kategórie:
Názov: Tatry sa nedobýjajú, Tatry sa navštevujú - s pokorou - Kôprovský štít
Dňa: 06.07.2020
Účastníci: Makovica, Laco
Hostia:

P1680573.JPG P1680652.JPG

Popis akcie: 

Nikto nezareagoval na výzvu Makovice, tak sa vydávame nakoniec vo dvojici - autom, bude to trochu drahšie, ale pohodlnejšie. Na požičanom aute nemá Laco diaľničnú, tak si užívame cesty prvej triedy a nanovo objavujeme krásy Slovenska aj spoza okna auta - je krásne a veľmi blízko, takto mimo diaľnice.

Parkovisko na Štrbskom plese ešte nie je plné, dokonca parkujeme v podzemí, takže prehriate auto popoludní nám nehrozí. Len pár minút na prezutie a o 8:45 vyrážame svižným tempom. Za necelú hodinku sme na Popradskom plese. Predbehli sme asi 50 pomalobežníkov a asi rovnaké množstvo príslušníkov rýchlej roty predbehlo nás - a tak to bude celý deň - Tatry totiž praskajú vo švíkoch a pomaly polovica ľudí má na sebe tričko, v ktorom dobýjajú Tatry....

Na Popradské pleso ani nejdeme,  Laco niečo raňajko-desiatuje a Makovica pokračuje kúsok vyššie. Dúfa, že sa davy preriedia po odbočke na Rysy, ale veľmi to nevidieť. Zasadne pri mostíku a tiež dopĺňa kalórie.Odrazu sa objaví Laco. Kráča, akoby nevidel-nepočul, pokračuje pomedzi dav fotiacich sa krasotiniek a už ho niet. Darmo Makovica máva a volá ho k sebe. Tak rýchlo zbalí saky-paky, žuje posledné sústo po ceste a trieli za ním. A tak svorne vzájomne sa dobioehajúc a predbiehajúc pokračujeme ďalej. Čudujeme sa, kde sa tu vzalo to stúpanie na Hincovo pleso. Cestou prekonávame vodnú prekážku - potok letí dolu kaskádami nezvyčajnou silou a treba v prúde vody balansovať na vrcholkoch balvanov. Dávame to suchou nohou, i keď Makovica chvíľkami máva ručičkami ako malý drozd, keď sa učí lietať. Ešte jedno prudké stúpanie aj so skackaním po skalách a už sme pri Hincovom plese. Povinná fotka do poľského odznaku a nachádzame si nejaký placatý balvan ďaleko od fajčiarov. Opäť dopĺňame kalórie - ach, ten žalúdok nenásytný....

Vytipujeme si chvíľku, keď had pechoty lezúcej okolo plesa so sedla  pod Kôprovským je trochu potrhaný, zaraďujeme sa do čo najväčšej diery a trielime hore. Po prvých prudkých sepentínach sa objavujú drevené zabezpečovacie prvky - chodník nezvládal nápor chodcov a vandalov skracujúcich chodníky. Makovica na jedného aj zavolá - pane, prečo skracujete chodník, tie serpentíny tu nie sú na parádu...ale dostane sa jej patrične nepatričnej odpovede a nakoniec je rada, že jej zhora nepustil na hlavu nejaký kameň. Stúpame a stúpame, porcia kávy pri plese robí svoje. Na sedle sa ani nezastavujeme, akosi máme dosť síl a hneď cupitáme ďalej. Aj tu sa nám zdalo, že už bude len niečo ako veeeeľmi mierne naklonená rovina a nie preliezanie skalných stupňov a hrebienkov. Nakoniec sme ale bezpečne hore.

Je tu husto. Poniektorí čeští bratři aj s deťmi obliezajú spodnejšie skaly smerom na Temnosmrečinské plesá, poniektorí turisti neidentifikovanej národnosti si sadajú na tie najkoncovejšie skaly a kyvkajú nožičkami, ďalší obsadzujú pené rovné skaly - len škoda, že priamo na hrebeňovom chodníku. Prevažná vúčšina vytŕča do foťáku svoju ghruď s hrdým nápisom Doby Tatry. A pomedzi to skacká vrabčiak s plným zobákom múch a omrviniek a stále mu nie je dosť a snaží sa nabrať ešte a ešte viac. Neohrozene skacká ľuďom temer popod vibramky. Také hody tu už dávno nemal.

Posedíme, dokonca sa nám podarí dostať aj na vrcholové bralo a urobiť si pekné obrázky so štítmi v pozadí, skonzumujeme perfektnú vrcholovú prémiu a už sa aj poberáme nadol. Opäť sme raz vystihli dobrú dieru v hadovi, ale po chvíľke dobiehame najprv jednu poľskú, potom maďarskú skupinu....nuž hlavný hygienik by sa aj s jeho korona-opatreniami za hlavu chytal a radšej všetkých poslal do Chorvátska ležať na pláž. CestouMakovica pravidelne zastavuje na fotenie - cestou nahor si vytipovala kvetinky a teraz ich musí všetky natrepať do foťáku.

Najväčší gól ale nastáva na spojke ciest z Rysov a Kôprovského. Vyskytli sa tu dva kamióny - rozumej nosiči znášajúci pivové sudy a odpad z Rysov a ...ups. máme tu prvú nefalšovanú tatranskú zápchu. Ľudia sa na seba tlačia v 4-stupe a idú polkrokmi vpred.... našťastie sa nám podarilo z toho dostať, Preťahovali sme sa okrajom kosodreviny, skákali ako teren-kozy zo skalky na skalku a konečne sme sa dostali na čelo kolóny. Už nás nič nezastavilo a až po Popradské pleso sme trielili, aby nás to nedobehlo.

Od Popradského už snívame len o kofole, aj sme si ju nakoniec dali v luxusnej reštaurácii Stará pošta za úžasných 0,50€/1dl...teda ako na Kojšovke.

Auto príjemne vychladené, kofola vypitá, navgácia nás ignoruje a furt nás posiela na diaľnicu - môžeme vyraziť. Napriek tým davom to bol pený deň a aj sme si ho užili.