kategórie:
Názov: Veľkonočný Liptov
Dňa: 19.04.2019 - 21.04.2019
Účastníci: Makovica, Laco, Jerguš
Hostia:

P1500282.JPG P1500534.JPG P1500702.JPG

Popis akcie: 

Keďže ideme len v trojici, objednali sme si prekrásnu rozprávkovú dreveničku v Kvačanoch, akurát pre troch. Drevenička je presne taká, ako nám ju teta popísala, len s jednou malou kozmetickou vadou, ale o tej až neskôr.

Vyrážame pohodovo pred pol ôsmou, v Kysaku naberáme Jerguša a jacháme autom dobrodružstvu v ústrety. Za Mikulášom sa stáčame k podozrivo zasneženým kopcom - ups, zabudla som návleky, konštatuje Makovica. A my máme, škodoradostne sa ozve spredu. No čo, budem mať mokré ponožky.Ubytuje nás pán manžel, pani manželka šla na krížovú cestu. Len vyhadzujeme potraviny z auta do chladničky a už sa aj vydávame na cestu za prvým dobrodružstvom.

Piatok 19.4. - Prosiecka a Kvačianska 

Okolo kostolíka vyliezame pod les a pripájame sa k žltej, ktorá nás zavedie až do Prosieka, do ústia vraj najkrajšej doliny na Slovensku. Začiatok je ozaj monumentálny - drevený mostík popod skaly ponad vodu cez mohutné Vráta, za tým hneď laná a preliezanie kameňmi nad hučiacou vodou....jupí, začína to výborne...ale za ďalšou zákrutou to hneď aj končí. Ako zisťujeme, riava pritekala z ľavej (v smere toku) bočnej dolinky a pár metrov nad kaskádou je v hlavnej doline sucho . A to sucho trvá dosť dlho, len stúpame po suchom chodníku pomedzi vysychajúce stromy a skaly až na lúčku s odpočívadlom pri odbočke na vodopád Červené piesky. Konečne prvé poniklece, úzky chodník v svahu a reťaz dolu suťoviskom do kotla vodopádu - teda, ak sa to čurkadlo, čo je temer nefotiteľné a pri páde dolu z vysokej červenkastej skaly sa triešti ida na vlažnú hmlu, dá nazvať vodopádom. Ale zo správneho uhla ho vidieť aj na fotke. Vraciame sa na hlavný chodník, chvíľka oddychu, desiata a pokračujeme do tiesňavy Sokol. Tak to už hej - masívne rebríky, ktoré pamätajú možno ešte tesne povojnové časy, koľajnice zapustené v skale vysoko nad nami, na ktorých vraj bol 40 m dlhý most, po ktorom sa v zime zvážalo seno z lúk. Pekný zážitok aj preto, že sme tu temer sami a netreba stáť v šore ako v raji. Vychádzame na plošinu Svorad pod Prosečným. Nepríjemne nás prekvapí, že chodník na Prosečné je zrušený - a to ešte v januári naň v Rádiovíkende pozývali. Ale nevadí. Lúkou plnou šafranov, že pomaly niet kam stúpiť, schádzame do Veľkého Borového. V altánku pod salašom si dávame občerstvenie 2 a o chvíľku pokračujeme ďalej smer mlyny na Oblazoch. Dolina Borovianky sa zužuje, naokolo skaly, chládok, pod nami vľavo zurčí voda. Na jednej zo skaliek pri chodníku stojí pekný kamenný kríž. Laco komentuje, že musí byť ozaj všade, ale tento tu celkom pekne pasuje. K Ráztockému vodopádu sa ide po kamienkoch cez potok. Tam to dávame suchou nohou, späť sa Laco rozhodol trochu schladiť, ale našťastie nepremokol ani nenabral vrchom do vibramky. Ráztocký vodopádik je nižší, ale aspoň má nejakú vodu.

Konečne sme na Oblazoch. Mlyny sú krásne zrekonštruované, koleso funguje a v mlynici sa točí, čo sa točiť má, takže vidíme názorne, ako funguje sila vody. Kupujeme do kože razenú magnetku pre NIku, ktorá tu raz bola na Strome života a pokračujeme ďalej. Makovica spomína, ako tu v r. 1982 s povolením ochranárov prešli autom. Chlapci jej to nechcú veriť, ale jedna z náučných tabúť im to potvdí, že tadiaľ viedlo normálne spojenie Liptova a Oravy. Kocháme sa nádhernými výhľadmi do doliny Kvačianky s vysunutých plošín - vďaka veľká staviteľom.

Okolo protitankových zátarasov prichádzame na horný koniec dediny. Ešte prechádzka cez celé Kvačany okolo kostola sv. Kataríny Alexandrijskej, patrónky železničiarov (okrem iného) až k nášmu domčeku. Kým sa chlapci osprchujú, Makovicina večera je na stole. Potom ešte pod Lacovým vedením vyrovíme plný hrnčisko zemiakového šalátu, je celkom fajn, baby, Laco celkom dobre varí, ideálny ženích na obzore.

Večer si užívame leňošenie a ktosi naladil nejaký brutálno-vražedno-tetovano-FBI-CIA-fantastický seriálový maratón, na ktorom sa dobre bavíme pomaly do 11-tej.

Makovica stanovuje na zajtra budíček luxusne o 8:00, ideme do západných Tatier.


Sobota 20.4. - Babky a chata pod Náružím

Ako fajn, že Makovica vstáva skoro ráno, vďaka tomu nás čaká sviatočne bohato prestretý stôl. Po raňajkách sadáme do auta. Prevezieme sa asi 20 km na Bobroveckú Vápenicu a už aj štartujeme. Bez akéhokoľvek rozbehu, či rozcvičky, po krátkom šťavnatom stúpaní po asfaltke to začína poriadne zhurta strmým svahom s koreňmi. Našťastie vychádzame o chvíľu na širokú lesnú cestu, po ktorej pohodlne stúpame s krásnymi výhľadmi na Liptovskú dolinu a Nízke Tatry na obzore. Pri ceste ponuka odbočky k partizánskemu bunkru, vraj 30 m, ale pri pohľade nadol Makovica konštatuje, že na to by potrebovcala padák a radšej nikam neodbočuje. Kráčame okrajom rezervácie Mních, objavujú sa šafrany a prvé snehové polia. Ups, Makovica nemá návleky a chlapci škodoradostne konštatujú, že oni ich veru v batohoch majú... Ako sa ukázalo neskôr, Makovica to vďaka svojej hmotnosti precupkala aj po metrovom snehu bez zapadnutia a mocní chlapi sa prepadali aj bez návlekov, keďže tie boli a aj ostali v batohoch.

Snehové polia sú čím ďalej tým väčšie a pri odbočke na zelenú smerom na Babky aj strmšie, miestami to ide šmykom - samozrejme smerom späť do údolia. Nakoniec veľkou okľukou, sledujúc stopy rodinky pred nami, vyliezame na kopec Babky. Odmenou za námahu je nám slnenie sa na vysušenom kúsku lúky medzi šafranmi a - božie výhľady- rekordérom je asi Malofatranský Kľak, ktorého siluetu rozoznávame na obzore. Pekne dokola - Veľká Fatra, Lúčanská Malá Fatra s Martinkami, Choč, Kubínska hoľa, Babia hora, Západné Tatry, Mara, Nízke Tatry..... 

Rozhodujeme sa, že urobíme celé kolečko cez chatu pod Náružím. Najprv teda ideme po skalnatom hrebienku Rígeľ, kde Makovica obdivuje lomikameň a červené skalné ruže, a potom snehovými poliami stúpame na sedlo Predúvratie. Až teraz vidíme, že ten kopec pred nami je Ostrá a Sivý vrch je až vzadu. Vrývame si jeho sivú zbrázdenú siluetu do pamäti, aby sme sa nabudúce už nepomýlili. Z Predúvratia začína brutálne klesanie šmykom snehovými poľami. Už to nie sú len také fľaky, je tu súvislý sneh, sledujúc stopy niektorých "preborencov" idúcich pred nami, je tu meter a viac snehu.

Na chate sa dlho nezdržíme, chvíľka posedenia na terase a pokračujeme v klesaní. Dáme si to okľukou po zelenej, červenej a žltej. Cestou späť sa chceme zastaviť pri pseudoatrakcii dom naruby, ale pri cenovke vstupného 5€ len otáčame auto a pokračujeme do nášho domčeka. 

Opäť stolujeme tak, ako sa na sviatok patrí, dokonca si pripíjame vysokýmu pohármi s pravou bielou Vineou. Večer nám ešte nie je dosť, tak ideme vyskákať výdatnú večeru na neďaleké ihrisko so speedmintonom a keď sa celkom zotmie, samozrejme pokračuje brutálny filmomaratón...

 Nedeľa 21.4. - Havránok, travertíny a Liptovský hrad

Nedeľné ráno je mrazivé, na tráve sú kryštáliky ľadu. Makovica vybieha ešte pred východo slnka na kopec nad dedinou - je tam kríž a nádherne vidieť odtiaľ na Sivý vrch, že sme si ho doteraz nevšimli! Potom nakuchtí obed na dnes. Po výdatných raňajkách pobalíme zvyšky potravín a zbalíme proviant na cestu - uf, to chceme zjesť? Verte, zjedli sme. Teta majiteľka si len medzi dverami vezme peniaze a už aj odchádza do kostola. Tá dôvera v to, že me jej nič neukradli ani nezničili, je potešujúca.

Prvá zastávka je  na Havránku. Archeoskanzen sa zdá taký nenápadný, nejaňké 3 chatrče, ale chodník nás prevedie cez celý areál, ktorý je veľmi zaujímavý a ani výhľady nie sú na zahodenie. Pokračujeme k vode ku veži gotického kostola tesne nad hladinou priehrady a priehradným múrom na dosah. Je to pekné, ale toho odpadu, č tu je.... Slovač je nepoučiteľná. Pokrčujeme na Bešenovské travertíny. Trošku sme to prebehli - pútač žiadny, len Makovica zazrela napravo skalu s názvom kaplnka. Tak sa kúsok vraciame, parkujeme a smerujeme k skalke s krížom navrchu. Zopár fotiek a pohľad na okolité travertínové kopy,  ktoré už zarastajú, keďže zdroj vody, ktorá ich vytvorila, vrty zrejme premerovali do kúpaliska Beseňová.

Makovica hľadá jedinú živú kopu, nakoniec ju nájde Jerguš na druhej strane cesty. Tiež ale už zväčša vyschnutá a vodičky je tu veľmi, veľmi málo.

Presúvame sa do Kalamien k termálnemu vrtu. Malé parkovisko je obložené autami, dodávkami a karavanmi, prevažne s českými a poľskými značkami - netušíme, čo tu robia celé dni, ale evidentne si z toho urobili lido. Nechceme vedieť, ako bude vyzerať čoskoro okolie a kedy úrady skonštatujú, že zdroj je kontaminovanými koli-baktériami a kúpanie je zakázané....

Vyrážame spolu s desiatkami ďalších turistov strmo hore lúkou po žltej značke na hrad. Žltá je okružná a až neskôr zistme, že sme si vybrali ozaj správny smer. Makovica ide na bosé nohy a lúku nahor si užíva ako Marka-husiarka. Na ceste po priojení k červenej sa ale už musí obuť. V protismere stretávame Janku s manžeoom - Košičania sú všade.Na hrad sa dostaneme po vysokom drevenom rebríku. Cez mostík s počítadlom turistov sa dostaneme priamo do areálu. No, na hrade s takýmto kruhovým výhľadom sme ešte neboli. Nachádzame i tiché miestočka na múroch a prestierame nedeľný obed - utierka ako obrus, servítky, príbor, jedna kravňcica so šalátom, druhá s rezňami z kuracích pŕs, tretia so zeleninou, štvrtá s koláčmi a k tomu 3 plechovky čierneho nealko Steigera....zjeme to? Prečo o sebe pochybujeme? Jasné, o chvíľu sú krabice prázdne.

Ešte dáme úžasné dvrevenokamienkové človeče, prejdeme cez padací mosť a už aj smerujeme nadol - cestou takého stupňa sklonu, že ideme miestami doslova voľným pádom. Z lúky pod hradom je krásny pohľad nahor. Ešte nepríjemná zvážaním dreva rozrytá cesta lesom a už sme na asfaltke v doline. Ešte jeden pohľad hore na hrad a prichádzame opäť k prameňu.  Makovica by aj nohy omočila, ale jazero je plné až po okraj - nie vody, ale polihujúcich ľudkov. Tak len okúsime teplotu a odchádzame. Bez zastávky sme za 2 hodinky doma.