kategórie:
Názov: Osadník z Hačavy
Dňa: 11.04.2021
Účastníci: Makovica, Laco
Hostia:

P1055005.JPG P1055045.JPG

Popis akcie: 

Makovica má vzorne pripravenú trasu, keďže dnes bude mať v tejto oblasti na rozhraní krasu a Volovských vrchov premiéru, ale ako sa ukáže, iný pohľad na vec spraví túru výrazne príjemnejšou.

V Hačave štartujeme GPS a rezko vykročíme po dobre známej žltej na Hačavské sedlo. Makovica chce pokračovať podľa plánu po žltej priamo na Osadník (aby sme sa vyhli predpovedajnej víchrici na vrcholoch hôr, ktorá má prísť popoludní), ale Laco číta mapu opačne a navrhuje, aby sme sa najprv potúlali pomedzi skalky a až potom šli na Osadník. Návrat po žltej bude potom už len pohodlný zostup....sme len dvaja, takže dohoda sa zrodí veľmi rýcho.

Vydávame sa po modrej cez Bezvody s tým, že potom sa presunieme na cyklotrasu, aby sme pohodlnejšie klesli do doliny Blatníckeho potoka (to je ten, čo tečie cez Zádiel). Cupitáme svižným tempom, keď tu Makovica prudko zabrzdí - konečne! Vedľa cesty kvitne svojimi jemnými ružovými kvietkami lykovec.  Chvíľka nadšeného ochkania, potom pár fotiek a môžeme spokojne pokračovať. 

Sme tu celkom sami, samozrejme okrem srniek, ktoré sa nám kde-tu mihnú krížom cez cestu. Na cyklotrase smerom do doliny je jedna pekná skalná vyhliadka -môžeme z nej poobdivovať masív Veľkej vranej skaly nad Šajbovou dolinou - už vidíme, že tie skaly nie sú v masíve Chvosta ako sme si pôvodne mysleli, ktorý je po pravej strane a oveľa skromnejší, trochu podobný rumovej pralinke, či homôľke cukru. 

Konečne sme dolu pri potoku. Je tu ešte dosť snehu, veď slnko do hlbokej doliny nakúka ešte len minimálne. Cez zvyšky snehu sa však už tlačia biele deväťsily. Vydávame sa nahor po širokej zvážnici v svahu Chvosta. Zjavne je dosť používaná, vidíme tu aj stopy veľkých pneumatík, možno štvorkoliek. Ako stúpame, dostávame sa na úroveň skál na druhej strane doliny, ale aj nad nami sa začínajú objavovať skalky. Cesta sa dostáva do mladého brezového hája, ale prekvapuje nás, že je pekne prečistená a mladé stromy, čo nárástli na ceste sú vypílené a odložené z cesty. Zrejme ju používa aj niekto iný, ako srnky, ktoré sú tu doma (opäť nám 2 prebehli cez cestu). Tesne predtým, ako vyjdeme na obrovskú lúku pod Matesovou skalou sa nám týči nad hlavami pekná skalka, je však obrastená stromami, takže výhľad z nej nie je. Vyjdeme na horizont v snahe nakuknúť do druhého údolia, ale vidíme len masív Skorušiny od Osadníka smerom na Štós, stromy pod nami sú dosť vysoké a zakrývajú výhľad.

Čaká nás prechod vyjazdenou cestou naprieč touto planinovou lúkou s jedinou solitérnou borovicou a pripájame sa k zelenej značke. Pod Matesovou skalou opäť odbočime vyjazdenými kaľajami smerom k vrcholu. Skalka je v hústom lese, tak sa nám na ňu ani nechce liezť, výhľad asi nebude žiadny. Upúta nás ale pás mladých ihličnanov, evidentne vysadených človekom a za touto vyrastajúcou bariérou stojí na zeleno natretý karavan a malou ohrádkou z brezových polien. Využívame pohostinstvo tohto objeku a v závetrí pri ohnisku si na lavičke s občasnými lúčmi slnka vychutnáme obedňajšiu prestávku. Spoločnosť nám robia desiatky myšiek pobiehajúcich pomedzi naukladané polená tvoriace plot.

Vraciame sa na zelenú značku a vzápätí prichádzame k chate s posedením, ohniskom a aj prameňom. Krátka inventúra toho, čo toto miesto ponúka (pekné posedenie a voda v klasickom vodovodnom kohútiku, latrína), a už aj pokračujeme ďalej v stúpaní najprv po zelenej. Treba nám ešte nastúpať viac ako 200 m. Tu už to Makovica pomaly začína poznávať a spomína si na skratku v mladom smrekovom poraste, aby sme sa vyhli motkaniu po ceste tam a späť. Stúpať musíme tak, či tak, takže či strmšie alebo jemnejšie, je v podstate jedno. Preto podľa mapy odbočíme na priamu diretissimu na vrcholovú červenú. Cesta vedie po širokej, neskôr sa zužujúcej ceste pomedzi mladé smreky. Teraz sú krásne, ale ako dopadnú, keď na ne skočí o pár rokov lykožrút, uvidíme o chvíľu. Teraz nás však zaujíma skôr strmý chodník a kopa snehu na ňom, občas aj 20 cm vrstva. Odrazu vbehneme komusi do hodovej siene - krížom cez cestu leží ešte neúplne ojedená kostra diviaka. Pre šelmy tu už nič neostalo, ale mravčeky a vtáci budú ešte dlho na nej pracovať, kým ju oholia dočista. Všade naokolo je plno obrovských mačacích stôp, veľkých ako naša dlaň. 

O chvíľu sme hore na červenej, ešte predieranie sa úzkym chodníkom v  mladine a pomedzi popadané stromy - pozostatky po vyčíňaní lykožrúta a už sme pri smerovníku. Makovica vylieza na veľký peň, ktorý jej poslúži ako malá rozhľadňa. Krásne vidieť na Gemer, do doliny Slanej, na Pipitku, Hekerovú aj Zlatý stôl, ale do väčšej diaľky nevidieť.

Vzdychneme nad spúšťou, ktorá je naokolo a vydávame sa na cestu späť - tesne pod vrcholom stretávame mladú dvojicu. Chceli by sa vrátiť po zelenej, tak ako sme prišli my, ale vzhľadom na pokročilý čas je to dosť odvážny plán. Nás už čaká len cupitkanie po pohodlnej žltej, ktorá vedie temer stále dolu kopcom. Po ceste sa kocháme výhľadmi na kotol Kloptane, kúpeľné domy Štósu z nezvyklej vtáčej perspektívy i na medzevské ulice a kostol. Treba ešte vyprázdniť obsah batohov, tak vylezieme na jeden posed, ktorý sa zdá byť celkom stabilný a dojedáme zvyšky. Dolu kvitnú snežienky - vyliezajú priamo spod snehu a svojim teplom si vytápajú v snehu malé ostrovčeky tak, aby mohli nerušene rozkvitnúť. 

Konečne sme v Hačavskom sedle a už len pár minút a sme pri aute. Dnes skoro 23 km a 922 m prevýšenia - celkom pekná štatistika a hlavne Makovici sa splnil sen - vyliezť na Osadník z krasu.... 

Všetky fotky tu: https://www.zonerama.com/Makovica/Album/7162816 

Súvisiace články
Naša túra, výlet: 12. Pietna spomienka