Názov: | Okolo Demänovej |
Dňa: | 15.09.2016 - 16.09.2016 |
Účastníci: | Makovica, Jerguš |
Hostia: |
nové |
Prispôsobujeme sa predpovedi počasia a plánujeme veľký okruh na 15.-16.9., keďže od soboty nás má prevalcovať studený front a brutálne dažde. Keďže je piatok bežný pracovný deň, viac sa nás nenazbieralo. Samo dumal, ale nakoniec nedodumal a vo vlaku sme sa nestretli. V Mikuláši na bus o 8.30 stoja davy ľudí, ale nastupujeme v pohode a dokonca si aj sadáme - na rozdiel od asi 30 ľudí, ktorí ostali na zastávkach v meste stáť sklamane s dlhým nosom - a na dispečingu nikto neberie telefon. Jergušov prvý dvojdňový trek začína.
Štartujeme pri Jaskyni Slobody. Pri smerovníku odbočujeme doprava na žltú. Úzky chodník ihneď statočne stúpa skalnatou dolinkou proti toku potoka v strašidelnom hustom lese. Nie sme sami, idú tu ešte 2 malé skupinky, ale každá má svoje tempo, tak sa nevyrušujeme. Prvých 500 m prevýšenia do sedla zvládame v bravúrnom tempe. Ďalej v odbočke na Sinú nás pribrzdí sklon terénu - chodníková kobra dvíha hlavu a chodník je miestami istený oceľovými lanami. Po malom skalnom mestečku vychádzame na holý vrchol - výhľad - no, bol by nádherný, nebyť toho, že kvôli silnému oparu kopce v diaľke skôr len tušíme, ako vidíme. Čo však vidíme jasne, je brutálny chuchvalec oblačnosti na Chopku a Ďumbieri - hádam do večera zmizne. Po posilnení drobnou sladkosťou dobrovoľne strácame 270 m výšky späť do sedla, aby sme ho mohli opäť pekne nastúpať. Šplháme s nosom skoro pri svahu a oproti nám sa nadol rútia skupinky nabudených turistov - mysliac na naše kolená by sme s nimi asi nemenili. Vyliezame 600 výškových na Bôr - aspoň sa nám zdá, že by to mal byť on - je tu fotogenický sdrevený kôl, už len smerovníky na ňom chýbajú - likvidácia obsahu batohov č. 2, prekladaná konzumáciou dozretých brusníc a polosušených čučoriedok nás presviedča, že liezť ďalej je tá najlepšia činnosť. Pred nami sa objavuje ďalší vrcholček tiež bez smerovníka, ale s vrcholovou schránkou bez nápisu a bez knihy - Incognitto vrchol. Cez Zákľuky sa prehupneme na Poľanu, kde sa pripájame k červenej hrebeňovke. Jerguš obdivuje krásne upravený chodník a dumá, ako to tí študenti vládali urobiť. Po diskusii o sochore, páke a kladke, nastáva doba filozofovania o tom, akým kladkostrojom by sa dal zvdvihnúť slon. Čím viac sa blížime k Chopku, tým viac na nás útočia chuchvalce odtrhnutej hmly, ktorá na hrebeni tvrdohlavo leží od rána. Za Derešami šokovaní hľadíme na megaparkovisko na Srdiečku, megaserpentíny novej cesty, bager, žeriav a aj domiešavač, ktoré sú len tak voľne pohodené priamo na hrebeni.... no, toto sme asi nepotrebovali vidieť v národnom parku vo výške nad 2000 m...ale na Slovensku je to asi tak. Pred pol piatou sme na chate. Dáme si šošovocovú - nič extra, ale aspoň je teplá. Hneď sa aj ubytujeme a naľahko sa ideme prejsť. Sem-tam sa hmla trhá a odmení nás kratučkým výhľadom nadol alebo pohľadom na modré nebo. Na teplomeri 9 stupňov a my na tabuli na Chopku čítame, čo by sme videli, keby ......
Večer si dáme ešte úžasný chatový bylinkový čaj, je fakt fantastický, i keď pol litra stojí 2 €.... Dumáme, čo budeme robiť, keď Makovica zabudla karty (nezabudla, len ich v batohu nenašla) a nakoniec si na polici nájdeme "Poznáš Európu" Odohráme 2, či 3 kolá, nájdeme tam kopu chýb a do toho všetkého nám z klietky vyspevuje na plné hrdlo kanárik. Pred 10-tou zaľahneme - pozitívum - v nocľahárni je ulta čisto, ultra poriadok a keďže poskytujú raňajky švédskymi stolmi za 1 € (filozofia konštrukcie ceny je proste úžasná - 23 s raňajkami, bez raňajok 22), nikoho ani nenapadne v posteli chrúmať vlastné zásoby, resp. na chodbe vyvárať.
Ráno o 5.50 zazvoní prvý budík - fotofanatik vstane, kukne z okna a vidí hmlu a počuje hučanie vetra. Mávne rukou, zaľahne a prikryje si hlavu. To sa opakuje ešte asi 6x - skrátka lovcov východu slnka sa tu zišlo dosť. Zopár, vrátane Makovice, sa ich stretlo aj na vrchole Chopku asi o 6.30...čo keď možno - ani náhodou, len raz asi na 10 sekúnd hmla stenkla a kotúč slnka ukázal svoju siluetu. Kto mal šťastie, stihol urobiť cvak.
Po raňajkách sa pobalíme, vrátime kľúče, hodíme batohy na plecia a odchádzame smer Ďumbier. Viedieť tak akurát na 2 metre. po chvíľke nás diskusia zavedie k tomu, že Jerguš by mohol rodičom aspoň niečo priniesť z výletu, možno magnetku. Tak to teda asi po 300 m otáčame, vraciame sa a kupujeme magnetky. Hneď na druhýkrát ale vyrážame už bez návratu. Klesáme a klesáme do Demänovského sedla. Hmla hustne, vietor silnie a začína sa na nás zrážať voda. Hodnotíme a zhodnotíme - kto by dnes šiel na Ďumbier len kvôli Ďumbieru... odbočujeme na žltú spojku a obchádzame Krúpovu hoľu. Ukazuje sa to ako dobrý krok. Hneď za kopcom sa vietor trochu utišuje a dokonca sa nám občas otvárajú krátke výhľady do Širokej doliny a na masív Prašivej (to je iná Prašivá ako tá nad Korytnicou) a Tanečnice. Čaká nás teda húsenková dráha týchto červenkastých vrchov (krásna hrdzavohnedá tráva im dáva úžasný nádych). Pri výstupe na Prašivú sa dostávame konečne z hmly vonku, ale pre vietor ešte vetrovky neskladáme. Dostávame sa na plantáže brusničia. Kriačky majú síce len 10-12 cm, ale sú obsypané dočerveda dozretými guľôčkami. Tak naše ďalšie napredovanie sa podobá skôr povelu "prískokom vpred" ako slušnej turistickej chôdzi. No a čo, veď sme tu celkom sami....omyl. Teta, čo nás včera počula v jedálni rozprávať o našich plánoch sa inšpirovala a tiež ušla pred hmlou z hrebeňa. Dobieha nás pri zostupe z Prašivej práve pri jednom záchvate pažravosti. Zdá sa, že je to nákazlivé...pri výstupe na Tanečnicu ju predbiehame v hustom poraste malinčia s plodmi doslova medovej chuti. Cestu do sedla Javorie (teta nás medzitým zas predbehla, veď aj nám chutia maliny) nám zahatal úsek polomu podkôrnikom požratých stromov. Tak to musíme obchádzať a brutálne strácame, výšku, až sa pripájame z červenej od horárne pod Bystrou (poznáme z cesty na Ohnište). Na sedle Javorie sedíme na lavičke, pojedáme fidorku a čumíme s vyvrátenými hlavami na svah pred nami - "tudy ceste...vede" - priamo na Krakovu hoľu. Nakoniec to nebolo také strašné, pekne vedená cesta naberá výšku oblúkmi a ani netušíte a už ste na Kosienkach a vzápätí odbočujete po tvarovej odbočke na vrchol. Plošina s vyhliadkou uprostred plantáže kosodreviny smeruje na severozápad, ale ponad núzky porast kosodreviny vidieť aj dookola. Navyše odchádzame kúsok po chodníku za vyhliadkou na Liptovský Ján. Výdatný obed - veď už odbilo 12 hodín, za tým dezert, kto by odolal posedeniu možno trošku dlhšiemu, ako treba. Ešte foto rodinke s 2 malými slečnami, ktoré sa nezabudú pochváliť, že "nie na tatkovi ale na nohách prišli", čo v preklade znamená, že ich ocko nemusel nosiť. Vydávame sa na cestu nadol, treba nám zísť vyše 1000 výškových metrov. V našom smere akosi chýbajú modré smerovky, tak netušíme, koľko vlastne máme času. Do sedla Machnatô ideme pohodlnou chôdzou, ale keď aj tu chýba smerovka a chodník začína miesto klesania brutálne stúpať medzi skaly, chytá sa nás tichá panika a pridávame do kroku. Predbiehame našu tetušku i ďalších turistov, ktorých sme stretli pri výstupe na hoľu. Dostávame sa do skalného mesta a konečne začíname klesať. Serpentíny sme zabudli počítať, ale bolo ich možno aj 50 - veľkých, menších, strmých i pohodových. Konečne vychádzame z lesa pri východe z jaskyne. Do odchodu autobusu je ešte asi 10 minút a Jerguš pripomána, že nás čaká ešte asi 10 betónových serpentín. Tie už ale zbiehame pohodlne konštantnou rýchlosťou. Na zastávke stretávame spolubývajúcich z chaty, vraj využili popis našej včerajšej túry a prišli cez Bôr...no, akosi sme asi ovplyvnili polovicu chaty.
V buse stojíme, ale dá sa prežiť. Vlak mešká 20 minút, dávame si kávu a čokoládu z automatu. Máme šťastie, miesta na sedenie je dosť. Jerguš pred Popradom zalomí, a tak nám cesta rýchlo ubieha.
Krásna dvojtúra-oplatí sa, možno aj začiatkom októbra by sa dala, keď je istejšie, že človej bude mať výhľady.
- Ak chcete pridať komentáre, tak sa musíte prihlásiť
- prečítané 4548x