kategórie:
Názov: Štefánska Kojšovka
Dňa: 26.12.2020
Účastníci: Makovica, Šaňo, Laco
Hostia:

P1010634.JPG P1010669.JPG

Popis akcie: 

Sprísnenie koronových opatrení sa rozhodujeme dodržiavať, preto sa chceme vyhnúť tradičnému štefánskemu zrazovisku ľudkov pri ohni a pri výmene koláčov. Keďže niektorí ľudia si nedajú povedať, rozhodujeme sa obrátiť naše nohy iným smerom a vyrážame zavčas rána na Kojšovku.

Na parkovisku sme asi štvrté auto. Je 8:15 a po opustenom chodníčku sa vydávame po modrej nahor. Nikam sa neponáhľame, ideme len tak, aby sme sa nespotili. Po odbočku zjazdovky žiadne vzrúšo, potom to začína byť trošku veselšie, sneh, ktorý tu bol ešte pred pár dňami, sa zmenil na ľadové ostrovčeky, tak občas aj potancujeme, ale po okrajoch popod stromy sa dá. Tesne pod vrcholom nás dobieha pätica mladých hltačov kilometrov. Ponáhľajú sa hore, ale zdržia sa len na jedno selfiečko a hneď odchádzajú.

My sa pokocháme výhľadom, je na čo pozerať. Zájdeme pod vrchol na naše obľúbené miestočko, kde je temer vždy závetrie. Uchýlime sa pod veľký smrek, zo spodného konára sme si urobili hodovný stôl. Rozkladáme škatuľky s koláčikmi. Šaňov  medovníkový závin mizne ako prvý, potom nasleduje Makovicin veniec a pokračujú aj drobné koláčiky a medové rezy. Zalejeme to výdatným prídelom horúceho čaju a vyberáme sa na obhliadku vrcholu. Obchádzame lúku a veľkým oblúkom sa dostávame k stožiaru s vyhliadkou na Tatry. Nie je nám veľmi dopriate, Tatry sú v oblakoch, ale Kráľovka si na obzore hovie ako pocukrovaná buchta.

Pokračujeme dolu po žltej a odbočujeme ešte na vyhliadku nad dolinou. Pred chatou Erika je čulý ruch, akosi veľa áut sa tam kumuluje a ešte viac ľudí ide hore po ceste.  

Času máme ešte dosť, tak Šaňo vymyslel, že vylezieme k hornej stanici vleku a k vysielaču. Žiadny problém, veď to nie je ďaleko a aspoň tam nebudú žiadni ľudia. Naskytá sa nám odtiaľ okrem iného aj zaujímavý pohľad - vrchol Kojšovky je akýsi pestrofarebný - pri podrobnejšom preskúmaní zisťujeme, že je to dav, ktorý práve dorazil hore. Začíname tušiť, čo nás čaká cestou dolu. Pod Golgotou sa oproti nám valia davy. Je tu viac ľudí ako kedysi v zime, keď sa tu lyžovalo. Chvíľu cupitáme okrajom zjazdovky, ale potom si povieme A dosť! a odbočujeme do lesa. Po lesných chodníkoch ponad cestu sa dostávame v úplnej izolácii až na lúku nad parkoviskom - teda chceli by sme sa dostať, ale pri východe z lesa narazíme na desiatky odstavených áut. Na parkovisku je masaker. Len tŕpneme, či dokážeme vyjsť z parkoviska. Našťastie, aspoň aká taká motoristická disciplína tu vládne, tak bezpečne opúšťame parkovisko a vodiči stále sa snažiaci dostať hore, nás púšťajú, keďže na ceste sa parkuje po oboch stranách a je tu sotva jeden jazdný pruh.

Ufff, vydýchneme, keď sme konečne na štátnej ceste. Ešteže sme vyrazili tak zavčasu a bolo nám dopriate užiť si krásu a ticho slnkom zaliatej Kojšovky.