kategórie:
Názov: Veľká Fatra na bicykli
Dňa: 04.09.2020 - 05.09.2020
Účastníci: Makovica
Hostia: 11 turistov po záruke, teda 55+

P1740262.JPG P1740312.JPG

Popis akcie: 

Ako píšem, stretlo sa nás 12 turistov po záruke, teda 55+, všetci na klasike (okrem Igora, ktorý má elektrobike) sme sipripadali ako exotický tovar medzi omladinou, ktorá obliezala Krížnu na elektrobikoch. Ale pekne poporiadku:

Oficiálne akcia začína až v sobotu večer, ale ak má človek voľno, tak môže vyraziť aj ráno. Tak vystupujem na zastávke osobáčika v Turčianskej záhradke a po vedľajších cestách sa dostávam do Blatnice k vstupu do Gaderskej doliny. Nastal čas zhodiť teplé oblečenie, v doline je teplo a stedený vietor sem nedofučí. Po krátkej pauze pri jazierku sa vyberám do menšej a menej slávnej Blatnickej doliny. Pokojne si bicyklujem po mäkkej šotolinke, obzerám sa dookola a vidím najmä hustý les okolo a strmé svahy. Po chvíli idem okolo pekne upraveného prameňa a mostíka cez potok, ale to je asi jediné vzrúšo tejto doliny. Potom sa objavia po stranách nejaké skalky, potom vysoké skalky nad cestou aj s malým oknom. Okolo dvoch chát a vodárenského objektu dobicyklujem až na koniec, kde sa dolina rozdeľuje na dve a kde je zákaz ďalšieho pokračovania cyklistov, i keď tá ľavá vetva so zelenou značkou sa zdá, že by bola ešte dobrý kúsok zjazdná. Na lavičke pri potoku sedia 5 mladí Poliaci, nuž si prisadnem, vyprázdnim trochu obsah batoha a po chvíľke odpočinku sa vyberám späť. Zastavím sa pri smerovníku, kde odbočuje žltá a je na nej napísané vraj Zadná Ostrá 1:30....no čo narobím, keď milujem výhľady - parkujem za stromami, odkladám rukavice a prilbu a pustím sa rezkým tempom hore, vraj aspoň po prvé skalky a po prvý výhľad. A tak stúpaním ako na strechu mrakodrapu vybehnem 530 výškových metrov, aby som zazrela krásne skalné mesto Ostrej pred sebou a celý hrebeň Veľkej Fatry s Krížnou, Ostredkom i Ploskou za sebou. Krátka chvíľka oddychu a posedenia a poberám sa dolu. Na reťaze na Ostrej nejdem, to si nechám na budúci výlet s chalanmi. Strážim si čas, ale dolu som hádam za polhodinku, hneď sadám na bike a nechám nohám oddýchnuť zjazďujúc pohodlne Blatnícku dolinu.

Niekoľko nepríjemných stúpaní po miestnej asfaltke (krátke a výživné), prechádzam cez Mošovce, Turčiansky Michal a konečne prichádzam do Teplíc. Dám si exkurziu kúpeľným parkom - zujímavé sú lavičky s tematikou od výmyslu sveta a postavy vytvorené tvarovaním kríkov do kovových konštrukcií. V cukrárni si dám kávu a koláčik. Bike parkujem pri stĺpe na chodníku. Odrazu zvoní nejaký cyklozvonček - aha, Miško ma tu našiel podľa bicykla. Tak sa zvítame, ale on ďalej nejde, býva v Tepliciach.

Vyberám sa ťažšou cestou cez Čremošné - má jedno nepríjemné stúpanie navyše, ale vyhnem sa hlavnej ceste s autami a je tu prekrásne. Stretávam kolobežkára - celú cestu nahor tlačí,ale teší sa, ako poletí nadol späť do Teplíc po hlavnej s autami o závod - aj takí samovrahovia existujú. Mňa ešte čaká výjazd nad stanicu Čremošné do hotela Bartoška. Ešte si odskočím k portálu Čremošnianskeho tunela - najdlhšieho tunela na Slovensku, kde si dám nedobrovoľnú žihľavovú masáž, až ma celé nohy pália. Na hoteli som sama, slnko sem už nesvieti a je tu chladno. Partia prichádza až na zotmení, o to veselšia zábava sa tu rozprúdi. Spať ale ideme skoro, veď zajtra nás čaká poriadny výkon.


5.9. - sobota

raňajky sme si dohodli na 7:30, aby sme už o 8:00 mohli vyraziť. S malým meškaním aj vyrážame. Prechádzame cez cestu a po žltej príjemnou šotolinkou stúpame na Malý Šturec. Prechádzame aj okolo vetracieho zariadenia Čremošnianskeho tunela. V závere poniektorí aj potlačíme, ale len krátko. Na Malom Šturci nás už čaká zvyšok partie z Teplíc a ďalší z Bystrice - priviezli ich sem autá, takže majú oproti nám kondičnú výhodu. Igor, ktorému sa podarilo zabezpečiť si nocľah na horskom hoteli, nás čaká priamo na Kráľovej studni. Kým sa tam ale dostaneme, čaká nás vyše 10 km po ceste striedavej kvality. Občas sa zastavujeme na krátke vyhliadky. Pod krásnym kopcom nie sme ochotní (až na 3 pohoďákov) obchádzať niekoľko kilometrov a radšej cik-cak serpentínu bicykle vynesieme, či vytlačíme. Našťastie, bezprostredne k chate je to mierne stúpanie, tak dokážeme vyliezť hore všetci ako králi v sedle. 

Občerstvenie chutískvelo, i keĎ na nás pri stolíkoch pečie nemilosrdné slnko. Zvítame sa s Igorom, ktorý sa tu už nudil a len-len, že nám neodišiel. Nezdržiavame sa dlho, lebo čas máme presne vypočítaný. O 11-tej sadáme na bicykle, ale tento postoj je veľmi optimistický - hneď za chatou zosadáme a s malými prestávkami skoro celú cestu na vrchol Krížnej tlačíme. Konečne sme hore. Je tesne po 12-tej, máme teda čas na krátke posedenie, pózujeme pri fotení a orientujeme sa v miestopise. Tlstá a Ostrá pózujú jedinečne. Nastal čas sa pobrať ďalej. My menej znalí sa tešíme na parádne zjazdy po trávnatých svahoch s úžasnými výhľadmi. Výhľady sú, trávnaté svahy tiež, len na chodníkoch je strašná mätež kameňov, skál až burgovcov rôznych rozmerov, hupíky, preskoky, skrátka náročnejšie technické bicyklovanie nebezpečné najmä pre bojkov, ktorým pri pomalej jazde skĺzavajú kolesá. A tak postupne havarujú Ivka aj Heňa, našťastie sa ani jednej nič nestalo, ak si odmyslíme Heninu odtrhnutú prednú brzdu. Oproti nám sa po tých skalách plahočia desiatky elektrobikerov. Na odpojení modrej do Jeleneckej doliny sa odpájajú Bystričania, kýveme si na pozdrav a pokračujeme, zdá sa už lepšou cestou - zdanie síce trochu klame, ale bez ujmy už prídeme na rázcestie nad Revúcimi. Tu sa rozdelíme, väčšina ide pohodlnejšou a dlhšou cestou, ktorá sa už podobá na pekné bicyklovanie v slovenských lesoch. Opäť sa stretávame v Revúcich v chate Horec. Je tu plno-preplno. Časť z nás sa usadí pri jedinom voľnom stole a zvyšní sedíme pod strieškou na lavičke, ale ochotné kočky nám aj tam prinesú niečo na pitie. Delíme sa. Banka pri stole ide jesť a my 4 s Heňou sa pomaly vydávame smer Ružomberok, predsa len s jednou brzdou treba jazdiť opatrnejšie. Chlapi letia ako o závod a my dve vzadu len nadávame, že by sme sa chceli aj poobzerať a pokochať, ale nedá sa, ak chceme udržať tempo.....

Do Ružomberka prichádzame viac ako 2 hodiny pred odchodom vlaku. V pizzerii na pešej zóne obsadzujeme stolík pod slnečníkom a objednávame si výdatný obedoolovrant. Chutí skvelo a sme radi, že jeme až tu, lebo s takým plným žalúdkom by sa nám asi zle bicyklovalo.

Vlak mešká len 5 minút, ale aby sme si nezvykali, po Košice to natiahne na poctivých 20 minút. Bol to krásny výlet, ale ruky mám vytrasené, akoby som robila so zbíjačkou.