kategórie:
Názov: Okolo Šugova s Mikim
Dňa: 27.03.2021
Účastníci: Makovica, Laco, Jerguš, Miki
Hostia: Rado + posádka jeho auta,1 výletujúci pes a svorka 3 domácich hafanov

P1044453.JPGJelení vrch P1044402.JPGNa Šugovskej vyhliadke

Popis akcie: 

Cestou si odskočíme po Mikiho do Medzeva. Jeho veľavravný popis miesta, kde sa práve nachádza - už idem cez cintorín, o chvíľu som tam, nás neodradí a o chvíľu už k nám nasadá životaschopný a veselý medzevský kolega. Ťažko predýchame "tankodrom" na ceste do Šugova a konečne vystupujeme pri reštaurácii Ranč. Miki spomína, ako tu kedysi v dobe zašlej socialistickej slávy chodievali do reštaurácie s hrdým názvom "1. máj" na úžasného kapra v bylinkovo-koreninovom cestíčku. 

Vydávame sa po modrej, cesta je, ako všade v krase, rozjazdená a mierne blatistá. Pri poslednom dome sa k nám pridáva bernský salašnícky mladý muž a jeho hárem - 2 fenky nezisteného pouličného pôvodu. Ako sa ukáže, budú sa nás držať celý deň a budú z hodiny na hodinu "prítulnejšie a drzejšie", hlavne pán svorky.

Prechádzame okolo hrobu rumunského kapitána z 1. svetovej vojny. Miki nám približuje jeho smutný osud, prečo je pochovaný práve tu - keď zvážali z hôr ranených, nikto si nevšimol, že jeden ťažko ranený im z voza spadol, a tak tu chudák zomrel bez pomoci. Keď na to prišli, že im niekto chýba, bolo už neskoro.

O chvíľu odbočujeme zo značky. Laco by chcel ísť podľa navigácie priamo najkratšou cestou k vyhliadke, ale Miki nás usmerní na nenápadné modré značky na stromoch. Takto pohodlne obídeme hlbokú dolinu a strmé stúpanie priamo k skale. Na vyhladku sa dostaneme cez sedielko pomedzi Šugovský vrch a kótu 700 a prídeme na skalku tak, ako sa má - pekne zozdu s prekvapením z výhľadu. Na nešťastie je neríjemný hustý ťažký opar. Vidíme pekne celý kotol Kloptane a okolité kopce, ale všetko len tak ako spoza hustej záclony. Čo už, dnes nám detaily neboli dopriate. Miki ako skúsený vodca nám pomenuje aj tie najmenšie kopčúriky a ku každému by vedel rozpovedať určite aj pekný príbeh. Trošku desiatujeme a somrácka povaha nášho 4-nohého sprievodcu sa začna prejavovať. Podelí sa s ním aj Laco, za čo mu krásavec zapózuje na peknú fotku na skalke vyhliadky. Zaujímavé pozorovať, ako aj taký naoko tvrďas Laco mäkne pri ohľade do tých psích očí. Len Makovica mu odoláva a durí ho od seba preč. A čím viac ho durí, tým viac sa jej pletie pod nohy.

Vraciame sa naspäť na lesnú cestu a po nej sa pripájame k zelenej. Konečne pravé planinové scenérie. Cestou na Železnú bránu a Krížnu poľanu sa máme dosť možností pokochať ppokrútenými brezami, skupinkami borievok, ale zazrieme aj červený nákladiak pufkajúci po novej ceste naprieč planinou. Za rázcestím Železná brána odbočíme doľava do riedkeho lesa. Tu medzi lístím a nekonečným množstvom väčších a menších priekop nájdeme tú pravú -  vchod do Gordánovej jaskyne - vraj má meno podľa zbojníka, ktorý si tu ukryl poklady. Rado má aj čelovku, tak sa povinno zložíme na 4 a pretiahneme sa úzkym priestorom do vúčšieho dómu. Tu dosiahne zblíženie psa a Makovice svoj dnešný vrchol...prsisko preliezlo za nami a čuiacej a fotiacej Makovici nežne dýchlo na zátylok a vzápäti olízalo ucvho. Vystrelila z jaskyne, akoby ju uštipla čierna vdova. Laco a Jerguš si tiež vzali čelovku, ale pri zníženom vchode to vzdali - nechcelo sa im pchať dnu po mokrom lístí.

Ako sa blížime ku Krížnej poľane, stretávame skupinky ďalších turistov, aj našich známych - Krompašskú Niku s priateľom a vrcholom je Tono Onder priamo pri rázcestníku. Hneď vyšetruje Mikiho, kde by mohol byť vchol do Jelenej jaskyne a keď zistí, že Miki to aspoň približne ovláda, najradšej by ho chytil do svojich chápadiel a odvliekol na miesto, ktoré vraj dnes už celé prehľadal a nenašiel. Zjavne má z toho traumu, ale jeho partner ho upozorní, že sa treba vrátiť k autu do Hačavy. Tak sa teda lúčime. Ešteže sa Rado niekam vytratil a práve tu nie je, lebo keby sa oni dvaja spojii, bola by to na nás riadna presila. 

Pokračujeme po žltej a vo vhodnej chvíli odbočujeme doľava na úzky chodníček, ktorý nás dovedie na vrchol Jelenieho vrchu, kde sa máme opäť stretnúť s Radom. Makovica s Mikim idú až k vysielaču, ale tam zistia, že Rado zrejme ostal na vrchole medzi stromami bez výhľadu. Poradíme ešte jednímu turistovi, ako sa dostať do Hačavy (pomýlil si smer po žltej a potom sa ešte pobral za nami mimo značku) a vrátime sa k ostatným. Navaríme kávu a horúcu čokoládu a snažíme sa skonzumovať dobroty z našich batohov. Makovica rozdáva muffiny, ale pri našom drzom spoločníkovi je to ťažké. Najradšej by svoj zvedaný a pahltný ňufák strčil až do ohňa plynového variča. 

Odteraz nás čaká už len klesanie okolo masívu Špičiaka - síce si spravíme ešte odbočku k jaskyni, po ktorej nás čaká neríjemný výstup späť na žltú, ale zvládame to bez problémov, dokonca aj diretissimu, ktorú navrhol krtí tím. Na záver násmešte Miki ukáže peknú skratku s výhľadmi na Medzev. Už sa pred nami objavujú strechy Ranča a hladina jazierka. Do trojice psov akoby strelil - už sú doma, bez rozlúčky sa rozbehnú svojim smerom a nás nechajú svojmu osudu. Ani  chvostom nezavrteli na rozlúčku.

Mapa tu: https://mapy.cz/s/lazulohege

Fotky tu:  https://www.zonerama.com/Makovica/507559