kategórie:
Názov: Veľký Milič - pripomienka na jarnú klasiku
Dňa: 18.04.2021
Účastníci: Makovica, Laco
Hostia:

P1055285.JPG P1055313.JPGna vrchole Veľkého Miliča

Popis akcie: 

Pôvodne sme mali ísť na potulky Bujanovom, ale kopa snehu a pod tým blatistý povrch nás otočil iným smerom - prečo si nepripomenúť, že 3. víkend apríla sme už 15 rokov boli každoročne na Miliči.

Vymýšľame si veľmi príjemný okruh, vraj len nejakých 11 kilometrov, tak to bude ozaj nedeľná prechádzka. Parkujeme na osvedčenom mieste pri cintoríne v Slanskej Hute. Laco sa prezuje a kým vyrazíme, prichádza ďalšie auto, vraj tiež idú na Milič, ale nepoznjú to, tak sa trošku vypytujú. Poradíme, pozdravíme a vyrážame. Po žltej najprv chvíľku po ceste, potom strmo nahor (dosť ľahko sa odbočka dá minúť, aj smerovnék je skrytý pod stromami) popri vedení cez lúku. Je celá podmočená z vody, čo vyteká z posledných snehových polí pod lesm. Našťastie nás čoskoro veľká značka - "volavka"  volá do lesa. Pokračujeme po ceste, ktorú poznáme z bicykla a o chvíľu odbočujeme doprava ku chate Kopáska. Od chaty býva krásny výhľad na celú dolinu Roňavy a až na Vihorlat. Teraz je ale opar a nevidieť skoro nič, akoby chata visela nad komcom sveta, za ktorým sú len kopy mrakov a hmla. Prechádzame na červenú, troška sa pokloníme hore pri podliezaní a preliezaní popadaných stromov a strmo vystúpame na hornú cestu vedúcu k Malému MIliču. Zabočíme po nej ale doľava smerom k informačnej tabuli náučného chodníka. Už sme v krajine nikoho, tu už nie sú žiadne značky, len vyjazdené cesty a my vieme, po ktorej ísť na širokú lúku a z nej odbočiť doprava smerom k hranici. Tu už je značiek kopa, ale takých nepekných - samé bodky reflexnou ružovou - jedna hore a druhá dolu, teda tu sa bude riediť hustá mladá bučina. Je to potrebné, aby sa stromy mohli ďalej rozvíjať, len škoda že pri tom rozryjú a rozbahnia celý les. O chvíľku sme pri prvom pohraničnom kameni. Fotíme si ho, aby sme nabudúce vedeli, kde odbočiť, keď pôjdeme zhora. Má číslo 23/5. Obraciame sa doprava a spočiatku jemne, ale v závere poriadne strmo stúpame. Po snežienkach niet ani stopy, všetko je ukryté pod možno 10 cm hrubou vrstvou mokrého snehu. Posledné metre po skalách sa viac šmýkame, ako ideme, ale už sme hore. Aj tu úradovala novembrová inovať, všade kopy olámaných mohutných konárov a aj niekoľko vyvrátených stromov. Vylezieme na rozhľadňu, ale dnes to nie je o výhľade. Opar, hmla, ale pomaly sa prediera slnko a sneh ostro žiari. Dovidíme do Maďarska  na hrad a dedinku Füzér a ešte zopár kopcov na pozadí. Hore fúka, takže sa dlho nezdržiavame a schádzame dolu. Pri chvíľke oddychu popíjame čajík a koštujeme ultračerstvé, ráno pečené Makovicine muffiny s višňou. Keď príde od Maďarskej strany po modrej tetuška, pozdravíme sa tradičným Jónapot!. Tá vYlezie nahor a potleskom a výkrikmi povzbudzuje svojich súkmeňovcov, ktoré zrejme zdolávajú posledné metre výstupu. To je pre nás signál, že sa máme posunúť ďalej. Prechádzame k pilónu. Chvíľka uvažovania , či sa ideme predierať nadol okolo Miličskej skaly, ale pohodlnosť zvíťazí a pokračujeme po značke. Za odbočkou žltej stretávame našu dvojicu z parkoviska. Celkom slušné tempo majkú, tak si len zaželáme pekný deň a pokračujeme na Skárošskú vyhliadku.

Opäť stúpame, ale veľmi pohodlne. Z vyhliadky na Ukrajinské Karpaty opäť nevidieť nič, tak sa presúvame na skalku. Tam je to už trošku lepšie - dovidíme na Čaňu, Geču, Trstené a aj na Košické sídliská, ale  ďalej už nič, Volovské vrchy akoby ani neexistovali. Navyše sa začínajú zbiehať mraky, takže o chvíľu aj tento obmedzený výhľad zmizne. Vydávame sa na cestu nadol. Spočiatku je to celkom neškodný zostup, ale postupne je podklad čím ďalej tým mäkší, vodnatejší a blatovejší. Stretávame maďarskú partiu šmýkajúcu sa nahor a tušíme, aké zrýchlenie naberieme cestou nadol. Preto radšej odbočujeme doľava  na okraj lesa a najstrmšiu časť zdolávame systémom od stromu k stromu.

Ešte prechod cez krásnu lúku Veľkej Márovky, odbočka na zelenú a je tu posledný úsek našej cesty - zostup do Slanskej Huty. Na lúke si naivne čistíme vibramky, veď už pôjdeme len po ceste. Oproti nám ide štvorica mladých ľudí v ľahkých polovičných botasočkách, pekná predstava pri pomyslení, ako budú liezť hore v tom blate a snehu... :-) Ešte nám ostáva prekonať malý lesík a tu nás čaká to najhoršie bahno dnešného dňa - dogebríme si nielen topánky, ale aj celé nhavice, takto na záver!  Ešteže nám náladu vylepšila pekná muflonia obora. Muflóniky vazerajú hladné, za každou hrsťou čerstvej trávy prehodenou cez plot sa doslova vrhnú. Tak sa s nimi trošku potešíme a pokračujeme späť k autu. 

Aby sme neniesli všetko jedlo domov, tak aspoň niečo zjeme pri aute. Pred pol 3-ťou sme doma. Krásna spomienková prechádzka. 

Odkaz na fotky: https://www.zonerama.com/Makovica/Album/7176869