kategórie:
Názov: Nebuď somár, poď na Somár
Dňa: 29.01.2022
Účastníci: Makovica, Rado, Helenka
Hostia:

P1210619.JPG

Popis akcie: 

To, že v Sopotnických vrchoch je kopec, čo sa volá Somár, nám kedysi dávno pradávno oznámil už Mates, lebo on si rád študoval mapu. Akosi sme sa tam doteraz nedostali. Až dnes sme využili pekný poldeň v predpovedi počasia a to, čo sme tam zažili, urobilo ozaj silný dojem. Názov dnešného príbehu som si požičala od Rada, ktorý zvykne svoje výlety takto veselo nazývať.

Vystupujeme v Malej Lodine, schádzame do údolia rieky a za mostom pokračujeme miestnou komunikáciou rovno hore kopcom do lesa. Pokračujeme po ceste proti toku potôčika, popri veľkému množstvu prehrádzok, ktoré majú ochrániť údolie pred prívalovými dažďami. Na jednej z nich je aj pekný masívny vodný mlynček. Až pri podrobnom skúmaní zisťujeme, že z neho vedie káblik, teda asi slúži aj na výrobu energie. Pokračujeme po príjemných lesných cestách. Po čerstvej asi 10 cm snehovej perine pohodlne cik-cakom stúpame a kocháme sa výhľadmi na Bokšov a Napoleona. Ani sa nenazdáme a sme pod hrebeňom. Vychádzame slabo znateľným chodníčkom na hrebeň a stáčame sa doľava. Objavujú sa prvé skalky, okolo nich staré mohutné duby. Po pravej strane svah prudko klesá do doliny a to nám otvára krásne výhľady na údolie Sopotnice a kopce za ňou - Čergovské vrchy ako na dlani, prešovské sopúchy, hrady okolo Prešova....neuveriteľný výhľad. Hrebienok od vrcholu Somára smerom na Lodinské lúky je posiaty väčšími, či menšími skalami, skalnými bradielkami, našli sme vyhliadkovú plošinu, aj mozog  s dvoma jasne oddelenými hemisférami a pod jednou z nich bola dokonca aj keška.

Pri kríži opúšťame hrebeň a v domnienke, že už sme videli všetko pekné, schádzame na širokú cestu a náhlime sa smerom na Lodinské lúky.  Asi to tak malo byť, najrv závistlivo kukáme nad seba, aké ďalšie skalky máme na hrebeni nad hlavami, ale potom sa nám predvedie ozajstné prírodné divadlo - hrebeňové skalky nám levitujú nad hlavami na pozadí slnka sfarbujúceho oblohu na oranžovkasto.

Prichádzame na Lodinské lúky. Krátka pauza pod symbolickou borovicou, likvidujeme obsah batohov, skontrolujeme smerovník s ultrastarými KST smerovkami a novými miestnymi značkami a už aj odchádzame, aby sme stihli vlak. Ešte sme ani neodišli z lúky a Helenka konštatuje, že stratila rukavice. Našťastie nachádza ich pod stromom a na ceste k smerovníku. Máme všetko, môžeme pkračovať. 

Cesta krásne ubieha až do momentu, keď Rado zahlási, že ide dolu k jaskyni, teda k štôlni, ako ho opravila Makovica. Terén je náročný a tak ho Makovica nechce nechať v tom samého. Nakoniec sa všetci trieskame strminou nadol. Od stromu k stromu, je to celkom príjemné, kým nedorazíme k vyvráteným stromom zaberajúcim celú stráň.  Rado zazrie nejakú dieru nad nami a vracia sa k nej. My s Helenkou rezignujeme, nachádzame v skalách malý priesmyk, tak sa doslova po zadku, či bruchu spúšťame na cestu. O chvíľu sa objavuje Rado, vraj nenašiel. Útrpne zlieza za nami a keď potom pozrie z cesty nahor, odrazu tú štôlňu zazrie. No čo, vrátiť sa tadiaľ nedá a ani času už nie je. Špinaví, niektorí dokonca aj poriadne od blata na kolenách aj zadku sa dokotúľame na stanicu asi 5 minút pred príchodom vlaku.  Dievčatá aspoň čistia v snehu vibramy, Rado to vzdáva, vraj pôjde doma do práčky....

Bol to krátky, ale dojmami nabitý výlet a dobrou správou je, že nejaké výhľady zo Somára budú aj v lete, keď sa stromy olistia. Určite sa tu ešte zastavíme.

všetky fotky tu: https://eu.zonerama.com/Makovica/Album/8116527

trasas tu: https://sk.mapy.cz/s/cekahasapa