kategórie:
Názov: Ružín-jaskyne-Vozárska-Pokrivy-Kavečany
Dňa: 21.01.2020
Účastníci: Makovica
Hostia:

P1610165.JPG P1610226.JPG

Popis akcie: 

Nedá mi to a nedá - narástli už cencúle? A nájde sa ešte nejaká stopa po chate na Vozárskej? Výsledok - narástli a našlo sa...

Ranným osobákom som pred ôsmou na zastávke Ružín. Teší ma, že je opäť pekne mrazivo chrumkavo. Zrýchleným modom prechádzam cez most a cupitám cestou hore Ružinkom. Zastavím sa až pri odbočke na starý trampský chodník cez skaly. Odbočím nahor, ale dôjdem len k pramienku (pred pár rokmi tu ešte nevyvieral). Ďalej už nejdem, veď sa nechcem šplhať po tom šmykľavom žľabe. Vraciam sa na cestu a o chvíľu som na zákrute - podkove, kde sa dá odbočiť pod skaly. Dnes ale pokračujem ďalej, mám v úmysle prísť pod jaskyňu menej erozívnou cestou - po starej zvážnici, ktorá odbočuje na nasledovnej veľkej zákrute cesty. Tadiaľto viedla kedysi modrá turistická značka. Je už troška zapadaná, nepriek tomu je však oveľa pohodlnejšia ako dolná cesta okolo potoka. Obe cesty sa spájajú priamo pod jaskyňou. Hore vedie elegantný vyšliapaný chodník, nie som tu teda prvá. Stopy sú zrejme z víkendu. V malej jaskyni nie je žiadna ľadová výzdoba. V portáli veľkej jaskyne ma víta malý lesík asi 15-20 stalagmitov. Okolo je veľa popadaných cencúľov - popadali zo stropu. V zadnej časti jaskyne s len 2-3 menšie cencúliky, inak nič.

Trošku pofotím, dám si pohárik horúceho čaju a pokračujem ďalej. Chodníček je vyšliapaný presne tým smerom, ktorý potrebujem. O chvíľu som na zvážnici, kadiaľ viedla kedysi modrá, jednu zo značiek dokonca aj nájdem. Pohodlnými zákrutami vyjdem priamo na Vozárskej pri posedení a informačnej tabuli Lesov. Na murovaných základoch niekdajšej chaty sa prepadla časť stropu a je tu nebezpečná diera do pivnice.

Pár fotiek a pokračujem ďalej an Gaľovú a odtiaľ je to na Vysoký vrch po zelenej len 35 minút. Nezdá sa mi ten čas, v lete sme to tu čistili a obnovovali značenie, zdá sa mi, že to musí byť dlhšie - a dobre sa mi zdá, trvalo to 50 minút. Pekným chodníkom vychádzam konečne do slnka. Okolo skaly na Pokrivom je nad mojou hlavou čisté Azzuro a pod nohami biele more. Hmla siaha vysoko, trčia z nej len tatranské štíty vzadu, Tisícka a priľahlé sedlá napravo a naľavo vidieť len malí špičky vrcholov Šimonky a Makovice.

Schádzam zo skaly a kým si pofotím krásne kryštáliky inovate na trávach, skala mi zmizne spred očí - hmla zatiahla oponu - to som zas raz mala šťastie a bola v správny čas na správnom mieste.

V hustnúcej hmle tápem, ale značka a vyšliapaný chodník ma v dosť vysokom snehu bezpečne privedú na Vysoký vrch. Je pred 12-tou, treba doplniť energiu. V altánku si posedím, trošku vyplienim batoh. Keď dojedám, objavia sa dvaja turisti, ktorí intenzívne šliapu s paličkami z Čermeľskej doliny. Len sa pozdravíme a oni bez zastávky pokračujú po červenej na Hrešnú.  Dojem, zbalím a vyberiem sa za nimi. O chvíľu ich dobieham. Potom už v družnej diskusii o zážitkoch s lesnou zverou prichádzame spolu na Hrešnú. Páni sa idú občerstviť a ja kmitám nadol, aby som stihla autobus o 13:22 - stihla....

Deň mrazivý, sychravý, ale tá trocha slnka na vrchole ho výrazne vylepšila.