kategórie:
Názov: Skalky v Slanských vrchoch
Dňa: 18.11.2021
Účastníci: Makovica, Laco, Jerguš
Hostia:

P1176913.JPG P1176944.JPG

Popis akcie: 

Vydumovali sme, kam sa vyberieme, až sme vydumali klasiku do Zlatej Bane a odtiaľ cez Šimonku na Čiernu horu. Vezieme sa pohodlne autom, ale to súčasneznamená, že podľa našej klasiky prichádzame s meškaním - je 9:15, keď  vyrážame.

Ako tak kráčame hore cestou, Makovica poznamená, že na Šimonke to predsa už poznáme, tak poďme radšej po náučnom chodníku okolo Zlatej Bane a pripojíme sa na modrú bez  toho, aby sme liezli na Šimonku. Tak sa stalo. Pri bývalej zlatej bani, po ktorej ostala už len tabuľa a nejaké pozostatky v zemi, odbočujeme so šípkoou náučného chodníka strmo nahor. Samozrejme, ako kažný náučný chodník, aj tento vznikol už dosť dávno a dosť dlho sa mu nik nevenoval. Tak sa my venujeme stopárskej práci a hľadáme, ktorou cestou by sme mali asi ísť. Hneď na prvej lúke ale dostávame odmenu, vlastne dve odmeny - najprv s Jergušom ochutnáme krásne červené jabĺčka visiace na konárikoch starej jablone - no, sú jedlé, to by asi bola ich nedehonestujúca charakteristika. Druhým bonusom je krásny výhľad na tatranský hrebeň kukučkujúci v zníženine medzi kopcami - nečakané a nečakane pekné.

Potom už pokračuje naše predieranie sa zarasteným chodníkom. Že ideme dobre, nás presvedčí tabuľa NCH o Vodnom kanáli - nepochopili sme z nej presne, kde bol, ale jedno je jasné - už z neho nič neostalo a naši predkovia boli veľkí stavitelia (a my sme veľkí ničitelia - v Čechách podľa tabule niečo podobné ostalo zachované a je to pekne zrekonštruované). O chvíľu sa prederieme na modrý chodník a prichádzame k bani Jozef. Makovica s Jergušom si uvedomujú, že tu už boli, keď šli vlani na Oblík...tak kukneme ešte raz na kus zasypanej diery a pokračujeme na hrebeň. Začína poriadne pofukovať, ale výhľady sú celkom pekné - i keď ako celú túto jeseň trochu zahmlené. Výhľadu kraľuje Oblík, ale v diaľke vidieť aj Vihorlat a za ním niečo, čo by sa mohlo podobať na ukrajinské Poloniny.

Ideme po hrebeni smerom na Čiernu horu. Popri ceste, ako míľniky, vyrastajú zo zeme zaujímavé malé skalky. Priťahujú svojimi hranatými tvarmi, niekedy až s kolmými hranami. Typická odlučnosť sopečného andezitu vytvára zaujímavé tvary, akoby ich ani nevytvorila ruka prírody. Konečne sme na Čiernej hore. Lacov brat Maťo povedal, že tam vraj "nič nie je" - no hore ozaj nie, len jedno ohnisko s provizórnym posedením. Ale iba malý kúsok od chodníka na juhovýchod je prekrásne skalné mesto. Výhľady z neho už síce obmedzujú všade rastúce stromy, ale skaly samé osebe sú veľmi pekné a oplatí sa ích obísť a obliezť. Zaujímavé, že v mape nie sú. Makovica si uvedomuje, že tu už bola s kamarátom Vladom a dokonca aj pózovala na kalendárovej fotke.

Na posedeníčku pri ohnisku si odpočinieme, doplníme kalórie, stretneme jediného súputníka dnešného dňa a už aj sa poberáme ďalej k Zbojníckej skale. Schádzame dolu z Čiernej hory a o chvíľu sme pri tabuľke Zbojnícka skala. Prekrásny skalný útvar obídeme, oblezieme, okukáme zo všetkých strán a na jednej z najnižšie položených skál Jerguš objaví krásu vyhliadku na Tatry. 

Odtiaľto je to už len o návrate. Najprv lesnou cestou bez značky, potom po žltej okolo skaly s dvoma okienkami, ktoré vyzerajú ako halloweenska maska na výlete a potom opäť skratkou po neznačenom chodníku. Schádzame skoro presne tam, kde sme chceli. Eše pár desiatok metrov po ceste a sme späť pri aute.

Laco nám s úsmevom oznamuje, že pôjdeme trošku naokolo, keďže sa ideme previezť po novej diaľnici. Naozaj - neskutočnou motanicou  zákrut, mostov a odbočiek prichádzame do tunela. Od začiatku motanice až po výjazd z tunela za Prešovom nám to trvalo 3,5 minúty - bol to zážitok.  

všetky fotky tu: https://www.zonerama.com/Makovica/Album/7864559

trasa tu:  https://sk.mapy.cz/s/lajulahume