kategórie:
Názov: Šimonka - konečne
Dňa: 19.09.2015
Účastníci: Makovica + pavúky a divá zver
Hostia:

P1160661.JPGvtáčie hodiny na Temnom lese P1160666.JPGcesta na Grimov laz P1160668.JPGstudnička so žabou na prameni P1160679.JPGhore na šimonku P1160685.JPGkto spapal bukvicu? P1160690.JPGJavorové štvorčatá
P1160695.JPGvrchol Šimonky P1160697.JPGpohľad na západ P1160702.JPGsmerom na západ P1160714.JPGhrebeň na juh od Šimonky P1160721.JPGhuby...rastú... P1160725.JPGpekná zvážnica na Červenú mláku
P1160737.JPGbohatý výber smerov P1160747.JPGandezitové skalky P1160750.JPGneveľké, ale zaujímavé P1160755.JPGpohľad na východ spod kóty 1001 P1160761.JPGskaly na žltej P1160769.JPGtáto má aj okienko - dvojité
P1160775.JPGchodník ako v hradnom bludisku P1160778.JPGtesne nad dolinou

Popis akcie: 

Ráno vstanem, obloha polojasná , vyzerá to na pekný deň, tak teda idem, i keď budem zrejme sama jediná dobyvateľka Šimmonky. Skutočne, na stanici nikto, aj turistov je nejako pomenej, len zopár kamarátov ide do raja a na Lodinské lúky.Z rýchlika vystupujem v Prešove a ups!, prší. V tom momente si uvedomujem, že nemám ani pršiplášť, ani dáždnik. Našťastie kým vyjdem z budovy, je po prehánke. Mám 15 minút času, takže obehnem obe stanice, ale okrem mäsa, bagiet a cigariet nepredávajú nič iné. Tak ostáva veriť, že nezaprší. V autobuse ide okrem mňa ešte asi 5 turistov, ale tí vystupujú na Sigorde. Z dediny teda stúpam po asfaltke na kopček s menom Temný les celkom sama. Pri prístrešku je pekná infotabuľa s Vtáčimi hodinami, teda o ktorej začína spievať ktorý vtáčik v našej prírode. Pokračujem po zelenej. Lesná cesta neustále stúpa. O chvíľu sa objavujú prvé popadané stromy, potom mláky (v tejto suchote?) a v nich jasné dôkazy, že aj tu sa vyskytujú bikeri. Ani sa mi nechce veriť, že tadiaľto sme leteli dolu na bikoch na stretnutí čitateľov Krás Slovenska. Dnes by sme veru schuti nadávali. Popadaných stromov je dosť. O chvíľu sa objavujú aj skalky, rozprávková studnička s pulzujúcou vodou akoby "žaba sedela na prameni" a spod tučného brucha jej len chvíľami unikala nejaká tá voda. Ani sa nenazdám a som na Grimovom laze. Dnes lámem časové rekordy. 

Nezdržujem sa na lúke a idem rovno hore. Cestou ma zastavujú černice, ale nechávam si niečo aj na cestu späť.  Na vrchole sú 2 skalky a na nich kríž a smerovník. Nádherne červené sú plody na zakrpatených jarabinách. Len škoda, že už podrástli a výhľad pomaly nebude žiadny. Iba keby pribudla na Slanských vrchoch ďalšia veža - taká maličká rozhľadnička, možno 3-5 metrová by stačila. Okolo sa sťahujú zlovestné mraky, v diaľke dudre búrka, tak radšej idem dolu. Stavím sa na černiciach, zdvihnem zrak a onemiem - vďaka tejto malilinkej rúbani sa mi odkrýva nádherný pohľad na celý južný hrebeň i dolinu Torysy na západ od neho. Celkom napravo a najbližšie Dubník. smerom doľava 4 veže na Makovici (Makovica kuká na Makovicu - hahaha) a celkom vľavo nová veža na Mošníku (vraj riadiaceho centra letovej prevádzky).

Les je tu hustý pralesovitý ako v rezervácii, preto poctivo zošliapem po žltej a až potom odbočujem na červenú, ktorou vlastne pokračujem v smere, z ktorého som prišla, teda popod hrebeň Šimonky. Lesná cesta je výrazne rozšírená, zrejme ťažbou kalamitného dreva. Mimovoľne zrýchľujem a odrazu sa zo mňa stáva Terminátor -  vbehla som rovno pavúkovi do siete. Pavúk je veľký, ale sieť je obrovská - na celú šírku cesty. Všimla som si ju, až keď som ju mala nalepenú všade. Našťastie som ju chytila bokom, takže ostala visieť na niekoľkých kotevných lanách. Pavúčisko nervózne pobehuje sem a tam, keby mohol, isto by ma zhltol aj s vibramkami, mám však šťastie, som priveľká. Pekne sa mu ospravedlním, obídem torzo siete a oberám sa z pavučín ešte 5 minút. Nemôžem sa ubrániť smiechu, ako by do siete vpálil na biku Kopro....bola by z neho hneď pavúčia konzerva....

V sedle Červená mláka, kde by bolo treba podľa plánu odbočit späť do dediny, som skoro, veľmi skoro. Kukám mapu a vidím ďalšiu možnosť - vyliezť ešte na Čiernu horu a po žltej to strihnúť na Sigord. Vyberiem si rožok, s chuťou zakusujem a šliapem.... 2 veci naraz sa nemajú robiť - zbehla som z červenej a som na zelenej smerom kamsi na Vranovskú stranu. Tak sa teda vraciam a krížom cez černičie to strihám na červenú. Čudujem sa, že tak kúria pod kotlom, ale potom kuk do mapy a ... aháá, veď ja musím vystúpať temer 200 metrov. Ale neľutujem. Pri chodníku sa začínajú objavovať skalky. Vyrastajú chaoticky zo zeme a vďaka zaujímavej odlučnosti andezitu majú aj veľmi zaujímavé, až rozprávkové tvary.  Už som skoro na kóte 1 001 m, keď tu zrazu prásk, hrom z jasného neba (teda poriadne zamračeného, ale nečakaný). Za ním druhý a potom hneď tretí. To nem-dopadne dobre. Obratom sa otáčam a šmýkam z hrebeňa dolu. Podľa navigácie je pár vrstevníc podo mnou lesná cesta - skutočne, po krkolomnom klesaní som na peknej ceste. Začína pršať. Našťastie dážď len počujem, les je hustý, nepustí. Cez niekoľko redších miest len rýchlo prebehnem. V závere cesta stúpa až skoro pod vrchol Čiernej hory. je mi ľúto, že som sa tam nedostala, ale stále výdatne hrmí a prší, tak neprovokujem.

Na žltej sa obraciam doľava a začínam klesať. Chodníček vedie po úzkom hrebienku, taký exponovaný terén by som tu nečakala. V lese sa stmieva a cítim vôňu ZOO - naklamný znak, že niekde nablízku je zver. Akosi mi začína lepiť. Za celý deň som nikoho nestretla, taký maco alebo diviak by ma veru nepotešili.... našťastie, o chvíľu mi cez cestu prebehne mladý jeleň. Zverinu cítiť stále rovnako intenzívne. Po ľavej strane chodníka čosi malé beží pomedzi kriaky, netuším, čo to mohlo byť. Za krásnymi skalami, v jednej z nich je dokonca okno, beží cez cestu ďalši jeleň. Žltá akoby nemala konca, vrtí sa vpravo, vľalo, len nie a nie klesať...a potom som odrazu pri chatách.

Na zastávke autobusu zisťujem, že autobus, ktorým chcem ísť, chodí každý deň, okrem soboty...vitajte v svete slovenskej dopravy. Ak mám čakať 4,5 hodiny, to radšej idem pešo, možno ma niekto vezme. Znova začína pršať. Schovávam sa pod statným ihličnanom na okraji cesty a stopujem autá, ktoré chodia frekvenciou 1 kus za 15 minút. 3 nezastavili a to štrté, práve keď sa spúšťa ten pravý lejak, zastavilo.... turisti, čo si na kopci nad dedinou uvarili kávu a pobrali sa domov.... vedia, že chodec nemá pod vetrovkou a batohom pozadie mokré a teda im sedačku nezamočí. Veziem sa až do Prešova, kde sa na mňa ironicky vyškiera z takmer jasnej oblohy septembrtové slniečko.