kategórie:
Názov: Tolhájska a Folkmárska
Dňa: 17.01.2020
Účastníci: Makovica
Hostia:

P1600860.JPG P1600895.JPG P1600939.JPG

Popis akcie: 

pekné miesto na Tolhájskej ma stále láka zdolať na bicykli, ale tak, aby nebolo treba cestovať do Margecian a vystúpiť tam z Kojšova. Idem si teda pohľadať cestu z Opátky. Podarilo sa to 1.1. na Kloptani, podarí sa to aj dnes, len pešo to bude dlhšie trvať.

Cez týždeň odchádza autobus nechutne skoro - 6:30 a v Opátke vystupujem po 7:15. Je pekne chrumkavo mrazivo, dokonca aj trocha snehu leží na ceste a pri ceste. Vítajú ma asi 3 mačky, chvíľu ma sprevádzajú, ale potom odbočia za plot a idú sa skryť do tepla. Ja cupitám až za posledný dom, tam na drevoskládke odbočujú doprava 2 cesty. Vydávam sa po tej asfaltovej, ktorá akoby sa vracala v stúpaní nad Opátku. Vchádzam do hustej hmly a stále v dlhých tiahlych zákrutách stúpam. Odrazu si pripadám ako v tej rozprávke o dievčine, čo mala kúzlo neviditeľnosti - "predo mnou vidno, za mnou tma" - vychádzam nad hmlu, za mnou nad cestou ležia chuchvalce hmly, predo mnou les a cesta zaliata slnkom. Predbieha ma auto lesníkov, tvária sa dosť prekvapene, že ma tu vidia, ale nezastavujú sa. Podľa mapy som už priamo pod lúkou na Tolhájskej. Odbočuje tu jedna cesta, ale je strašne strmá a strašne rozbitá. Tak teda pokračujem až do sedla pod Suchým. Pešo to nie je ďaleko a na biku to bude len chvíľočka.

Zo sedla sa vydávam ďalej po žltej smer Zlatoidské lúky. Výhľady doľava na more hmiel podo mnou sú úžasné a povznášajúce. Po chvíli som pri prameni - zdá sa, že budeme mať v lete problém - prameň už netečie, len tak čurká. Do leta možno celkom zanikne.

Odbočujem doľava a po ca 300 m som na Tolhájskej - ubudla strieška nad posedením a pribudol jeden stôl. Nakuknem do kamennej komory, ktorá tu ostala po Csákyho chate, pokochám sa romantickým pohľadom na lúku a zrub na jej okraji. Pozerám na hodinky, je len 10 hodín, to by sa dalo stihnúť aj na Folkmársku. Vraciam sa do sedla pod Suchým a tabuľka zelenej píše, že vraj do Zemičiek hodina a 10 minút - nezdá sa mi to, ale keď píšu, tak to asi bude pravda....no nebola. Napriek tomu, že idem v slušnom tempe, do Zemičiek mi to trvá viac ako hodinu a pol. 

Konečne si sadám na pník, plienim sladkosti z batoha a prepočítavam z cestovného poriadku, kam stihnem autobus. Vychádza mi to na Miklikpark, keď dodržím časy.... prvý krok sa mi darí - za 35 minút zo smerovníka som skutočne po žltej na vrchole. Mlieko hustej hmly v dolinách už spriesvitnelo, takže občas zazriem aj pár domov Kojšova. Aj tak som však stále ako na palube lode, podo mnou more a v diaľke na obzore rozmazané Tatry. Na vrchole pribudli 2 zrubové minilavičky - úžasný počin, zrejme treba poďakovať Kojšovčanom. Posedím, zjem žemľu a pred jednou odchádzam - mám najvyšší čas, bus odchádza o 13:31 a smerovník píše 1:35.

V sedle sú dvaja bikeri, žiaľ, nestíham sa zastaviť, len im kývem na pozdrav a cupitám po žltej. Stále viac sa zaoberám myšlienkou, že nebudem obchádzať podľa mapy sa zdá že nezmyselnú slučku po žltej, to by som nemusela stihnúť. Nájdem si na trase najmenšie stúpanie na hrebienok a tam, kde sú len 2 vrstevnice nado mnou, vybehnem na hrebeň. Prvý krok som zvládla ľahko, ale pohľad nadol mi trošku vyrazí dych...je to ozaj také strmé? Už sa mi tá obchádzka nezdá až také nezmyselná. Horšie ako po schodoch a najmä v rúbanisku. Kocky ale už boli hodené, nemám na výber, času je málo. Skackám nadol, využívam chodníčky vyšliapané zverou, sem-tam skoro letím, čo sa mi noha zachytí o černicové konáre plaziace sa popri zemi. Konečne zbieham na lesnú cestu, čo je v mape a zvoľňujem tempo. Kúsok doľava, ešte jeden pobeh krížom cez lesík pri kŕmidle a som na žltej. Nakoniec prichádzam na zastávku autobusu o jednej, teda mám temer polhodinu čas.

Kým príde autobus, v rámci udržiavania telesnej teploty na primeranej hodnote vypracem sneh temer z celej novobudovanej zastávky.