kategórie:
Názov: Pobehovanie po raji - Stratená
Dňa: 19.11.2019
Účastníci: Makovica
Hostia:

P1590413.JPG

Popis akcie: 

Počasie je v predpovedi exkluzívne, tak sa okolo deviatej večer rozhodnem, že si treba doplniť neprejdené chodníky v raji. Z regionalexpresu vystupujem v Stratenej. I keď sprievodca pobehuje okolo vlaku v krátkych rukávoch, až tak teplo veru nie je. 

Skaly nad cintorínom sú už ožiarené slnkom, ale tu v doline panuje už pani zima. Vysoká poľahnutá tráva chrumká pod nohami, kým sa skratkou od trate dostanem na modrý chodník vedúci do tiesňavy. Tu je už blato a v úzkom koryte potoka hučí nezvyčajné množstvo vody. Nebola som tu už niekoľko rokov, som zvedavá, ako vyzerajú drevené prvky v tiesňave. Hneď prvý mostík je dobrým orieškom. Tečie pod ním zúrivá hlboká riava. Mostík nemá zábradlie a je celý mokrý a to mokré na ňom primŕza. Niekoľko pokusov preskočiť 2 prúdy vody, ale nakoniec vyťahujem paličky a takto vlastne na 4 nohách prekonávam prvú prekážku. Tiesňava je zapadaná stromami, Spadli už pred pár rokmi, sú aj prepílené, takže sa celkom dá okolo nich prejsť, ale čím ďalej, tým je to horšie. Po nedávnyvh dažďoch je tu všade veľa, veľmi veľa vody a tečie si, kadiaľ chce. Všade je mokro, na pár miestach odtrhnutý kus svahu a treba prekročiť dieru pod nohami. Vysoký drevený rebrík má už dobré časy za sebou. Jeden supienok už odpráchnivel a visí na jednej strane na klinci len dolnou polovicou - mojich 60 kíl vydrží, ale veľký chlap mu už urobí koniec. Šikmý mostík do koryta potoka zdolávam šmykom - pozbierala som rukavicami všetku vodu na zábradlí, ale inak sa nedalo. Chodník ma ženie rovno do koryta, našťastie riava pod skalu priniesla aj veľké kamene a kopu hrubého piesku, tak precupitám po nich.

Odrazu pred sebou vidím ležiaci rebrík, ktorý vedie - odnikiaľ nikam, teda lepšie povedané z vody do vody....neostáva mi iné, len preliezať popod a ponad popadané stromy, jeden úsek prekonávam v závese na mokrom strome - hmmm....treba začať posilňovať ruky. Konečne som za najhorším úsekom. Rázne sa v strmom stúpaní opriem do paličiek a...ups...na jednej z nich mi chýba spodná časť. Niekde som ju v tej spleti stromov odlomila.

Pekným chodníkom vychádzam na Hanesiovú. Slnko sa už opiera do okolitých lúk a sála z neho príjemné teplo. Pokračujem po modrej strmým výstupom do skál. Šmýka sa, je poriadne mokro, muselo tu ozaj poriadne liať. Ani sa nenazdám a som pri Zelenej jaskyni. Je maličká, len  taká väčšia diera v skale, ale príjemné spestrenie. Pokračujem ďalej v stúpaní, prichádzam na miesto čerstvo po ťažbe. Ku cti pílčikom slúži, že stromy so značkou odrezali až nad ňou, takže sa nestratím. V mapy.cz je modrá úplne inde, ako v reále, tak by som asi dobre blúdila. Na jednom úseku sa aj neisto vraciam, ale nakoniec cez rúbanisko prejdem správnym smerom. Pomedzi stromy na mňa kukučkujú zasnežené Vysoké Tatry. Hľadám miesto, odkiaľ by som ich videla priamo, ale les je tu všade dosť hustý (zatiaľ, ale dokedy?). Obchádzam skaly a začínam prudko klesať. Pomedzi stromy sa vľavo objavuje silueta Kráľovej hole. Prichádzam k vchodu do Dobšinskej ľadovej jaskyne. Panuje tu čulý pracovný ruch, prerába sa vstupná terasa. Okolo vyvieračky (priamo zo stromu nad cestou takým prúdom, že je z toho rovno slušný potok) prichádzam k ceste.

V ľadovej, ako sa hovorí "zdochol pes".  Je pol 12-tej a nikde ani živáčka. len vodotrysk strieka a z lesa počuť zavýjanie píly. Prejdem si ešte kúsok chodníka cez mokrade Hnilca - je tu teraz ozaj poriadne mokraďovo a voda v Hnilci tečie divokým prúdom len 10 cm popod mostík. Dám si desiatovo-obedovú prestávku a pokračujem v objavovaní ďalších chodníkov raja. Po červenej - celkom príjemnej - sa za polhodinku dostanem do Stratenského kaňona. Ešte o tom neviem, ale môj foťák povedal, že už toho má dosť a fotí odušu, len nezaostruje...čo zistím až doma. Voda sa tu musela valiť v celom profile kaňonu. Na ceste ostala po nej tenká vrstva bahna, na mostíkoch zachytené naplavené drevá a korene, na viacerých miestach strhlo kus cesty. Prichádzam do Stratenej. Zapínam vetrovku, sem slnko v zime nedosvieti a je tu chladno. 

Po odbočke na Stratenskú pílu sa opäť rozopínam, stretávam prvých ľudkov - manželský pár zrejme prišiel zazimovať chatu. Vidieť, že priehrada je naplnená po okraj - lúky sú zaplavené až po cestu, ihličnaté stromy stoja vo vode ako mangrovníky a  breh jazera sa posunul až tesne pod domček prameňa na píle. Po známom červenom chodníku prichádza k schodiskám, či rebríkom v strmom svahu. Ani sa mi nechce veriť, že tadiaľto sme preteperili pred x rokmi bicykle (Szabi, Mates, Danka). Do Dediniek schádzam tesne po pol druhej. S nádejou idem k autobusovej zastávke, ale omyl, žiadny autobus sem nechodí. Pri hoteli si dám pauzu na ďalšiu poživeň a dumám, čo ďalej. O 4-tej mi ide autobus do Popradu z Dobšinského kopca. Tak sa tam pomaličky vyberiem. Ale to moje "pomaličky" znamená, že už o 14:55 stepujem na zastávke a to už mám za sebou aj výstup na vyhliadku... Nakoniec sa odveziem busom späť do Dobšinskej a prejdem sa asi 3 ďalšie kilometre až k Ranču - aj tam je ticho, len pes breše. Konečne je tu autobus, sadám do tepla a veziem sa domov.

V raji to máme ozaj ťažké - my turisti...ale viac treba ľutovať miestnych, pre ktorých teda naozaj platí - alebo máš auto, alebo seď doma.....