kategórie:
Názov: Po Legionárskom chodníku
Dňa: 10.06.2022 - 12.06.2022
Účastníci: Makovia, Laco, Rado, Janka, z KVT Rado M., Zuzka S, Erik, Ivka, Miki, Milanko, Evka, Jerguš
Hostia: na Železnom vrchu 4 páni z Košičana pod vedením Jožka Kalaposa,

P1000114.JPG P1000202.JPG

Popis akcie: 

Dlho pripravovaný prechod po náučnom chodníku vytvorenom v r. 2001 (a už aj turistami zabudnutom) sa začal realizovať v piatok 10.6. dosť nešťastne - vlak v plánovaným odchodom 6:32 ešte o 6:30 nemal lokomotívu a pani sprievodkyňa nám odporúčala, ísť sa pozrieť, ži nám nejde autobus. Tak teda bežíme na autobusovú stanicu a stíhame bus o 6:50. Našťastie meškanie máme len asi 20 minút oproti pôvodnému plánu.

Deň 1 - Turňa-Hačava-Jelení vrch-Medzev-Trohánka 

Naše
putovanie začíname v Turni nad Bodvou pri pomníku československých vojakov
nad obcou. Z niekdajšieho vysokého pieskovcového obelisku z r. 1924
ostal len obvodový múrik. Po zabratí územia v r. 1938 bol pomník občanmi maďarskej
národnosti odstránený a nezachovala sa ani tabuľa so zoznamom pochovaných.
V r. 2001 sa 23 tu pochovaných vojakov dočkalo svojej pocty a bol
odhalený nový, oveľa skromnejší pomníček s menami obetí. Neďaleko sa
nachádza ešte jedna, nová kamenná tabuľa s trojjazyčným slovensko-česko-maďarským
textom – je to Pamätník zmierenia a tolerancie, vyzývajúci na spojenie
v trvalom mieri v zjednotenej Európe.

Od
pomníka na vyvýšenine pokračujeme nadol k ceste okolo cintorína. Tu sa nachádza
miesto, ktoré môže mať spoločný názov - múr spomienok – je tu drevený maďarský ľudový
kríž a pamätné tabule obetiam holokaustu, vojakom maďarskej Červenej armády
(bojujúcim v r. 1919 práve proti československým vojskám), aj obetiam 1.
svetovej vojny.

Prechádzame
cez cestu a konečne sa vydávame na našu púť. Modrá značka nás vedie
pomedzi vinohrady pod Turniansky hrad. Nemôžeme toto prekrásne vyhliadkové
miesto obísť. Chceme sa pozrieť, čo nové tu pribudlo, aký múrik dostavali, či
aký nový archeologický objav majú priatelia z Castrum Thorna, ktorí sa
venujú záchrane Turnianskeho hradu (www.castrumthorna.eu).

Vraciame
sa k smerovníku pod hradom a pokračujeme po žltej značke smerom do
Hája. Túto malú neznámu obec urobila slávnou kulisa anjela z amerického
akčného filmu, ktorého niektoré scény sa natáčali práve na okolitých planinách.
Dnes stojí na miestnom cintoríne, smutne pozerá na svoje odlomené krídlo
a je miestnou atrakciou. Našu pozornosť si v obci zaslúžia aj
zrekonštruované tradičné vidiecke domčeky, či pekne upravené studne
s pitnou vodou.

V stúpaní
za dedinou nás čaká ďalšia skutočná turistická atrakcia. Kým žltá značka stúpa po
asfaltovej ceste strmo pomedzi skalnaté zrázy Zádielskej a Jasovskej
planiny na sever do dedinky Hačava, v doline potoka zurčiaceho po jej
ľavej strane je sústava Hájskych vodopádov. Z cesty sú k tým najkrajším
vyznačené odbočky. Samozrejme neodoláme a časť našej cesty ideme
v doline popri potoku. Dosť dlho nepršalo, takže v koryte nie je veľa
vody. Vodopády sú najkrajšie na jar, po dlhších dažďoch alebo v zime, keď
zamrznú. Nad posledným vodopádom sa údolie zužuje, skalné steny sa dostávajú
blízko k sebe. Prichádzame na miesto zvané Čertov most. Tu sa kedysi skaly
temer dotýkali a viedol pomedzi ne len úzky chodníček priamo v toku Hájskeho
potoka. Dedina Hačava v hornej časti doliny bola vlastne odrezaná od
sveta. Začiatkom 20. storočia vojaci na objednávku štátu prestrieľali
v skalách úzky priechod pre povozy a až po jeho ďalšom rozšírení
v 70.-tych rokoch do Hačavy konečne začal premávať autobus.

Pri bývalej škole s pamätnou
tabuľou opúšťame žltú turistickú značku i pohodlnú asfaltku. Čaká nás
náročný výstup do sedla Krížna poľana. Na 1,2 km prekonáme prevýšenie temer 230
m. Náučný chodník Horné lúky vedie hustým lesom v prudkom stúpaní. Dnes
nám poskytuje príjemný tieň a závetrie. Nakoniec predsa len vychádzame na
zarastajúce lúky, ktoré má chodník priamo v názve.

Konečne
sme v sedle Krížna poľana tesne pod vrcholom Jelenieho vrchu. Autori
príspevkov na internete ho často označujú za najvyšší vrchol Slovenského krasu.
Je to však omyl, pretože geomorfologicky je Jelení vrch už súčasťou Volovských vrchov
a hranica prebieha práve cez Hačavské sedlo a sedlo Krížna poľana.

Pokračujeme
smerom do Medzeva po žltej značke vedúcej priamo po okraji Národného parku
Slovenský kras. Pozorne sledujeme terén po ľavej strane chodníka. Po cca 400 m
odbočuje priamo pri značkárskom kole doľava vychodená cestička, ktorou sa
dostaneme na vyhliadkové miesto na vrchole Jelenieho vrchu. Stromy na svahu pod
nami už dorástli a ich koruny obmedzujú náš výhľad na juh. Ak by sme po
hrebeni pokračovali ešte asi 300 m, dostaneme sa až k vysielaču, od ktorého
sa nám naskytne polkruhový výhľad na Hačavské sedlo, Zádielsku planinu a masív
Osadníka vo Volovských vrchoch.

Vraciame
sa späť na žltú značku a strmo klesáme najprv lesom bez výhľadov
a potom aj lúkami s peknými pohľadmi na Medzev učupený hlboko pod
nami. Okolo rybníkov prichádzame do Nižného Medzeva s radovou zástavbou
vidieckych domčekov.

Prichádzame
na Mariánske námestie s kostolom p. Márie v centre mestečka Medzev –
centra mantákov, ako nazývajú potomkov nemeckých baníkov, ktorí si zachovali
svoj typický jazyk. V bezprostrednom okolí nájdeme reštauráciu na neskorý
obed, obchod na doplnenie potravín, aj miesto v parku na posedenie.

Ostávame
verní žltej značke, po ktorej cez Vyšný Medzev vystúpime až do cieľa našej
cesty do sedla Trohánka. Ešte predtým sa ale zastavíme na miestnom cintoríne.
Z batoha vyberáme druhý spomienkový venček, aby sme si pripomenuli ďalších
21 obetí. Tento pomník bol obnovený ako prvý už v r. 1996, pretože bol aj
najzachovalejším zo všetkých, akosi ho obišiel nezáujem a likvidačné
úsilie bývalého režimu. Má tvar zlomeného stĺpa a ukrýva sa v tieni
vysokých stromov.

Čaká
nás 10 kilometrov súvislého stúpania priamo na hrebeň Volovských vrchov. Každý
ideme svojim tempom a po svojom si užívame nostalgickú atmosféru pomaly sa
končiaceho dňa. 654 metrov prevýšenia zdolávame len s jednou krátkou
prestávkou pri štôlni Kresanica, kde je pekný informačný panel. Poslední
z nás prichádzajú na Trohánku tesne pred ôsmou večer. Oheň už horí
a s radosťou opekáme, čo sme si v batohoch priniesli.

V prístrešku
sa vyspí pohodlne 6 turistov a ďalší dvaja sa môžu schovať v starom
altánku, ktorý ostal stáť uprostred lúky. Prameň vody je neďaleko na Troch
studniach. Turisti z Prakoviec ho nedávno vyčistili a obnovili, takže
voda opäť veselo zurčí. Náš pokoj stráži soška sv. Barbory, patrónky baníkov
umiestnená v peknom samoraste. O altánok sa starajú vyšnomedzevskí
lesníci. Čakalo nás tu pripravené drevo a vzorný poriadok, ktorý sme
samozrejme zachovali aj my.

 

2.
deň Trohánka-Biely kameň-Kojšovská hoľa-Lajoška-Železný vrch-Košická Belá (22,5
km/430 m)

 

Ráno
na hrebeni Volovských vrchov nás privítalo oblačnosťou a nepríjemným
nárazovým vetrom. V stúpaní na Biely kameň sa nepekný polom, ktorý bol
roky orientačným strašiakom pre pútnikov na Ceste hrdinov SNP, pomaly mení na
krásny mladý zmiešaný les. Žiaľ, viditeľnosť je dnes slabšia, dovidíme len na
Prakovce a Gelnicu pod nami. Tatry a nezvyčajný pohľad na Spišský  hrad nám dnes neboli dopriate. Po krátkej
prestávke na chate Erika a prvým doplnením energie vo forme polievky
pokračujeme ďalej po hrebeni. Na Kojšovskú hoľu vystupujú len 4 skalní nášho
tímu, ostatní na nás počkajú v altánku na sedle Golgota. Tu končí lanovka
zo Zlatej Idky, ktorá kedysi dopravovala do vychyteného strediska lyžiarov.
Dnes stojí nevyužitá a mnohí si povzdychnú, že veru aj v lete by
pomohla mnohým už skôr narodeným, či deťom dostať sa ľahšie na Kojšovskú hoľu.
Červená značka pekne kopíruje hrebeň zaujímavou trasou, na ktorej
s striedajú lúčky, široká lesná cesta i kamenisté chodníčky
v hustom lese. Je veľmi obľúbená u peších i cyklistov. V strmom
stúpaní pod Holý vrch, ktorému nikto z Košičanov nepovie inak ako Tisícka
(je to prvý vrch na červenej od Košíc, ktorý dosahuje výšku viac ako 1000 m) sa
oplatí zastaviť a poobzerať sa. Spätný pohľad na Kojšovskú hoľu je ozaj
majestátny. Okolité lúky nám dávajú dosť možností na výhľady všetkými smermi.
Keď sa prehupneme cez sedielko pod Tisíckou, nakukneme odrazu už do Košickej
kotliny. Výhľadu pod nami dominujú komíny hutníckeho kombinátu a za nimi
pásmo kopcov na hranici s Maďarskom. Po pravej strane chodníka stojí
zaujímavý samorast a od neho sa úzkym chodníčkom po pár metroch dostaneme
k Studničke pod Tisíckou. Bola upravená s prispením KST a dobre
slúži všetkým pútnikom.

Odtiaľto
už klesáme k chate Lajoška (aktuáne ešte stále v prestavbe). Jej
predchodkyňa si pamätala aj boje r. 1919 a bola pri nich poškodená. Pri kaplnke
pod chatou nás smerovník upozorní, že nastal čas na zmenu farby značky. Opúšťame
červenú hrebeňovku a vydávame sa po žltej na Železný vrch – bočnú rázsochu
hrebeňa končiacu nad Košickou Belou. Cesta vedie hustým listnatým lesom.
V zime sa nám pomedzi konáre bez lístia naskytá pekný pohľad na vrcholky
zasnežených Vysokých Tatier, dnes ja naokolo svieža zeleň bukov a tisícky
malých mušiek, ktoré sa v mračnách dvíhajú už pri najmenšom dotyku s konármi.
Tesne pred vrcholom Železného vrchu sa objavujú už aj pásy smreka, ktoré sú
príjemnou zmenou. Pri pomníku nás čaká skupinka priateľov, ktorí nás prišli
podporiť. Nachádza sa tu jediný pamätník na trase umiestnený mimo obce. Tu boli
pôvodne pochovaní vojaci padlí pri mohutnej ofenzíve maďarských vojsk 19.6.1919
a ich spolubojovníci im tu navŕšili mohylu s pamätnou tabuľou. Táto
však bola zničená a v r. 1922 boli pozostatky vojakov prenesené do
Košickej Belej. Kamennú mohylu na Železnom vrchu obnovili pri 10. výročí
v r. 1929. Kuriozitou je, že počas 2. svetovej vojny stál po posunutí
hraníc tento pomník priamo na hraničnej čiare, ideologicky bol pre oba štáty
vtedy v podstate neprijateľný, napriek tomu ale ostal nepoškodený. Zničený
bol až v 60.-tych rokoch pri stavbe televízneho stožiara. O záchranu
ťažkej liatinovej tabule sa pričinil Ján Urbanský a žiaci miestnej školy,
ktorí ju dopravili do Košickej Belej, kde sa dochovala až do roku 2000, kedy
došlo k úplnej obnove pomníka priamo na Železnom vrchu a osadeniu pôvodnej
liatinovej tabule z r. 1929.

Po
príjemnom oddychu na trávnatej lúčke s lavičkami a informačnou
tabuľou pokračujeme Ďalším náročným strmým klesaním dolinkou Kamenného potoka.
Okolo futbalového ihriska schádzame do obce Košická Belá. Naše kroky vedú pod
mohutné lipy v zadnej časti cintorína nad kostolom, kde stojí jednoduchý
liatinový kríž so spomienkovou tabuľou. Sú tu pochovaní padlí zo Železného vrchu,
Vreteníka a ostatných miest, ktoré my dnes, našťastie, objavujeme už len
ako turisti. Z batoba vyberáme štvrtý, predposledný venček.

Na
noc nás prichýlila miestna škola v svojej telocvični, takže nemusíme
prekonávať ďalšie kilometre po asfalte k chatám v niektorom
z okolitých rekreačných stredísk.

 

3.
deň – Košická Belá – sedlo pod Vysokým vrchom-Jánošíkova bašta-Kysak (14 km/447
m)

 

Nedeľné
ráno nás víta azúrovo modrým nebom a páliacim slnkom. Tešíme sa, že dnes povedie
naša cesta hlavne po chodníkoch pod klenbou stromov. V Košickej Belej
začína jediný úsek Legionárskeho chodníka, ktorý nekopíruje existujúce
turistické značenie. Obec Košická Belá vyznačila miestnou žltou značkou spojku
z obce na Nemcovu dolku (3,5 km). Vstupujeme do Čiernej hory – tretieho
pohoria na našom putovaní. Charakter krajiny sa oproti včerajšku veľmi
nezmenil. Dominujú tu bukové lesy, častejšie sa však objavujú mohutné exempláre
jedlí. Kráčame voľným tempom, máme pred sebou len posledných 14 kilometrov. Pri
každom altánku si posedíme a užívame si krásny deň. Z Nemcovej dolky
pokračujeme po zelenej značke do sedla pod Vysokým vrchom. Sme na hrebeni
Čiernej hory a o chvíľu sa prehupneme nad dolinu Hornádu. Na
okolitých svahoch a vrcholoch sa začínajú objavovať vápencové skalky.

V sedle
pod Vysokým vrchom Mestské lesy vybudovali pekný krytý prístrešok, ktorý môže
poslúžiť aj na núdzové prenocovanie pri dlhšom putovaní. Spod Vysokého vrchu
opäť pokračujeme po Ceste hrdinov SNP a až po Kysak kopírujeme
v protismere trasu, ktorou postupovali československí vojaci po bitke
o železničnú stanicu v Kysaku 19.6.1919. Dostávame sa k Jánošíkovej
bašte. Názov skaly nie je historický, nemá pripomínať prítomnosť známeho
zbojníka na tomto mieste. Po vzniku Československa v r. 1918 sa presadzovali
nové, slovenské zemepisné názvy, a z pôvodne Kossuthovej bašty (bol to
hrdina maďarskej revolúcie z r. 1848) sa tak stala bašta Jánošíkova. Pozornému
oku okrem výrazných kopcov na okolí neujde silueta Kapušianskeho hradu
vykúkajúca tesne spoza masívu Tlstej.

Naše
dobrodružstvo sa blíži k definitívnemu koncu. Cestou do doliny k horárni
ešte odbočíme niekoľko metrov doprava na malú vyhliadkovú skalku nazvanú
familiárne podľa nášho kamaráta Jožkova vyhliadka a už kráčame okolo prameňa
pri horárni. O 20 minút otvárame bránku starého cintorína v Kysaku.
Tu sa nachádza posledný z piatich pamätníkov príslušníkom Československej
armády a legionárom bojujúcim v okolitých lesoch v r. 1919. Ukladáme
na pomník posledný, piaty venček a so skrúšenými pohľadmi čítame na
mnohých tabuľkách na hroboch nápis Neznámy. O týchto padlých sa jeho blízki
nikdy nedozvedeli, kde ukončili svoju životnú púť.

všetky fotky tu: 

https://eu.zonerama.com/Makovica/Album/8510543

https://eu.zonerama.com/Makovica/Album/8510595

https://eu.zonerama.com/Makovica/Album/8510623