Názov: | Plešiveckou planinou |
Dňa: | 11.06.2011 |
Účastníci: | Makovica, Kopro |
Hostia: |
Keďže Makovica povedala, že ide, aj keď budú krompáče padať a vraj má byť nedaždivo, tak sa teda Kopro rozhodol ísť s ňou. Stretávame sa teda na stanici len dvaja. Bezmocne stojíme pred batožinovým vozňom, vlak odchádza o 7 minút, nikto nám neotvára, ale zakrátko už vidíme okravatovaného vlakvedúceho. Nakladáme, nasadáme a už aj vláčik odchádza.
V Plešivci je polojasno, vyzerá to, že predpoveď ozaj vyjde. Sme vyzbrojení GPS a nahratou trasou od Karola, takže vyrážame v pohode. Pekná, mierne stúpajúca asfaltka nás pohodlne vyváža na planinu. Kocháme sa výhľadmi do doliny na asfaltku, ktorou by sme mali ísť popoludní späť. Makovica občas kobylkuje jahody, Kopro sa evidentne pri tom tempe moc nenadrie, ale ako povedal neskôr, "keby išiel sám, tak sa v tomto teréne uštve do bevedomia, takto je to pohodovka." Takže Makovica ho vlastne zachránila. Asfaltka končí, stále ideme po modrej. Dobieha nás traktor, tak ho veľkodušne púšťame pred nás, Keď opadne smrad z jeho výfuku, poračujeme ďalej. Odbočujeme z modrej podľa Karolovho záznamu trasy, ale vidieť, že je to len náčrt z mapy - nič nesedí. Trošku poblúdime, ale aspoň trénujeme bikovanie po skalách a jemnom bahníčku. Nakoniec sa diretissimovým traverzom okolo závrtu a cez škrapovú lúku dostávame na tú správnu cestu. Prechádzame okolo pasúceho sa stáda kráv. Okrem smradu, dorážajúcich psov a blahosklonne nás zdraviaciich pastierov nás zaujali 2 obrovitánske kusy dobytka s rohami ako od popravčej čaty. No, tých by sme nechceli stretnúť v stave ich rozzúrenosti. Vchádzame do pekného lesíka a na cestu, ktorá ešte nedávno mohla byť superfajn. Teraz je to tankodrom bahna a zasýchajúcich hlbokých stôp stáda kráv - a zmes tohoto nás sprevádza ešte hodný kus. Meditujeme, čo je lepšie - či hlboké bahno s mäkkými stopami, kde sa koleso prešmykuje naprázdno a cyklista sa modlí, aby frekvencia jeho nôh bola dostatočne vysoká a on rýchlosťou slimáka prešiel a nemusel svoje kosti do toho marasu zložiť alebo na slnku miere obschnuté úseky, kde sa z hlbokých zasychajúcich stupají vyformoval úžasný šejker hádžucí naše kolesá a s nimi naše telesné schránky neočakávateľným smerom a neočakávateľnou rýchlosťou. Zjazdy si teda neužívame, ale adrenalínujeme tak, až z toho hlava bolí. Prichádzame na žltú značku. Zbiehame k Lastovičej jame - no závrt je to úžasný, ale pravdu povediac, čakali sme nejakú jaskyňu. Tak sa teda vraciame späť a cestu na Veľký vrch absolvujeme po úzkom chodníčku v lese, okolo ďalších ozaj monumentálnyvh závrtov, cez vysokú trávu na lúke a čo je hlavné - reliéfom ako na húsenkovej dráhe - hore a dolu - ako na potvoru, smerom nadol sa nedá pre kamene poriadne rozbeznúť a smerom nahor to prekrásne na blate prešmykuje.
Na Veľkom vrchu sa Kopro prozhoduje, že je najvyšší čas vysypať obsah topánok. Kým telefonuje s Dankou a vyzúva sa, Makovica pokračuje ďalej. Čaká ho na odbočke na Gerlašskú - či Gerlachovskú? skalu. Tesne pred odbočkou do lesa Kopro zrazu hovorí - aha, srnka. A naozaj, na protiľahlej strane lúky vznešene kráča toto jemné stvorenie, ohýba hlavu a odštipkáva si kúsky trávy. Chvíľu ju pozorujeme a keď zmizne za kríkmi, mizneme aj my - blázni, tlačíme biky na samý vrch až na okraj skaly.
Fúka tu brutálny vietor a zanáša k nám prvé kvapky toho, čo pri pohľade smerom na severozápad vieme, že čoskoro príde. Tatry na obzore ale kývu na pozdrav spoza závoja padajúcich kvapiek. Rozoznávame nielen jednotlivé kopce, ale aj snehové fľaky v žľaboch a dolinách. Foťák to ale nedokáže zachytiť.
Strmý padák zo skaly na lúku Kopro sfrčí ako nič a čaká pri smerovníku. Makovica vzorne tlačí, skaly a jemnoblatná červená hlina medzi nimi nepôsobia dôveryhodne. keď ale skaly končia nasadá aj ona. Odrazu Kopro počuje spoza kriakov "no do r..." O chvíľu vychádza Makovica - na biku, krútiac hlavou a olupujúc z volantu a tašiek kusy červenohnedej bahnohliny. No, taký tiger na záver a prikrytie bicyklom "poteší". Fialové jaternice sa už utešene rysujú po celých nohách a krížoch.
Z planiny schádzame do Honiec po Karolovej trase - po tých dažďoch a prívaloch vody sú z nej zľaby hlboké aj 70 cm plné vyhladených kameňov. Skrátka pol cesty kráčame popri bikoch a snažíme sa, aby nás v tom klesaní zadné kolesá nepredbehli. Ešte záverečný zjazd lúkou a konečne nás víta hladký asfalt. Začína dosť výdatne pršať. Skrývame sa pod strieškou obchodu a dumáme, čo urobíme ďalej. Nakoniec sa dohodneme, že ideme do Štítnika a ak neprestane pršať, spustíme sa do Plešivca a tam počkáme na vlak. No, pršať neprestalo, v Štítniku zastavujeme len na chvíľku a keďže pri slovách Makovice - "Jééée, kostol je otvorený" - Kopro neprejavil pohybom jediného svalu na kamennej tvári svoje nadšenie - pokračujeme bez zastávky ďalej.
Prevažne klesajúcou cestou bez väčšej premávky sa ide fajn, tak si teda vymieňame biky a Kopro Makovici nastavuje prehadzovačku, keďže v poslednom čase vydávajú jej prevody veľmi divné zvuky. Nastavenie je temer dokonalé, tak si tesne pred Plešivcom biky vymieňame späť. Kopro poznamenáva, že sa na Makovicinom biku veľmi príjemne jazdí - darmo, Merida pre ženy musí byť príjemná. Do odchodu vlaku ostávajú ešte temer 4 hodiny. Mrholí a v mŕtvej dedine je nuda až strach. Čo iné nám ostáva, Ideme na Makovicinu vysnívanú pizzu do Rožňavy. Po ceste Makovica ukazuje Koprovi amfiteáter pri Gombaseckej jaskyni a odbočuje do Slavca, keďže je presvedčená, že prudko stúpajúca cesta je len obchvatom tejto dediny a na druhom konci vylezieme opäť na cestu pod kopcom - figu - cesta končí v cigánskej osade ale je nádherne hladko asfaltovaná. Nakoniec vychádzame po schodoch k zastávke autobusu.
V pizzerii na námestí Rožňavy si objednávame pizzu. Prinesú nám ju dolu na ulicu v krabici, do krytej terasy si prinášame 2 stoličky a hrejeme si kolená horúcou škatuľou. Kopro sa najprv tvári, že nechce, ale potom si dá a najviac sa baví na tom, ako Makovici vypadávajú zrnká kukurice. keď nám je už aj na námestí nudno, vraciame stoličky do skladu a vyjazdievame cez bezbariérový vstup zo záhrady ako na Tour de France. Na stanici máme ešte hodinu čas. Kopro nastavuje zadnú brzdu, jediný ďalší návštevník stanice - starká čakajúca na ten istý vlak (veď žiadny iný ani nejde) ho v nemom účase sleduje, ako hrá koncerty na kotúči a potom donekonečna skrutkuje a odskrutkováva brzdu. Nakoniec je so svojou prácou spokojný. Prestáva pršať a keď o 18.24 konečne prichádza vlak, na západe nad Plešiveckou planinou je modré nebo. Čo dodať? "Díky, Broňa, toto si ozaj nemusela!"
- Ak chcete pridať komentáre, tak sa musíte prihlásiť
- prečítané 6515x