kategórie:
Názov: Narodeninová Poľana
Dňa: 22.08.2021
Účastníci: Makovica
Hostia:

P1133008.JPG P1133095.JPG

Popis akcie: 

Tak som sa rozhodla dať si narodeninový darček podľa svojho gusta - na Poľane som bola veľmi-veľmi dávno a bola vtey taká hmla, že sme nevideli ôberc noč a vodopád Smutnô som ešte nevidela vôbec a rovnako ani Hriňovské lazy. Voľba je teda jasná a vlak o 5:23 a vezie do Kriváňa.

Vystupujem
v Kriváni, ešte je čerstvo, ale dlhé gate som už vyzliekla. Poľahky
prichádzam na odbočku do Hriňovej a po kruháči okolo výjazdu na diaľnicu
na cestu do Hriňovej. Cez Korytárky sa blížim k odbočke. Odrazu vidím
peknú veľkú tabuľu so smerovkou k panoramatickému výhľadu z Poľany,
tak odbočím. Všetky odbočky ďalej sú pekne označené, takže ani neriešim, že
idem úplne inakade, ako som pôvodne chcela.

Tesne za
poslednými domami Priehaliny ma dobieha biker - obzriem sa a on ťahá za sebou
croozer!!!...Uf, tak to ma dorazilo. Keď ale vidím tie lýtka, to, ako šliape v
stoji a popritom ešte jednou rukou pije z fľaše, tak mi je všetko jasné, že
pred týmto Saganom v civile nemusím mať žiadne komplexy. Idúc okolo mňa sa
s úsmevom skromne pozdraví Ahoj...a šliape ďalej, zrejme celý šťastný, že
ho mamička s ratolesťou pustila na výlet. Drobec pripútaný v croozeri
pokojne naťahuje plienku.

Ja šliapem
tiež, cesta je jednoznačná. Je to strmé tak akurát, aby som nemusela zosadnúť.
Zastavujem sa párkrát akurát na fotku. Predbieha ma niekoľko áut, je zaujímavé
sledovať, ako presne sa dá z ich jazdy vyčítať charakter vodiča – niektorí
aj na tejto bohom zabudnutej ceste tvrdo vyžadujú, aby im cyklista šiel
z cesty, lebo on si predsa nebude drať auto v hlbokej jame, ani
brzdiť, a tak sa párkrát ocitnem na hlinitom okraji a radšej idem
jednou nohou na zem. Niektorí pekne spomalia za mnou a vyčkajú, kým im na
vhodnom mieste uhnem z cesty.

Zosadám až na
vyhliadke Javorinka – aj ma to ťahá odbočiť k útulni, ktorá tu niekde je,
ale na lúke príliš pečie slnko. Výhľad a panoramatickú fotku špatí šór
zaparkovaných áut, bez ktorých sa to odfotiť nedá – Disneyland.

Kým sa kochám
výhľadom, prebehnú podo mnou dvaja elektrobikeri. Pokračujem ďalej, zanorím sa
do lesa, cesta je po rovinke a v príjemnom tieni, tak si to rozpeckujem
a predbieham ich. Pekne sa pozdravím, veď o chvíľu na stupáku ich
budem mať opäť za chrbtom a pred sebou – aj sa stalo. Tesne pred záverom
ma ešte dobiehajú dvaja klasikári. Oproti mne sa rúti tatko s potomkom
v Croozeri – malý spí ako drevo a chalan mi s veľkým úsmevom
zdraví – ďakujem, chlape, vylepšil si mi náladu aj tým, že si s úsmevom
akceptoval môj veku primeraný výkon....Hore je klasicky otvorený bufet, vonku
majú niekoľko stolíkov a lavíc na slnku, ja si nájdem jednu v tieni,
ale veľmi dlho tam nevydržím, kompletne mokré oblečenie začína chladiť. Jeden
chladený fľaškový radler mizne rýchlosťou blesku, k tomu kúsok chleba.
Bicykel vyveziem vyššie a za pomníkom ho odparkujem k stromu na kraji
lesa. Primknem aj prilbu, cyklisťáky a rukavice a len tak naľahko
v sukienke si pohodlne šliapem na Poľanu.

Dobiehajú ma
traja mládežníci, ako vysvitne neskôr, miestni z Hriňovej a tak pekne
spolu vyjdeme až na Poľanu. Výhľad už ani zo skalky na boku nie je bohviečo,
takže pokračujeme na Katrušku, ktorá podľa mapy sľubuje niečo lepšie –
a aj to je! Z jednej vyhliadky krásne vidieť Zvolen, Kremnické vrchy,
Šachtičky a pod nimi tušiť Bystricu, Nízke Tatry a neďaleko typický
Ľubietovský Vepor. Otváram moje narodeninové čokoládové cukríky, sypem mladým
do dlaní a spolu zajedáme ten hrozný vek.

Zdôverím sa im,
že by som rada ešte na Smutnô, či nevedia nejakú skratku. Tak sa vysomárime
z mapy a podľa názvov zastávok autobusu mi načrtnú trasu, vraj krížom
cez lazy takmer po rovine, nemusím klesať a stúpať. Mala by to byť
asfaltka a kúsok aj šotolina. Pekne poďakujem, utekám na druhú vyhliadku
a už sa teším na vodopád. Z druhej vyhliadky je nádherný pohľad na
SV, na Klenovský Vepor a zrejme aj Muránsku planinu.

Schádzam dolu
k bicyklu, navlečiem cyklisťáky, ktoré už stihli na slnku preschnúť
a s radosťou sa začínam spúšťať nadol. Na Javorinke opäť zastanem
a diablik pokušenia mi našepkáva – choď dolu okolo útulne, cez lúky potom
prejdeš až k vodopádu – vidina defektu a opravy v tejto horúčave
ma vráti do reality. Pekne zleziem k prvým domom na Priehaline a tu sa
odpájam od mojej pôvodnej trasy. Do diaľky vidím cestu, po ktorej pôjdem, je to
taká krásna húsenková dráha s uzučkou, ale pomerne kvalitnou asfaltkou.
Ako autobus tu chodí malý modrý mikrobus možno pre 10-12 ľudí.

Najprv poriadne
klesám, prudkou zákrutou doľava okolo usadlosti a už aj mierne stúpam
k ďalším domom. Je to osada Patajovci. K ďalším domom je to stále
kúsok hore a kúsok dolu – teda vlastne po rovine, ako povedali mladí Hriňovčania
na Katruške. Žiadne dlhé stúpanie, či klesanie, len kúsok hore a kúsok
dolu. Napokon asfaltka končí a z šotoliny odbočujem ešte na úvozovú
cestu, ktorá celkom pekne klesá. To, čo som si myslela podľa mapy, že sa budem
liepať niekam hore na lazy, vlastne prudko klesám do dolinky, kde je viac domov
na kope. A opäť stúpam, cesta sa trochu vylepšuje a prichádzam
k točni autobusu s názvom Pivnička. Pripájam sa k žltej
a po šotolinke pomedzi staviská stúpam a stúpam až na cestu
k Vrátkam. Na obzore vidím, ako po ceste idú cykloturisti, zrejme
prichádzajú po cyklomagisrále v Detvy cez Skliarovo. Ťahám hore,
okoloidúca babička mi tlieska, vraj zostúpiť a potlačiť bude treba, ale ja
sa zatnem a za výdatnej podpory hriňovskej muziky, ktorá sa od kostola, kde
je práve kultúrne podujatie, rozlieha po celých lazoch, sa vypnem k výkonu
a vyjdem to v sedle až na cestu.

Ešte kúsok
doprava a som na križovatke Bystré, Vrátka. Je tu infopanel, krásny
altánok s lenivým havom, ktorý čaká na to, čo vytiahnem z batoha
a vytúžená smerovka zelenej značky – vodopád Bystrô 1 hodina. To chce
odmenu. Pijem ionťák z cyklofľaše a zajedám ho orechovníkom. Ponúknem
aj havovi, ale nevonia mu. Spoza plota na mňa čumia kozičky a capko
a pozerajú trochu nechápavo, že sa mi to v tom teple chce. Nuž,
chce....

Posilnená
nasadám a šliapem moje posledné stúpanie k vodopádu. Po asfaltke je
to fajn až k parkovisku, kde stojí možno aj 10 áut a ďalšie ma cestou
dobiehajú. Obídem rampu (zákaz platí len pre motorové vozidlá)
a pokračujem od parkoviska ešte asi 1,5 km v sedle. Keď sa chodník
povážlivo zdvíha a mení sa na kamenistý, zosadám, parkujem pri informačnom
paneli a pokračujem ďalej pešo. Mocní chlapi by ešte aj pol kilometra dali
v sedle, ale mne sa už nežiada pechoriť. O chvíľu som tam aj pešo.
Okolo chodníka sa objavuje množstvo obrovských balvanov z odtrhu, ktorý
kedysi vytvoril vari aj 20 m vysokú stenu, z ktorej sa dnes rúti nadol
voda. Skala je nezvyčajne čierna, lesklá od vody, vodorovne zbrázdená – typický
andezit Vodopád tak má úplne iný charakter ako ostatné, čo poznáme. Po pravej
strane skaly vedie najprv drevené schodisko a keď sa chodník dostáva do
úzkeho miesta, nahrádzajú ho rebríky z kovovej guľatiny – užšie, širšie,
rôzne nadpájané – jasne vidieť, že dobrovoľníci robili z toho, čo im kto
daroval. Na niektorých rúrkach sú na koncoch ešte aj závity z ich
pôvodného účelu.

Bohužiaľ, zhora
nie je ani bohvieaký výhľad, ani pohľad na vody padajúce zhora nadol, ale ten
výstup za to stál.

Vraciam sa
dolu, o chvíľu som pri bicykli. Prilba, rukavice, cyklisťáky, opatrne
obchádzam rodinky s deťmi a od rampy si to už rúbem nadol, jedna
radosť. Ešte krátky výjazd na Vrátka a potom už temer po rovinke (v
Hriňovskom poňatí) až na Raticový vrch k dominantnému kostolu. Žiaľ,
muzika sa už nerozlieha všade naokolo, program slávností pred chvíľkou skončil.
Všade naokolo je ale ešte plno krojovaných i nekrojovaných návštevníkov,
potúžení Hriňovčania každú chvíľu nôtia nejaký nápev im známej piesne. Dám sa
zlákať na radler a langoš. Prosím si so syrom a slečna sklamane –
vraj len syr? A ja na to, že hej, že kečup a tatarka ho len kazia.
Ale cesnak chcete, však? A ja že áno, a že veľa. Tak mi dala veľa –
aj cesnaku a syra – takého báječného akoby pareného syra možno aj 2 cm
vrstvu...horko-ťažko som ho v spoločnosti 4 starých pánov zjedla
a počúvala ich rozhovory o tom, kto, kedy, s kým a ako....

Ešte nevyhnutné
drevené vyrezávané krpce na magnetke, pár fotiek kostola a historického
kríža z 19. storočia a odchádzam. Na ten zjazd sa treba obliecť. Je už po
šiestej, slnko sa skrylo za mraky a začína byť chladno. Zapínam svetlá
a letím nadol, ani si nestíham všímať okolitú architektúru. Odrazu som
medzi bytovkami, vybieham na hlavnú cestu v doline. Na kruhovom objazde pri
výjazde na diaľnicu na mňa nervózny vodič (ktorého som míňala zozadu, teda som
ho vôbec neobmedzila) niečo ziape z otvoreného okna, našťastie
v mojej hluchote mu nerozumiem. Neviem, čo sa rozčuľuje, veď v svojom
pruhu pekne podľa značiek odbočujem na cestu 2. triedy. Na hlavnej v Kriváni,
len čo sa dá, vybehnem na chodník a bezpečne sa dostávam na stanicu.

Bufet na slepej
koľaji má otvorené, ale akosi sa mi už ničoho nežiada. Dám si len jednu malú
kávu z automatu a prehrabujúc sa v spomienkach na krásny deň
čakám vyše hodiny na vlak, ktorý opäť mešká viac ako polhodinu.

Vlakvedúci mi
nakladá bicykel a oznamuje, že po lístky príde čoskoro, len čo nájde
brzdu, ktorú niekde stratil. No, neprišiel, namiesto neho prišla z opačnej
strany pani sprievodkyňa a hlasno ma privítala – „no čo, dnes
z Kriváňa? Minule ste šli z Lučenca. A zasa sama? A to vás
baví?“ a ja jej na to –„dnes som mala narodeninový výlet na Poľanu.“

„Tak čo tu
robíte? Mali ste sedieť v prvej triede“ Keď máte narodeniny, máte nárok na
1. triedu.“

Ja som sa ale
pohodlne natiahla cez 3 sedadlá aj v 2. triede. A pani sprievodkyňa,
vždy keď šla okolo, mi oznámila, že ešte mám čas, lebo meškáme stále viac
a viac. Domov som prišla nakoniec o polnoci. Ale bol to asi najkrajší narodeninový darček, aký som si mohla dať.

odkaz na fotky: https://www.zonerama.com/Makovica/Album/7556302