kategórie:
Názov: Ostrá skala, Ostrý vrch a Vangortská záhada
Dňa: 08.05.2021
Účastníci: Makovica
Hostia:

P1066253.JPGCestou z Ostrej skaly P1066308.JPGKloptaň z Ostrého vrchu

Popis akcie: 

K tejto túre na vyprovokovalo vyhlásenie výzvy Doby Voly (podľa vzoru Doby Tatry) a tam bol uvedený Ostrý vrch, o ktorom som ani netušila, že existuje. K tomu kamarát Rado pridal ešte jednu keškovú výzvu - Vangortskú puklinu a plán výletu bol na svete. Výlet-úlet, po neznačených, tak radšej nikoho ani nevolám.

Osobáčik na vypľuje v staničke Prakovce-zastávka. Rezko sa rozbehnem po zelenej smer Hrob baníka. Ani sa na nej poriadne neohrejem a už aj odbočujem doľava sa širokú neznačenú zvážnicu, ktorá by ma mala priviesť na prvú métu - Ostrú skalu. To je ten kopček, čo je na ňom veža vysielača - čo by sme robili bez operátorov, veď by sme tie kopce ani identifikovať nedokázali....Lesom, s krásnymi občasnými výhľadmi do Hnileckej doliny a na protiľahlý hrebeň rudohoria prichádzam ku križovatke so smiešnym názvom Koniec hory. Na susednom strome je opačným smerom nakreslená šípka Do krčmy. Nepoužijem ani jeden, ani druhý smer, ale vyberám sa rovno nahor. O chvíľu som pri vysielači, cestou si ale ešte všimnem zaujímavý pohľad na chatu Erika len tak si levitujúcu na svahu. Asi sú doma, z komína sa dymí... :-)

Na vrchole je predpokladaný vysielač, predpokladaná skalka (vôbec nie ostrá) a očakávaný hustý les, teda bez výhľadu.  Napriek tomu nasleduje povinné vylezenie na vrchol skalky, obehnutie vrcholovej plošinky, či náhodou predsa len neposkytne nejaké výhľady. Bez veľkých zastávok pokračujem ďalej po neznačenej ceste vedúcej po hrebienku. Po hrebienku ale neznamená po rovine. Dosť prudko klesám do sedielka s krížom - asi nemá žiadne meno, ale na mape je nakreslený. Zo sedielka vedie po pravej strane hrebienka ďalšia pekná cestička. Šliapem hore a keď na strome zazriem zavesenú akúsi oranžovú valcovitú nádobu, spozorniem, už sa blížim k druhému cieľu. Nájdem si vhodné miestočko medzi mladinou a vyšliapem na hrebeň. O chvíľu som na mieste - Vangortská puklina. Viem o nej, lebo je tu keška, nikde som ale nič o tomto geologickom úkaze nenašla. Poobzerám sprava-zľava, nejaká dobrodružná duša by asi liezla aj dnu, ale mne sa nežiada. Spokojná, že som našla, pokračujem ďalej cestičkou po hrebeni a tesne popod vrchol Vangortu schádzam so malého sedielka. Kukám do mapy, že by som mala pokračovať naokolo po žltej a zo zadnej strany sa šplhať na dnešný cieľ - Ostrý vrch. Na mape ale vidím ďalšiu lesnú cestu - skratku priamo pod vrchol. V tej radosti sa po nej rozbehnem a aj zabudnem odbočiť len zopár metrov k Hrobu baníka. K miestnej červenej značke sa pripájam pod vysokým napätím a s prvým krásnym výhľadom na Vysoké Tatry. 

Z Ostrého vrchu je krásny pohľad na obrovský kotol Kloptane s Helcmanovcami na úpätí a aj na ostatné dominanty Volovských vrchov. Posedím, čas mám výborný, je pred pol 12-tou, tak dumám, čo ďalej. 

Nakoniec sa rozhodnem, že idem po červenej smerom na Slovinky a uvidíme. Pôvodne sme si s Lacom ráno písali, že by sme sa možno stretli na Slovinskej skale, Keď sa mi pri zostupe vynorí skala odrazu pred očami, tak si na to spomeniem a hneď začnem kalkulovať. V mieste prudkej zatáčky chodníka pokračujem pre peknú fotku Tatier kúsok po ceste v priamom smere...a to som nemala robiť. Robím pár pekných fotiek, ale táto cesta ma automaticky zláka - darmo, dnes to ide po neznačených. Lesná zvážnica ide smerom k Slovinskej skale, tak sa začnem vytešovať, že by som ju dnes ešte stihla. Tak to ale vyzerá, ak si študujem mapu v mobile bez okuliarov. Onedlho sa pripájam k zelenej, ktorá by ma mala priviesť k žltej vedúcej do Lacemberskej doliny a potom hore pod skalu. Bez okuliarov som ale nevidela ten profil...a tak sa štverám na Havraniu hlavu, beriem si peknú pečiatku z vrcholovej skrinky (vďaka, že k pečiatke sú pripojené aj pečiatkovacie papieriky) a leziem ďalej stále dolu a hore až na Svinskú jamu. Táto zelená je nejaká zvieracia - ak by som pokračovala, došla by som až na Orlí vrch. Mám toho už dosť, ako klesám do Lacemberskej doliny, je mi jasné, že nahor na Slovinskú skalu už nepoleziem. Veď je to ako do neba, hlavu treba vyvrátiť úplne dozadu, aby človek dovidel hore. Na drevoskládke v doline si posedím, konečne sa poriadne najem a závidím cyklistom,ktorí sa tu promenádujú. Celú Lacemberskú dolinu budem musieť scupitať pešo. Netuším, ako dlho to bude trvať, tak dosť pridám, aby som stihla autobus. Nakoniec som na námestí pri kostole viac ako polhodinu pre odchodom, mám teda čas prečítať si všetky informačné tabule a navštíviť všetky pomníky. V Krompachoch opäť čakanie, lebo osobák púšťal zmeškaný rýchlik, tak mešká tiež.

Krásny jarný deň, i keď poriadne studený. Opäť som spoznala niečo nové a naučila sa, že ak chcem meniť plány počas trasy, mám si zobrať okuliare, lebo vrstevnice toho turistovi veľa napovedia... :-D 

Odkaz na fotky: https://www.zonerama.com/Makovica/Album/7252890

Odkaz na trasu: https://mapy.cz/s/bolelebotu