Názov: | Sliezsky dom na biku |
Dňa: | 11.07.2015 |
Účastníci: | Makovica |
Hostia: |
Má byť teplo, tak prvý ranný rýchlik je tá najlepšia voľba. Chvíľku meškáme, ale električka nás čaká. Tesne pred pol deviatou vyrážam z Tatranskej Polianky. Smerovník ukazuje niekam medzi cesty, tak si vyberám jednu z nich, ale ups, bola to tá druhá. Chlapci značkujúci trasu síce vyvesili xy tabuliek, ale na jedno potvrdzujúce písmenko niekde na strome farby nezvýšilo.
Začínam hneď zostra stúpať, ale nie je to nič strašné. pechota sa pomaly stráca na chodníku vdäúcom skratkami a tak krásne jahodové plantáže na serpentínach ostávajú en pre mňa. Dupajúci, fučiaci bikeri naháňajú čas, takže nemajú kedy zastať a pojedať sladké plody leta. Super sú tabuľky na rázcestiach, ktoré nám oznamujú, koľko sme už prešli a nastúpali metrov. Ešteže si precvičíme matiku, jke)D počítame, koľko ešte. Vcelku je to ale nuda. Viac, či menej kvalitná asfaltka a nepríjemné vyfr=zované rigoly na odtok vody. Až v hornej časti poriadne nad Slavkovským mostom to začína byť zaujímavé, keď sa otvárajú výhľady. Tesne po desiatej som na Sliezskom dome,. Zima ako v polepšovní, asi 8 stuňov a fúka. Tak sa usadím v závetrí a dumám, čo s načatým dňom. Hmm, bike je fajn, ale k Tatrám mi akosi nepatrí. Nožičky by bežali hore dolinou. Čo teraz...a zrazu mi svitá. Idem k okienku bofetu, kupujem plechovku birelu so 120 % nou prirážkou a dohadujem sa s bufetártom, že občak mrkne namôž pred okienkom zaparkovaný bike. PPrimkýnam k nemu aj priblu a idem sa prejsť....okolo plesa, potom nad vodopád, potom k hornému plesu, potom k tomu ďalšiemu a nakoniec som na Poľskom hrebeni. Tak toto je tatranský zážitok, na ktorý je moja duša nastavená. Vzhľadiom na chatrnú obuv sa však zážitku z Východnej Vysokej vzdám a vraciam sa späť. Ntúžim, aby kvôli mne musel štartovať vrtulník.
Vraciam sa na Sliezsky dom. Birel sa akurát oteplil tak, aby sa dať piť, bike je na svojom mieste a na terase je pomaly plno. Nasadám na bike a za 20 minút som dolu v Polianke. To je návrat z túry, aký by sa mi páčil. Len škoda, že neexistujú nafukovacie bicykle. Pokúšam sa orientovať podľa cyklosmeroviek, ale zasa trafím a nesprávnu cestu - našťastie je taká krásna a príjemná, že mi to ani nevadí. V Sibíri nstrafím zasa na modrú, ale aj tú časom stratím, našťastie ma GPS dovedie tam, kam chcem - do Popradu. Pred pol štvrtou si sadám v parku pred stanicou a čakám hodinku na ďalší spoj. Tatry sú krásne na každý spôsob, ale najkrajšie asi napešo.
- Ak chcete pridať komentáre, tak sa musíte prihlásiť
- prečítané 4777x