kategórie:
Názov: Ružínska jaskyňa
Dňa: 10.02.2013
Účastníci: Makovica, Kopro, Janni, Lacko, Kika, Viktor
Hostia:

P1250852.JPGprvé pády hneď pri stanici P1250854.JPGa hneď aj cesta zarúbaná P1250861.JPGpopadané stromy na ceste P1250866.JPGbiela krása P1250871.JPGMissy by nesmie do vody - primrzla by nám P1250876.JPGViktor zápasí so snehom
P1250882.JPGľadové súsošie P1250887.JPGKopro nám primrzol P1250894.JPGpohľad do východu z jaskyne P1250901.JPGmotýlí zimný spánok P1250902.JPGnetopier sa nedá rušiť P1250912.JPGpanoráma portálu s cencúľmi
P1250923.JPGv osvetlení baterky P1250941.JPGViktor, poď už, je tu pekne, ale zmrzol by si.... P1250946.JPGzápas....

Popis akcie: 

Ráno sa našťastie sľuby meteorológov o 15-stupňovom mraze nepotvrdzujú. Je pod nulou, ale len troška a ani veľmi nefúka. Viktor stepuje na stanici už pol hodinu pred odchodom vlaku a bojí sa, že nikto viac nepríde. Makovica ho upokojuje, veď pár minút času ešte ostáva. Je 7.22 a volá Janni, že už sú na ceste. Viktor rozvíja zaujímavú teóriu o tom, ako by sme mohli presvedčiť rušňovodiča, aby počkal s odchodom vlaku - vraj to môže byť nejaký šarmatný päťdesiatnik, ktorého Makovica ľahko presvedčí.

Našťastie všetci dobiehajú, a tak môžeme vyraziť načas. Vo vlaku sme sa spamätali až na viadukte, tak bez návlekov na nohách ešte sa počas vystupovania sa obliekajúc vyskakujeme v Ružíne do polmetrového záveja. Missy v šoku hľadá miesto, kde je menej snehu a zalieza nám rovno na koľaje pod vlak.... sprievodca trpezlivo čaká, kým ju odtiaľ dostaneme a konečne odchádzajú. Kika hlási, že zabudla doma návleky - tak jej Janni dáva svoje. Prechádzame trať a vydávame sa chodníčkom nadol....hneď za prvou zákrutou nás čakajú prvé prekážky - popadané stromy a kríky (aj tie pichľavé) zahatali cestičku. Tak ich teda preliezame, podliezame, obliezame... Konečne sme na ceste a my smelo kráčame ďalej. Za poslednými chatami nás vítajú opäť popadané stromy. Sú nielen na ceste, ale aj v svahu, takže nemá zmyslu ísť do hlbokého snehu do lesa. Preliezame, obliezame, podliezame a vyšliapavame stopu v panenskom snehu. Viktor a Kopro si to ertra užívajú - v snehu vyšívajú sinusoidy fo fááe i fázovo posunuté a Makovica za nimi šliape rovno a vytvára tak os X - proste Mišo ako profesor fyziky by mal z nich radosť. Svet okolo je zasypaný bielou a zasypaná bielou je aj tabuľa na Vozárskej a chodníček popri potoku, ktorý odbočuje k jaskyniam.

Kopro to skúša v svahu, tak, ako si chodník pamätáme z leta. Končí to Leninským 1 krok vpred-2 kroky vzad. Makovica to skúša po pravej strane potoka - tam to ide lepšie. Sneh bol dolu na ceste do pol lýtok, v hornej časti doliny po kolená a keď vychádzame na cestičku pod jaskyňou, mení sa na nefalšovaný dvojvaječný. Po ceste nemá zmyslu plahočiť sa, záveje  sú tam extrémne hlboké, tak si vyberáme cestu rovno nahor, veď sme už temer úplne pod jaskyňou. Kopro ide prvý a obdivuhodne plecko-skákacím systémom vyšliape v čele až do jaskyne. Úplne spotený si vyzlieka mikinu a prevesí ju cez najbližší objekt, aby vyschla - teda cez veľký cencúľ. 

Pomaly vyliezame za ním. Konečne si môžeme vydýchnuť, Kika sa dočkala väčšej prestávky, lebo sa "musí ozaj poriadne najesť" a vyťahuje z batoha pravý hamašovský dvojkrajec chlepa z domácej pekárne. Cencúľov nie je veľa a nie sú ani veľmi veľké. Celé cintoríny úlomkov svedčia o tom, že vysoké teploty v decembri a januári tu zanechali svoje stopy. Ideme do zadnej časti jaskyne zohriať sa a pozrieť spiace netopiere a motýle. Ktosi tu kopal a zväčšil priechod do zadnej časti jaskyne. Vzadu už nie je tak teplo, ako bývalo, ale predsa len mierne nad nulou. Kvapky vody sa trbliecu na stenách jaskyne, netopierích telíčkach aj motýlích krídlach ako malé diamanty. Kopro prišiel na to, že najkrajšie ich naše oko vníma, keď si priložíme baterku na nos a tak zamierime lúč svetla na želaný objekt - vtedy sú ozaj ako diamanty.

Vraciame sa späť do portálu jaskyne: Balíme na cestu späť. Sem sme sa plahočili temer 3 hodiny, naspäť nám to tiež bude chvíľku trvať. Už by sme aj odišli, ale.... Kopro nám trošku primrzol - neuvedomil si, že cencúľ zo zeme vyrástol vďaka tomu, že naň zhora kvapká voda - tak teda prikvapkal a primrzol z cencúľu. Musíme ho teplom baterky a teplým dychom odmraziť. Podarilo sa a čaká náís cesta nadol. Zvládame ju každý po svojom - Kopro skokmi a potom jazdou po bruchu, Makovica po zadku, Missy odmieta ísť a Janni a Lacko ju musia poriadne prosiť, Viktor mieša štýly a používa všetko - ruky, nohy, zadok.

Konečne sme všetci bezpečne dolu. Užívame si krásne vyšliapanú stopu - veď sme si ju vyšliapali sami... o chvíľku stretávame skupinku asi 10 chlapcov a dievčat idúcich nahor - máme chuť od nich vybrať mýto.... cestou nadol si už len užívame krásu okolo nás, guľujeme sa, Viktor a Kopro zápasia, veď pády sú také mäkučké. Na stanici máme ešte chvíľku čas, tak triafame snehovými guľami do tabuľky Pozor vlak - žiadne poškodzovanie verejného majetku nám ale nehrozí - tých pár zásahov, ktoré sa nám podarili Makovica ešte pred odchodom dôsledne čistí. Do príchodu vlaku sú asi 3 minúty a Kika zahlási, že by sa ešte rada hodila do snehu, ale už asi nemáme čas..... tak jej Makovica ponáha, aby to určite stihla. Za ňou nasledujú okrem Janni, ktorá stráži Missy, všetci členovia našej výpravy. Do vlaku nastupujeme bieli ako snehuliaci - v kapucniach, vreckách batohov a iných záhybov oblečenia máme dostatok snehu na ďalšiu guľovačku. Sme ale disciplinovaní a ideme ho vytriasť ku dverám, alebo ako Makovica povedala - chiďta sa vytriesť do predsiene....