kategórie:
Názov: Veľký Radzim a Brdárka
Dňa: 10.05.2021
Účastníci: Makovica
Hostia:

P1066503.JPGRadzim z Dobšinského kopca P1066643.JPGčerešne na Brdárke pod Radzimom

Popis akcie: 

Čerešne už rozkvitli, Brdárka volá a ďalšie biele miesto na mape s názvom Radzim by bolo treba vymaľovať. Je to divné, ale najlepšie cyklospojenie na Brdárku od Košíc je z Dediniek. Tak teda ráno 5:57 nasadám d vláčika a  pozorne sledujem, či pekné počasie aj smerom na západ stále trvá.

O 8:05 vystupujem na minútu presne na Dedinkách. Pár minút stojím na staničke a čakám, kým sa vláčik objaví na tenkej šiji pri Palcmanskej Maši. Obrázok na pozadí skál je veľmi pekný. O 8:15 vyrážam a o 8:25 už stojím na vyhliadke  na Dobšinskom kopci a kochám sa výhľadom na Dobšinskú dolinu a samozrejme na môj cieľ - Radzim, ktorý sa zdá byť hllllboko podo mnou. Veď ešte uvidím, ako bude vysoko, keď budem stáť pod ním.

Na druhej serpentíne Dobšinského kopca odbočujem z asfaltky doprava na krásnu dobre upravenú lesnú cestu. Len les a ja, letím nadol, ale akurát tak rýchlo, aby som si stihla aj poobzerať okolie. Cesta príjemne ubieha a o chvíľu som vo Vlčej doline. Zakrátko si už fotím vodnú hladinu nádrže s vodou ukradnutou z Hnilca potrubným tunelom popod Dobšinský kopec. Ešte pár stoviek metrov a som v Dobšinej- Nezdržujem sa v mestečku, rovno pokračujem smerom na Vlachovo okolo  ďalšej vodnej nádrže na Dobšinskom potoku. Odbočujem podľa smerovky na Rejdovú. Hneď za odbočkou sa Dobšinský potok vlieva do Slanej, ktorá si pochutnáva na bohatom prídele vody z Dobšinského potoka obohatenej o vody z Hnilca. Pokúšam sa odfotiť si sútok, ale veľmi sa to nedá. Pokračujem smerom na Vyšnú Slanú. Predbehnú ma 2 nechutne veľké kamióny, ale potom je už na ceste úplný kľud. Ako prichádzam k Vyšnej Slanej, objavuje sa na svahoch po oboch stranách cesty čoraz viac krásne rozkvitnutých čerešní.  Na začiatku dediny odbočujem doľava cez mostík, ktorý nemá zábradlie a ako keby neviedol nikam. Mala by tu byť červená cyklotrasa, ale nikde po nej ani stopy. Ešte, že som si trasu naklikala vopred. Stúpanie sa pritvrdzuje, zdá sa mi, že čoskoro nedobrovoľne zosadnem. Dobieham pani na výlete so psom, vraj kam idem...a keď počuje, že na Brdárku, zhíkne, vraj - a to vypedálujete? a ja na to popravde "..viete čo, ja sa vôbec nehabním potlačiť..." Rozlúčime sa a skutočne, o chvíľu už zosadám. Stúpanie zatiaľ nie je také strmé, ale terén nezodpovedá jazde na biku - cesta je hrboľatá ako roleta a zarastená trávou. Netrvá to ale dlho. Po pár sto metroch by bol už terén jazditeľný, ale percento sklonu je už proti. Tak teda tlačím, ale nie je to nepríjemné, lebo naokolo je tak krásne, že sa neustále obzerám, zastavujem a pohľadom vraciam do doliny. Už-už sa mi zdá, že tamtá čerešňa, to je vrchol stúpania - no, nie je, ešte pokračujem nahor. Konečne sa pripájam k zelenej a kde sa vzala, tu sa vzala, je tu aj nejaká cyklotrasa. Pokračujem smerom na Radzim a Brdárku. Samozrejme, že chcem vyliezť aj hore na kopec a keď sa pri posede objaví smerovka Radzim doľava, neváham. Za lúkou pod prvými stromami zamknem bicykel a pokračujem ďalej pešo. Mocný chlap by povedal, že je to jazditeľné aj do sedla, ale ja si to radšej užijem napešo. Zo sedla idem naprv doľava na Malý Radzim a sledujúc vyšliapaný chodníček obídem všetky 4 vyhliadky - na Vysoké Tatry, Kráľovu hoľu i na celú Štítnickú dolinu. Vraciam sa do sedla, ešte povinný výstup na Veľký Radzim - beriem to ako do počtu, lebo podľa popisov tam nie je ani výhľad. Ten, čo to ale popisoval, mal asi vlčiu tmu. Nádherné skalky, skrasovatené na škrapy a z vrcholu je pekný pohľad na hradbu Tatier. Vraciam sa späť do sedla. Strmý padák k Vdovčíkovmu kreslu ma zláka, ale len na chvíľku..... po pár desiatkach metrov sa vrátim späť na hrebeň. Ten stupák nahor by ma už asi odrovnal - aspoň budem mať príčinu prísť sem ešte raz....

Bicykel je tam, kde som ho primkla. Trochu vyplienim obsah batoha a zbieham k čererešňovým sadom. Posedím pod čerešňami a poklebetím s rodinkou, ktorá prišla za idylkou z Popradu. Cestou nadol si v dedinke ešte pozriem starý kostol a najmä si prečítam o tom, prečo je tu toľko čerešní - dnes brutálna romantika, kedysi boj o holé prežitie a vylepšenie rodinného rozpočtu. Len škoda, že tie čerešne sú už také staručké, obrastené lišajníkmi... postupne odchádzajú a nové nikto nesadí.

Spúšťam sa do doliny, zdá sa, že do Plešivca to bude jedinečný zjazd...no, nebude. Spočiatku cesta parádne klesá, ale za Markuškou sa cesta vyrovnáva a objaujú sa aj krátke a výživné stúpania. Cestu si ozvláštňujem návštevou starých gemerských gotických kostolov v Koceľovciach a v Roštáre - sú ale zanedbané a samozrejme zamknuté. V Štítniku sa zastavujem v potravinách, to teplo si pýta nanuk. Posedím pod stromom v parčíku, zlížem veľký nanuk a potom sa idem pozrieť na vodný hrad - no, ako všetky pamiatky, je zamknutý. Tak len fotka pred vchodom a kuk cez škáru v bráne mi musí stačiť. Niekedy nabudúce sa to hádam podarí.

Na záver už len vlnovka cez Kunovú Teplicu do Plešivca. Vo Freši studený Birel v plechovke a medzi bytovkami úbohé zvyšky Plešiveckého hradu. Na námestí s počudovaním zistím z pamätnej tabule, že tu boli súdení a na smrť odsúdení v r. 1848 povstaleckí velitelia Francisci, Marko-Daxner a Bakulíni a ďaší.

Na stanici mám do príchodu vlaku asi 20  minút, výpravca ma ale o chvíľu vyvedie z omylu - meškanie 40 minút zvýši moje čakanie na viac ako hodinu. Tak sa poriadne najem, aby som vo vlaku už mohla sedieť disciplinovane s rúškom na ústach.

Plná dojmov už len driemkam a cesta rýchlo ubieha, ako vždy po Moldavu...potom už nie a nie dôjsť do Košíc.... 

fotky sú tu: https://www.zonerama.com/Makovica/Album/7254092

trasa je tu: https://mapy.cz/s/kufunomoku