Názov: | Slavkovský štít |
Dňa: | 28.10.2015 |
Účastníci: | Makovica, Zuzka |
Hostia: |
Náš úžasný tandem sa vydáva vlakom o 6:14 smer Starý Smokovec. Krátke rozhodovanie, či pozemkou na Hrebienok alebo pešo rovno na Slavskovský riešia za nás ŽSR-nevieme, o čo ide, ale všetci ľudia s batohmi čosi čítajú a vzápätí odchádzajú - teda pokračujeme plynule bez zastávky po modrej a za nami asi 50 ďalších.
Stále pekne hore a hore a hore a hore.... čučoriedky, brusnice sa nám ponúkajú priamo z kríkov, len čučky sú už primrznuté a tečú nám po rukách a poniektorým aj po tričkách. Krátka zastávka na Slavkovskej vyhliadke, foto od šarmantného jablkopojedača, ktorý neváhal vyskočiť, nechať jablko jablkom a hneď nás fotiť, keď sme tak pekne poprosili. Všeobecne hviezdime v prudkej prevahe chlapov a navyše aj českých bratov. Z lesa, resp. jeho pozostatkov sa presúvame do kosodreviny a odtiaľ na nekonečné strmé svahy pokryté suťoviskami, našťastie s kameňmi obrích rozmerov, tak pod nohami neutekajú. Mali by sme prechádzať cez Slavkovský nos a odtiaľ je to už len kúsok, ale netušíme, kde ten nos je. Tak kempujeme aspoň v čiastočnom závetrí (nebo je síce ako vyzametané, výhľad úžasný, ale statočne aj fúka) a dávame si desiatu. Riadime sa podľa času (vyrážali sme o 8.00 a podľa smerovníka o 5:15 hodiny, teda o 13:15 budeme hore) a stúpame a stúpame. Podľa správ našich kamarátov je vrchol Slanskovského stále v nedohľadne a výstup je poriadne depresívny. Nám ho obveseľuje vetrík až vetrisko, snehové polia, ktoré sa v tieni pod skalou zmenili na nepríjemné a neobíditeľné šmykľavky. Tak balansujeme na úzkom chodníčku nad strmým zrázom Studenej doliny, ale samozrejme to zvládame s bravúrnou istotou. Odrazu sa na homoli pred nami objavuje kríž. Je 12:15 a sme hore, aj pri desiatovej prestávke a dýchacích pauzách sme hore temer o hodinu skôr.
Zopár fotiek, pohľady na všetky strany a rozhodnutie, že tu by nám v tom vetre určite nechutilo, sa po 15 minútach obraciame na cestu späť. Mysleli sme si, že to nadol pôjde rýchlo, ale sneh je rovnako šmykľavý, skaly rovnako vratké a značka sa skrýva viac ako pri výstupe. Trvá nám vyše 2 hodín, kým prídeme na spojku s červenou. Vyzerá, že ide konečne po rovine, tak sa poberáme po nej na Hrebienok. Pôvodne sme chceli ísť na čaj, ale nakoniec cupitáme rovno okolo pozemky (opäť nejde) do Smokovca. Chceme ostať ešte v Smokovci, ideme do obchodíka s bylinkami, ale keď nič, čo hľadáme, nemajú, vyletíme ako fúrie, zbehneme dolu na stanicu, Zuzka drží električku za dvere, Makovica kupuje lístky a už aj jacháme do Popradu (to je to povestné "náhle vzplanutie mysle"). Chvíľka čakania v Poprade na zmeškaný vlak, teplý čaj z automatu a už sa aj vezieme domov.
Tak sme to dali.....
- Ak chcete pridať komentáre, tak sa musíte prihlásiť
- prečítané 4928x