kategórie:
Názov: Rozkvitnutý Zádiel
Dňa: 02.04.2010
Účastníci: Makovica, Zuzka, Kopro, Danka, Tomáš
Hostia: Ľubko, Alenka až z Trutnova

P1060047-1.jpgpauzička pod hradným múrom P1060057-1.jpgSlovensko-česká silueta P1060058-1.JPGtadiaľ polezieme nahor na planinu P1150896.JPGpohľad späť na hrad P1060065-1.jpguž sme skoro hore P1150901.JPGale tieto krásavce nás brzdia
P1150902.JPGprvý hlaváčik P1150907.JPGoplotenie pri jaskyni-priepasti - hĺbka neuvedená P1150913.JPGtam niekde je Jelení vrch P1060090-1.jpgponiklece sú všade P1060100-1.jpgvyhliadky do doliny P1060118-1.jpgodpočinok Na skale
P1060124-1.jpga sme v doline P1060131-1.jpgkofolka na chate P1060139-1.jpgpauzička v ústí doliny P1060149-1.jpgbábkové šarády

Popis akcie: 

No, vyšlo nám to tak ako každý rok - ráno modrá obloha. Na stanici síce nikto, ale Makovica a Zuzka sa nevzdávajú. O 7.40 dorazili všetci naraz. Naskočili sme do vláčika - vynovejej motorky a už sa aj vezieme.

V Turni skratkou prebehneme pomedzi domy a už aj sme medzi záhradkami a chatkami. Disciplinovane pekne stúpame až k hradu. Jar je ozaj tu - pred mesiacom len suchátráva a sdnes spod nej zovšadiaľ vykúkajú kvietky - fialové, ružové, biele. Tomáš a Alenka preliezli celý hrad, ešte spoločné foto  už aj stúpame k vedeniu. Naša túra sa ale stáva veľmi prerušovanou - skáčeme od jedného ponikleca k druhému a fotíme, fotíme, fotíme..... K poniklecom pribúdajú prvosienky a sem-tam hlaváčik, ale tie ešte len začínajú kvitnúť.

Je také lenivé teplo, takže na vyhliadke za priepasťou si sadáme, dávame obed a obdivujeme výhľad. Jelení vrch pomaly mizne takej akejsi divnej hmle a z juhu sa k nám tlačia škaredé modrosivé mraky - asi ozaj spŕchne. Pokračujeme planinou až na Zádielskú skalu -ďalšia vyhliadka, ďalšie driemkanie. Cestou do doliny sa začína meniť počasie - ochladtuje sa, dvíha sa vietor. To nás ale neodrádza od jednej kofolky v chate. Pýtame sa na Janku Fránikovú - nie je ešte tam, má prísť večer. Pri kofole obliekame na seba všetko, čo v batohoch máme, fotíme trasochvosta a rozmýšľame, ako sa volá po česky. Alenka to nevie a Zuzka hovorí, že vraj konipas - overili sme v atlase - ozaj konipas.

Cestou dolu dolinou nás párkrát postraší jemné popŕchanie.Nakoniec ale v suchu stíhame aj poobdivovať homoľu, skonštatovať, že pravidelná lavína opäť spadla a ešte sa nestihla roztopiť, z asfaltu na ceste opäť túto zimu kúsok ubudol. Národ vyšiel do prírody, poarkovisko v ústí doliny je plné a krčma tiež.

Pomaly pokračujeme po ceste na stanicu - tradičné fotenie hradu pomedzi elektrické stĺpy a tradične začína pršať v polovici cesty k cestnému mostu. Našťastie len chvíľku mrholí a potom sa obloha umúdri. Na stanicu prichádzame v predstihu asi 40 minút, ale to je veľmi-veľmi dobre. Tie 2 búrky, čo vzápätí prešli ponad plechovú strechu zastávky, by sme asi ťažko prežili v suchu. Prichádza vlak od Košíc, prerušujeme bábkové šarády a vítame sa s Jankou, ktorá práve prišla. Ešte pár minút a je tu náš vláčik. Bol to pekný, pohodový  deň.