kategórie:
Názov: NVSP-Kurčínska Magura
Dňa: 25.09.2020
Účastníci: Makovica
Hostia:

P1740977.JPGSpiaci mních P1750063.JPGNa

Popis akcie: 

Ďalšia z Eco-bio túra na najvyššie vrcholy slovenských pohorí (NVSP), teda vlak-bike-pešo a tentoraz vďaka ŽSR eco-bio na druhú, keďže pre vykoľajený vlak v Košiciach som si musela pridať cestu na biku z Kysaku do Košíc.

Už je dosť málo tých kopcov ktoré mi chýbajú, ale objavujem pri nich ďalšie a ďalšie krásne kúty. Najbližšie (časovo vlakom) je to do Orlova a Čirča z Lipan, keďže do Ľubovne by som z Košíc cestovala cez Poprad pol dňa. Takto už s meškaním vystupujem o 8:30 v Lipanoch. Jedna rýchla káva zo staničného automatu a vyrážam. Na mape je kreslený cyklochodník až po odbočku na Kamenicu a skutočne tu aj je. Pekný, dvojpruhový sa zmestil za ploty posledných rodinných domov. Vedie ma popod kopec Balažka s rozhľadňou a pri odbočke na Kamenicu mi neostáva iné, len sa pripojiť k hlavnej ceste. Je tu našťastie široká krajnica, na ktorej som relatívne v bezpečí. Najprv len jemne, ale potom už statočne stúpam na kopec nad odbočkou do Kyjova. Zastavím sa na chvíľku pri Mníchovom prameni a počítam si o vápencových bradlách. Mala by som tam vidieť spiaceho mnícha, mne to tak trošku pripomína model poľského Giewonta, teda tiež spiaceho rytiera. Konečne je tu rovinka nad Pustým Poľom a potom klesám do Ľubotína. V dedine je jednosmerná premávka so semaforom, takže pokojne prechádzam. Za dedinou našťastie pred zložitou križovatkou odbočujem doprava a o chvíľu nato schádzam na vedľajšiu cestu do Orlova. Prechádzam ponad rieku Poprad - je to už celkom slušný tok, človek by nepovedal... a aj Orlov je celkom priemyselná obec. Prechádzam bez zastávky a pokračujem do dedinky Andrejovka. Odtiaľto vedie modrá značka na Kurčínsku Maguru. Chcela som zaparkovať niekde v lese, ale už na asfaltke v dedine nasadila cesta také stúpanie, že to vzdávam a parkujem v predposlednom dome u veľmi ochotného uja. Je tesne pred pol jedenástou. Podľa mapy by mi to hore a dolu malo trvať nejaké 3,5 hodiny, plus kochanie sa výhľadmi aodpočinok, o 4 hodiny som späť.

Hneď na prvej lúke ma zastaví pohľad na zubaté vrcholky Tatier kukučkujúce spoza kopca. Poteším sa a dúfam, že ich zhora uvidím v plnej kráse...čo som uvidela, dozviete sa. Zatiaľ sa mi len pod nohy pletú desiatky masliakov a z lesa dolieha ručanie jeleňov. Z hustého lesíka v neustálom stúpaní prechádzam na širšiu cestu do redšieho lesa a o chvíľu mi ručí niečo priamo za zadkom - nie je to jeleň, ale staručká V3S, ktorú šoféruje 16-17 ročný chlapčisko a otec vedľa neho súhlasne kýve hlavou. Lezie si hore strminou ako taký slimáčik-máčik a smrdí a plaší všetko zvieratstvo naokolo. Aspoň mám zaručené, že dnes už roztúženého jeleňa ani hladného medveďa nestretnem.

Stúpanie sa zvoľňuje, už-už dúfam, že bude aj nejaký výhľad, ale ani náhodou. Opäť stúpam popod skalnatý hrebienok. Ani sa nenazdám a som hore....uprostred hlbokého lesta stojí smerovník a na strome nakreslená značka odbočky k vyhliadke vraj 30 m - rozbehnem sa všetkými smermi, ale nikde nič. Nakoniec pochopím zámer značkára - 30 m nad smerovníkom je triangulačná tyč skutočného vrcholu, to je oných 30 m. Takže koniec výhľadu, len niečo zjem a vydám sa dolu. Aspoňže mám ešte jednu nádej na niečo zaujímavé - v skalnatom hrebienku sú 2 puklinové jaskynky Dúpny kameň - našla som obe, misia splnená, môžem ísť ďalej. Pred poldruhou už sadám na bicykel, ďakujem ujovi za postráženie, popasiem sa na jeho černiciach a odchádzam.

Dumám, čo s načatým dňom. Ešte som nebola v Čirči, tak sa rozhodnem pokračovať ďalej smerom k hranici. Prechádzam cez most a mierne naklonenú lávku a som v Čirči - spomeniem si na spolužiaka Ruda Čirča, urobím povinnú fotku takmer z hranice s Poľskom a otáčam bike späť na Ľubotín. Aspoň teraz si užijem aký-taký pohľad na Tatry za závojom poludňajšieho oparu.Cez dedinu porejdem v pohode a kúsok za ňou ma zláka odbočka na Šarišské Jastrabie. Podľa mapy sa zdá, že by sa dalo bočnými cestami prejsť až do Kamenice ....dá sa - krásne, výhľadovo, strmo, ale pre turistu blaho. Za Jastrabím stúpam hore tesne okolo skalných bradiel. môžem si popozerať zaujímavú štruktúru kameňa, miestami to vyzerá, akoby boli bradlá vymurované z bielych tehál. Keď vyjdem do otvorenej krajiny pred Kyjovom, naskytajú sa mi pohľady ako na rozprávkoväú krajinu pnú vyvýšenín, kopčekov a skaliek, slnko tomu dáva zaujímavý plastický výraz. Predbieha ma fučiaci elektrobiker. Konečne som v Kyjove. Už len maličký výšvih a dostávam sa na rozbitú asfaltku, ktorá ma dostane do Sokolej doliny nad Kamenicou. Ani som netušila, ale prichádzam priamo pod Sokoliu skalu. Trhá ma, aby som  šla pohľadať okno v skale, ale pohľad na hodinky mi povie, že treba ísť na stanicu. Je to divné, ale predbieham fučiaceho elektrobikera, evidentne má problém so zjazdom v teréne. Niežeby sa mne tie kamene na ceste páčili, ale beriem to okrajom, kde už tráva trochu vyrovnáva terén. Dolu Kamenicou letím s vetrom o závod, ale po nesprávnej strane potoka, tak namiesto na cyklochodník vyletím na hlavnú cestu. Nič to, k cyklochodíku odbočím po pár sto metroch krížom cez trávnatý pruh. 

V Lipanoch je čas akurát na kebab na rohu pred stanicou (odporúčam, je mňam) a už hlásia, že náš vlak je na 3. koľaji. Sprievodca zašemotí, že asi nás zv Kysaku vyložia, ale viac nepovedal. To sa dozvedáme až tesne pred Kysakom - opäť sa vykoľajil vlak v Košiciach. V Kysaku mi tetuška s milým úsmevom povie, že nievie, kedy príde autobus a nevie,koľko tam bude ľudí a nevie, či mi vezme bicykel. Príliš veľa neviem, tak radšej nasadám na bike a dávam tých 18 km na biku. Nezmorilo ma to, ale už bola dobrá kosa, keď som pred 7-mou prichádzala do Košíc.

Krásny deň, krásne miesta, Slovensko je nádherné, nevypočítateľné a prekvapujúce v každom svojom rožku!