kategórie:
Názov: Tri sopečné vrcholy na Pohroní a Ponitrí - Vtáčnik, Tríbeč, Inovec
Dňa: 21.05.2021 - 23.05.2021
Účastníci: Makovica + 4 turisti z Košičana
Hostia: Zuzka, Rado, Milan, Monika + jeden havo-tulák

P1077069.JPGNa vrchole Vtáčnika P1077402.JPGNa Pohronskom Inovci

Popis akcie: 

Makovica si zas po dlhom čase okúsila prípravu akcie pre viac ako 3 ľudí vrátane... :-) Fajne bolo, výborné ubytovanie v Novej Bani, z ktorej sme vyrážali autom na pešie okruhy, výborná pizzeria v Novej Bani na námestí, slnko, nočný zostup z rozhľadne, jemný dáždik, zahmlený Tríbeč, Trhlina nás nezhltla, opäť slnko, útek pred býkmi, a Pohronský iInovec so Starohutským vodopádom v chlade, blate, hmle a daždi. To je v skratke, a kto chce vedieť viac, nech si počíta.

Fotky sú tu:

https://www.zonerama.com/Makovica/Album/7270943

https://www.zonerama.com/Makovica/Album/7271004

https://www.zonerama.com/Makovica/Album/7271045

 


Deň 1 - Vtáčnik

Ako som bola poučená, cestujeme pohodlným SUV so šoférom Milanom a skutočne sa tu všetci piati aj s batožinou zmestíme. Len jedna krátka zastávka na kávu a o 10.00 už vyrážame z povstaleckého Kľaku po zelenej značke na Vtáčnik. Chceme spoločnú fotku, ale nevrlá turistická dvojica, ktorú stretneme v priebehu dňa ešte nikoľkokrát, nás odmietne odfotiť. Našťastie je tu usmievavá mamička s kočíkom a tá sa rada ujme Milanovho foťáku. Konča dediny sa pousmejeme ešte pri zaujímavom smerovníku pri krčmičke U Krejzinky.

Slniečko svieti, ponárame sa do šera lesa a po zelenej, po miestami podmočenej ceste strmo stúpme . Zuzka nájde slepúcha, tak si ho trochu pomojkáme a odfotíme. Prvá pauza je pri Partizánskej chate. Likvidujeme Zuzkine mrkvovo-špaldové muffiny a treba uznať, že sú úplne super! Iné jedlo nám ani netreba. Ani sa nenazdáme a stále lesom sa dostaneme až na rázcestie Pod Vtáčnikom. Že sme vysoko, o tom svedčia aj buky okolo nás - kým dolu sa už všetko krásne zelená, tu prvé lístky ešte len bojazlivo vykúkajú z púčikov. Záverečný strmý výšľap, stromy rednú a tie, čo tu sú, dostávajú zaujímavé pokrútené tvary. Čučoriedky pod nimi akurát nasadzujú fialové guľôčky púčikov. Povinné fotenie pri smerovníku, potom pri kríži a už sa rozbiehame na vrcholové bralá. Sme vo výške 1 346 m a tomu zodpovedá aj výhľad. Vľavo dolu pod nami Nováky a elektrárenský komín. Vľavo od neho mohutný masív Strážova. Kúsok doprava začína Kľakom hrebeň Malej Fatry. Z nášho pohľadu končí Veľkou lúkou a potom už nasleduje hradba ostrých vrcholov Krivánskej Fatry. Spoza Ploskej, či Krížnej vo Veľkej Fatre vykukuje bradavica Veľkého Choča a o kúsok ďalej doprava až do neba čnejú snehom posyané Západné Tatry. Ďalej doprava nám už výhľad trošku zacláňajú stromy. Prejdeme na ďalšiu vyhliadku, ale nie je to oveľa lepšie. Jediné, čo identifikujeme, je Sitno. Darmo, tieto kopce my z východu veľmi nepoznáme.

Po krátkej pauzičke na teplých, slnkom zohriatych skalách ešte spoločná fotka na samospúšť pri  tabuli náučného chodníka a pokračujeme po hrebeni ďalej smerom na Kláštornú skalu. S Zuzkou si ešte odskočíme pozrieť prameň pod Vtáčnikom - vody je dosť, ale je tu len rúrka, domček je už zrútený. Ešte nestihneme poriadne poobdivovať krásne rozprávkovo tvarované stromy v lese a už aj ochkáme nad krásnymi andezitovými vežami Kláštornej skaly. Tak toto je asi najkrajšie miesto tohto dňa. Obliezame malé vežičky. Mám trochu skrehnuté ruky z tej vody z prameňa a vypadne mi z prstov vrchnáčik z fľaše. Smutne kukám na  svetlozelenú bodku  hlboko pod skalou a ani sa nenazdám, obetavý Rado už odvážne zliezol nadol a šplhá sa späť cez úzku štrbinu medzi skalami. Vďaka za pomoc. Zhodneme sa na tom, že toto je najkrajšie miesto na obed a piknikujeme. Tročku tu prefukuje pomedzi skaly, ale nie je veľmi zima.

Pokračujeme na käotu Medzi skalami - je to ozaj medzi skalami,. všade naokolo je ich kapa, ale už sú v lese a neposkytujú výhľad do okolia. Pokračujeme na Rúbaný vrch. Tu sa k nám pripájajú aj cykloznačky. Odpájame sa od hrebe)na a odbočujeme na žltú. Je strká, akoby sme mali klesnúť až do stredu zeme alebo prinajmenšom do ekla. Keď konečne prídeme na niečo podobné zvážnici vo vrstevnici, oznamujem, že žltá síce ide doprava, aly my si to môžeme skrátiť ďalej rovno a lesnou cez Vicianovu dolinu a popod skalné útvary Ostrovice. Cesta to nie je príjemná, samé skálie, blato, občas tečúca voda a t stále strmo nadol. O chvíľu sa nám po ľavej strane skutočne vynoria andezitové ihly Ostrovice a chvíľu na to objavujeme prvé stopy po starej lesnej železničke - pozostatky mostov.  Takto zaujímavo prídeme až na asfaltku, ktorá nás už dovedie do Kľaku. Pri vstupe do dediny si na tabuliach pri pomníčkoch prečítame o smutnom osude obyvateľov tejto obce - aké zverstvá vie urobiť človek človeku. Autom sa presúvame cez Ostrý Grúň - ďalšiu obec, ktorá bola vypálená a obnovená, na začiatok NCH lesníckej železničky v sade Kollárová. Spomínam si, ako sme tu boli s mladými Krtkami v 2011 a ako sme sa šplhali na bicykloch pod Vtáčnik, ale nedošli sme - bolo príliš teplo.

Skratka cez hory je práve pre opravu uzavretá, takže musíme obchádzať cez Žarnovicu. Pani v penzióne nám vydá izby, zinkasuje poplatok, dá nám k dispozícii riad, mikrovlnku a varnú konvicu a s radosťou nám oznamuje, že v nedeľu pri odchode máme hodiť kľúče do schránky a "Marienka si môže pospať"....V obrovskom penzióne sme celkom sami.

Ideme na prieskum a kotvíme na terase peknej Pizzerie. Polievka, pizza, pivo a birell, žalúdky sú naplnené. Mám výhľad priamo na kopec, na ktorom je vyhliadková veža a vedie tam aj náučný chodník. Slniečko pekne svieti, a tak dávam návrh, že ak niekto chce, môže sa so mnou vybrať na vyhliadku. Nikto ani nevie ako a odrazu sa všetci prezúvame do trekových topánok, berieme bundy a vyrážame. Lezieme hore na námestie, aby sme vzápätí prudko klesali nadol po schodoch do ďalšej dolinky. Z nej už vedie skutočné stúpanie lesom. Vedenie preberá na moju prosbu Rado, predsa len v tom prítmí lesa a s okuliarmi na očiach vidí klepšie ako mierne prisleplá Makovica. Na naše šťastie si nechtiac zamení vyhliadkovú skalu s vyhliadkovou vežou, a tak nám pripraví ďalší z nádherných zážitkov tohto výletu. Prichádzame k zvoničke, ktorá dala meno celému náužnému chodníku a vydávame sa doprava. Pohodlným stúpaním prichádzame na okraj ryolitovej plošiny a tam sú 2 prekrásne vyhliadky. Na Červenú skalu - ktorá je ozaj červenkasto sfarbená vylieza len ženská časť výravy.Muži šli napred za keškami na Havraniu skalu a sem neodbočili - ich škoda, lebo výhľad je skutočne nádherný. Na Havranej skale sa opäť stretávame a po žltej stúpame hore na rozhľadňu. Už sa stmieva, slnko je za oblakmi, ktoré zahalili západný obzor, ale ešte si vychutnáme pohľad ďalekohľadom na veže opátstva v Hronskom Beňadiku. Ako schádzame nadol, je už poriadna tma a máme len 1 čelovku. Držíme sa pekne pokope a žiaľ kaplnku so sekvojou, ktorá tu niekde po ceste je, vynechávame. Dopenzionu prichádzame okolo esiatej večer, takže už len sprcha a dobrú noc.


Deň 2 Tríbeč - zhltne nás trhlina alebo to prežijeme?

Pred ôsmou sadáme do auta a presúvame sa 35 km do dedinky Zlatno.Kedysi sa tu vraj ťažilo zlato. Hneď pri aute sa okolo nás obšmieta malý jazvečíkoidný havo a ako sa ukáže neskôr, bude nám robiť spoločnosť celý deň. Po žltej značke sa šplháme cestou a neskôr chodníčkom v sviežej zeleni na Čierny hrad. No, veľa z neho neostalo, len jeden kus múra s veľmi fotogenickým oknom a dobre viditeľné ostali ešte okolité priekopy. Povinné fotenie, povinná likvidácia dnes Makovicinych muffinov (vraj boli tiež dobré), obliekame pršiplášte, frekvencia sem-tam kvapka sa mení na hustejší dáždik.  a už sa aj vraciame do sedla pod hradom. Tu prechádzame na cyklotrasu a ideme skratkou na Mišov vrch už na hrebeni Tríbeča. Predtým ale ešte odbočíme pozrieť údajne nejaký zaujímavý menhir na lokalite Kamenné vráta - je tu keška a typická andezitová kopa kamenia - pekné, ale nič zvláštne. Cyklotrasou sa dostávame do sedla Trojchotár, ktoré je na cyklosmerovníku chybne nazvané Mišov vrch a pripájame sa k zelenej.  Cez Medvedí vrch, lesom so zaujímavo tvarovanými stromai sa  dostávame do sedla pod Tríbečom. Skúšame jeden úžasne dutý javor, či nás predsa len trhlina nezhltne, ale cez stromy do Trhliny asi cesta nevedie. Odzaru nám po lúke idú oproti 3 rovnako mokrí pútnici a už zľadeka kričia, vraj "Hurá, ľudia na obzore, a živí!!!" Asi majú tiež dobrú zábavu na tom mýte Trhlina. Kaž dopádne je situácia mystická - sadla hmla ako mlieko, stále jemne prší a vrcholový smerovník sa vynára pred nami ako prízrak. Rovnako prízrakovo vyzerá aj neďaleký kríž. Teplomer na ňom je ale reálny a ukazuje 8 stupňov. Dlho sa tu nezdržiavame - povinná keška, hmlisté foto pri smerovníku a už aj sa vydávame nadol. Krátka zastávka pri Pustovníkovej chatrči a prameni - bolo by to ideálne miesto na útulňu - základy už stoja, len nejaký drevený zrub a ľudia sa sem môžu chodiť pekne báť. Čím nižšie schádzame, tým je hmla redšia. Ukazujú sa nám krásne lúky a aj hrad Gýmeš na obzore. Keď prichádzame k horárni Kľačany, na lúke je doslova plantáž ružových smolničiek a pomaličky prestáva pršať. Pri aute sa lúčime s havom, ktorý s nami prešiel celú túru. Nasmiali sme sa na jeho vyhadzovaní zadkom, akoby tancoval, nad jeho somravými očami, ktorými si vyžobral kus banána v čokoláde (ktorý následne vypľul), kus chleba od Rada a škvarkového pagáča odo mňa - to už zjedol. Dala som mu aj meno Tramp - nie pod+ľa Donalda, ale podľa tulákov divokéhozápadu. Domáci nám potvrdili, že je to večný tulák a že ho cez internet už hľadali na druhej strane kopcov. 

Je ešte málo hodín, tak sa rozhodneme. že si ideme pozrieť kláštor do Hronského Beňadika. Máme štastie, sprevádzaná prehliadka sa práve začína, tak vidíme nielen interiér kostola, ale aj prízemie obrovských sýpok, krížovú chodbu, rajskú záhradu, malú čajovňu v starej obrannej bašte a to nahlavnejšie - relikviu Kristovej krvi, ktorá sa uchováva v kláštore už 500 rokov.

Program pokračuje večerou v osvedčenej pizzerii a keďže opäť svieti slnko, nesmelo poviem, že idem na kalváriu. Je tam nejaká keška, ktorú treba lúštiť, takže všetci idú so mnou. Najväčším zážitkom ale nebola v tento večer keška, ani kaplnky. Zaujímavé bolo 15. - Kovidové zastavenie krížovej cesty a stretnutie s mladými býkmi, ktorým sme cestou za keškou vošli cez ohradník do ich teritória. Skryli sme sa pred nimi medzi mladé stromy na okraji lúky. Chvíľu nás pozorovali, ale potom sa pokojne pobrali ďalej. Večer sme sa pokúšali ešte chvíľku hrať, ale dlho nám to nevydržalo. Ideme spať.


Deň 3 - Pohronský Invec 

Ráno balíme. V noci pršalo a dážď opäťvisí na vlásku, Tektoraz ideme autom len pár kilometrov do osady Drozdovo. Tu zaparkujeme a pokračujeme neznačenou cestou cez lyžiarske stredisko (ktoré už vyzerá trochu inak, ako ukazuje mapa), až sa pripájame k modrej značky. Dnešok bude krátky, má len necelých 8 km, ale vystriedame vari všetky turistické farby. Samozrejme, ani sme poriadne neodišli od auta a už prší, takže od samého začiatku ideme v pršiplášťoch. Zhora z lyžiarskeho strediska ale aspoň jeden krátky výhľad nám darovala na chvíľku roztrhnutá hmla. Napriek dažďu sa nevieme vynadívať na prekrásne Inovecké lúky. Stúpame na striedačku lúkami a lesom k chate pod Inovcom. Radi by sme sa šli dovnútra zohriať, ale nedá sa, tak si aspoň posedíme na krytej lavičke pri chate. Pripomína mi to tu chatu pod Volovcom - tiež je v takom trmom kopci s lesom nad sebou a dolinou s výhľadom pod sebou. Naši keškári ešte odlovia kešku a už aj šliapeme nahor. Krátka chvíľa a sme tu. Nečakali sme tu úplne nič a našli sme tu prekrásne miesto - andezitové skalky najbizarnejších tvarov a porastené tým najkrajším kobercom hluchaviek, mariniek, fialiek, vrátane fialky karpatskej, malých hviezdic. Pri vrcholovom smerovníku je na skale namaľovaný slovenský znak - ideálne miesto na fotenie. Chvíľku sa tu pomotkáme a nasávame prekrásne mikroscenérie. Nadol cez lesíky a lúky prichádzame na Loksovú lúku a stretávame dvojicu turistov, ktorí sú na vychádzke na chatu, vraj na polievku. Obdivujeme obrovské solitérne stromy. Vchádzam pod jeden taký buk s konármi skoro až po zem a balvanmi rozosiatymi naokolo a stúpam po koberci suchých opadaných bukvíc. Je to prekrásne a nevídané súčasne. Niečo také som ešte nevidela. Na záver sa delíme - kešeri, ktorí idú ešte k nejakej skale dopadli lepšie ako my dve - plahočili sme sa dolinou v hlbokom bahne na rozrytej ceste. Stretli sme sa pri aute. Neprezliekame sa ešte do suxchého, ešte si odskočíme k Starohutskému vodopádu. Je len niekoľko sto metrov od cesty, takže rýchlo tam, rýchlo späť a konečne do suchého. 

Milan je šikovný šofér, takže po 4-tej sme už doma.

Bol to krásny výlet - plý nádhernej jarnej prírody, ale aj kultúry a poznávania a pre zberateľov aj zaujímavých kešiek. Ďakujem kamaráti a hádam sa ešte v podobnej veselej zostave na túre stretneme.