú volá Ukrajina) a bruchá sa nám trasú pri ozname na smerovníku - s červeným výkričníkom sa tu píše, že: "trasa je po daždi neprejazdná"....

Čaká nás posledné stúpanie, posledné polotlačenie po lúke k Tomašáku. Berieme to diretissimou a posledný kúsok lesom na Tomašák samozrejme v sedle. Povinné fotky, nepovinné fotky, srandičky s bicyklami na zadnom kole a už sa aj poberáme nadol. Mišo sa pýta, kedy nám ide vlak - vraj presne ten stíhame, čo minule a ešte máme temer hodinu času. Výborne, takže tronistický záver dnešného dňa je istý. V príjemnej krčmičke penziónu len pár metrov od stanice stíham kofolu a Mišo pivko  (teda presnejšie dve). Vlak je tu načas, slnko svieti, vietor sa utíšil, Tatry mierne prebleskujú spoza mráčikov a oparu - krásnych 53 km a 5 zdolaných vrcholov za nami. Čo viac si môžeme priať? Už hádam len nejakého dobrého škriatka, čo by nám očistil biky od toho bahna.