kategórie:
Názov: Okolo Demänovej
Dňa: 15.09.2016 - 16.09.2016
Účastníci: Makovica, Jerguš
Hostia:

P1390137.JPGhneĎ od začiatku zostra P1390140.JPGstrašidelný les P1390147.JPGto nie je bavlna, to len dozrel bodliak P1390148.JPGstúpanie na Sinú P1390154.JPGmedzipristátie P1390159.JPGa sme hore
P1390163.JPGtam je naša ďalšia cesta P1390177.JPGreťaze na zostupe zo Sinej P1390183.JPGto nie sú druhohory, len machy na tienistom mieste P1390197.JPGsmerom na Bôr P1390215.JPGpohľad späť nové P1390221.JPGna Bore
P1390242.JPGtoto nás ešte dnes čaká P1390259.JPGJerguš plný elánu - smer hrebeň P1390270.JPGtam je Chopok P1390276.JPGpekne upravený chodník P1390279.JPGa pamiatka na jeho staviteľov P1390284.JPGvchádzame do hmly
P1390300.JPGnezvyklé rekvizity v národnom parku P1390311.JPGChopok P1390320.JPGzátišie s lanovkami a bagrom P1390328.JPGposledný kuk od slnka P1390343.JPGráno 6.30 cestou na Chopok P1390346.JPGtoto nám darovalo slnko ráno
P1390349.JPGzostup k chate P1390354.JPGje 8.15, odchádzame P1390363.JPGJergušov šál - indikátor vetra P1390385.JPGtesne pod Prašivou P1390387.JPGúroda brusníc P1390400.JPGtam je Chopok
P1390415.JPGvýstup na Krakovu hoľu P1390432.JPGpodanie rúk na Krakovej holi P1390445.JPGMakovica a vrcholová tabuľka P1390457.JPGKrakova hoľa pri zostupe P1390458.JPGsmer sedlo Machnatô P1390467.JPGskalné mesto
P1390475.JPGromantický chodníček... P1390483.JPG...a úplne neromantické serpentíny - možno aj 50....

Popis akcie: 

Prispôsobujeme sa predpovedi počasia a plánujeme veľký okruh na 15.-16.9., keďže od soboty nás má prevalcovať studený front a brutálne dažde. Keďže je piatok bežný pracovný deň, viac sa nás nenazbieralo. Samo dumal, ale nakoniec nedodumal a vo vlaku sme sa nestretli. V Mikuláši na bus o  8.30 stoja davy ľudí, ale nastupujeme v pohode a dokonca si aj sadáme - na rozdiel od asi 30 ľudí, ktorí ostali na zastávkach v meste stáť sklamane s dlhým nosom - a na dispečingu nikto neberie telefon. Jergušov prvý dvojdňový trek začína.

Štartujeme pri Jaskyni Slobody. Pri smerovníku odbočujeme doprava na žltú. Úzky chodník ihneď statočne stúpa skalnatou dolinkou proti toku potoka v strašidelnom hustom lese. Nie sme sami, idú tu ešte 2 malé skupinky, ale každá má svoje tempo, tak sa nevyrušujeme.  Prvých 500 m prevýšenia do sedla zvládame v bravúrnom tempe. Ďalej v odbočke na Sinú nás pribrzdí sklon terénu - chodníková kobra dvíha hlavu a chodník je miestami istený oceľovými lanami. Po malom skalnom mestečku vychádzame na holý vrchol - výhľad - no, bol by nádherný, nebyť toho, že kvôli silnému oparu kopce v diaľke skôr len tušíme, ako vidíme. Čo však vidíme jasne, je brutálny chuchvalec oblačnosti na Chopku a Ďumbieri - hádam do večera zmizne. Po posilnení drobnou sladkosťou dobrovoľne strácame 270 m výšky späť do sedla, aby sme ho mohli opäť pekne nastúpať. Šplháme s nosom skoro pri svahu a oproti nám sa nadol rútia skupinky nabudených turistov - mysliac na naše kolená by sme s nimi asi nemenili. Vyliezame 600 výškových na Bôr - aspoň sa nám zdá, že by to mal byť on - je tu fotogenický sdrevený kôl, už len smerovníky na ňom chýbajú - likvidácia obsahu batohov č. 2, prekladaná konzumáciou dozretých brusníc a polosušených čučoriedok nás presviedča, že liezť ďalej je tá najlepšia činnosť. Pred nami sa objavuje ďalší vrcholček tiež bez smerovníka, ale s vrcholovou schránkou  bez nápisu a bez knihy - Incognitto vrchol. Cez Zákľuky sa prehupneme na Poľanu, kde sa pripájame k červenej hrebeňovke. Jerguš obdivuje krásne upravený chodník a dumá, ako to tí študenti vládali urobiť. Po diskusii o sochore, páke a kladke, nastáva doba filozofovania o tom, akým kladkostrojom by sa dal zvdvihnúť slon. Čím viac sa blížime k Chopku, tým viac na nás útočia chuchvalce odtrhnutej hmly, ktorá na hrebeni tvrdohlavo leží od rána. Za Derešami šokovaní hľadíme na megaparkovisko na Srdiečku, megaserpentíny novej cesty, bager, žeriav a aj domiešavač, ktoré sú len tak voľne pohodené priamo na hrebeni.... no, toto sme asi nepotrebovali vidieť v národnom parku vo výške nad 2000 m...ale na Slovensku je to asi tak. Pred pol piatou sme na chate. Dáme si šošovocovú - nič extra, ale aspoň je teplá. Hneď sa aj ubytujeme a naľahko sa ideme prejsť. Sem-tam sa hmla trhá a odmení nás kratučkým výhľadom nadol alebo pohľadom na modré nebo. Na teplomeri 9 stupňov a my na tabuli na Chopku čítame, čo by sme videli, keby ......

Večer si dáme ešte úžasný chatový bylinkový čaj, je fakt fantastický, i keď pol litra stojí 2 €.... Dumáme, čo budeme robiť, keď Makovica zabudla karty (nezabudla, len ich v batohu nenašla) a nakoniec si na polici nájdeme "Poznáš Európu" Odohráme 2, či 3 kolá, nájdeme tam kopu chýb a do toho všetkého nám z klietky vyspevuje na plné hrdlo kanárik. Pred 10-tou zaľahneme - pozitívum - v nocľahárni je ulta čisto, ultra poriadok a keďže poskytujú raňajky švédskymi stolmi za 1 € (filozofia konštrukcie ceny je proste úžasná - 23 s raňajkami, bez raňajok 22), nikoho ani nenapadne v posteli chrúmať vlastné zásoby, resp. na chodbe vyvárať.

Ráno o 5.50 zazvoní prvý budík - fotofanatik vstane, kukne z okna a vidí hmlu a počuje hučanie vetra. Mávne rukou, zaľahne a prikryje si hlavu.  To sa opakuje ešte asi 6x - skrátka lovcov východu slnka sa tu zišlo dosť. Zopár, vrátane Makovice, sa ich stretlo aj na vrchole Chopku asi o 6.30...čo keď možno - ani náhodou, len raz asi na 10 sekúnd hmla stenkla a kotúč slnka ukázal svoju siluetu. Kto mal šťastie, stihol urobiť cvak.

Po raňajkách sa pobalíme, vrátime kľúče, hodíme batohy na plecia a odchádzame smer Ďumbier. Viedieť tak akurát na 2 metre. po chvíľke nás diskusia zavedie k tomu, že Jerguš by mohol rodičom aspoň niečo priniesť z výletu, možno magnetku. Tak to teda asi po 300 m otáčame, vraciame sa a kupujeme magnetky. Hneď na druhýkrát ale vyrážame už bez návratu. Klesáme a klesáme do Demänovského sedla. Hmla hustne, vietor silnie a začína sa na nás zrážať voda. Hodnotíme a zhodnotíme - kto by dnes šiel na Ďumbier len kvôli Ďumbieru... odbočujeme na žltú spojku a obchádzame Krúpovu hoľu. Ukazuje sa to ako dobrý krok. Hneď za kopcom sa vietor trochu utišuje a dokonca sa nám občas otvárajú krátke výhľady do Širokej doliny a na masív Prašivej (to je iná Prašivá ako tá nad Korytnicou) a Tanečnice. Čaká nás teda húsenková dráha týchto červenkastých vrchov (krásna hrdzavohnedá tráva im dáva úžasný nádych). Pri výstupe na Prašivú sa dostávame konečne z hmly vonku, ale pre vietor ešte vetrovky neskladáme. Dostávame sa na plantáže brusničia. Kriačky majú síce len 10-12 cm, ale sú obsypané dočerveda dozretými guľôčkami. Tak naše ďalšie napredovanie sa podobá skôr povelu "prískokom vpred" ako slušnej turistickej chôdzi. No a čo, veď sme tu celkom sami....omyl. Teta, čo nás včera počula v jedálni rozprávať o našich plánoch sa inšpirovala a tiež ušla pred hmlou z hrebeňa. Dobieha nás pri zostupe z Prašivej práve pri jednom záchvate pažravosti. Zdá sa, že je to nákazlivé...pri výstupe na Tanečnicu ju predbiehame v hustom poraste malinčia s plodmi doslova medovej chuti. Cestu do sedla Javorie (teta nás medzitým zas predbehla, veď aj nám chutia maliny) nám zahatal úsek polomu podkôrnikom požratých stromov. Tak to musíme obchádzať a brutálne strácame, výšku, až sa pripájame z červenej od horárne pod Bystrou (poznáme z cesty na Ohnište). Na sedle Javorie sedíme na lavičke, pojedáme fidorku a čumíme s vyvrátenými hlavami na svah pred nami - "tudy ceste...vede" - priamo na Krakovu hoľu. Nakoniec to nebolo také strašné, pekne vedená cesta naberá výšku oblúkmi a ani netušíte a už ste na Kosienkach a vzápätí odbočujete po tvarovej odbočke na vrchol. Plošina s vyhliadkou uprostred plantáže kosodreviny smeruje na severozápad, ale ponad núzky porast kosodreviny vidieť aj dookola. Navyše odchádzame kúsok po chodníku za vyhliadkou na Liptovský Ján. Výdatný obed - veď už odbilo 12 hodín, za tým dezert, kto by odolal posedeniu možno trošku dlhšiemu, ako treba. Ešte foto rodinke s 2 malými slečnami, ktoré sa nezabudú pochváliť, že "nie na tatkovi ale na nohách prišli", čo v preklade znamená, že ich ocko nemusel nosiť. Vydávame sa na cestu nadol, treba nám zísť vyše 1000 výškových metrov. V našom smere akosi chýbajú modré smerovky, tak netušíme, koľko vlastne máme času. Do sedla Machnatô ideme pohodlnou chôdzou, ale keď aj tu chýba smerovka a chodník začína miesto klesania brutálne stúpať medzi skaly, chytá sa nás tichá panika a pridávame do kroku. Predbiehame našu tetušku i ďalších turistov, ktorých sme stretli pri výstupe na hoľu. Dostávame sa do skalného mesta a konečne začíname klesať. Serpentíny sme zabudli počítať, ale bolo ich možno aj 50 - veľkých, menších, strmých i pohodových. Konečne vychádzame z lesa pri východe z jaskyne. Do odchodu autobusu je ešte asi 10 minút a Jerguš pripomána, že nás čaká ešte asi 10 betónových serpentín. Tie už ale zbiehame pohodlne konštantnou rýchlosťou. Na zastávke stretávame spolubývajúcich z chaty, vraj využili popis našej včerajšej túry a prišli cez Bôr...no, akosi sme asi ovplyvnili polovicu chaty.

V buse stojíme, ale dá sa prežiť. Vlak mešká 20 minút, dávame si kávu a čokoládu z automatu. Máme šťastie, miesta na sedenie je dosť. Jerguš pred Popradom zalomí, a tak nám cesta rýchlo ubieha.

Krásna dvojtúra-oplatí sa, možno aj začiatkom októbra by sa dala, keď je istejšie, že človej bude mať výhľady.