kategórie:
Názov: Na Tisícku horami-dolami
Dňa: 18.05.2020
Účastníci: Makovica, Jerguš
Hostia:

P1650834.JPG P1650850.JPG

Popis akcie: 

Pokračujeme v plnení Turistickej magnetky. Aby ale ten kopec, ktorý už notoricky poznáme a musíme ho zdolať individuálne, teda nie v kombinácii s Kojšovkou, si vyberáme osobitný režim výstupu.

Vystupujeme na Mexiku a hneď sa vydávame rezko hore Hlbokou dolinou. Po ľavej strane sledujeme skalnatý hrebienok. Natrafíme aj na miesto, na ktorom je zrejmé, že niekto sa tu pokúšal dokonca vyregulovať potok. Na rozsiahlej lúke spevnená cesta končí, tak pokračujeme úvozom, ktorý sa postupne zmení na širšie koryto potoka, samozrejme patrične zablatené. Naše čľapkanie v bahne je dobré aspoň na to, že môžeme pozorovať salamandru, ako sa vrhá do rýchleho toku potôčika a vehementne sa snaží plávať proti prúdu a zachytiť sa klzkého kameňa...smola, prúd ju odnáša asi neter-dva nadol, ale tam sa už zadrapila do čohosi a už sa nepustí.

Jerguš sa nadchýna prekrásnymi bielymi kremeňmi. Nachádzame aj jeden taký mega, vraj, bol by dobrý Evke do záhrady, ale kto by ho odniesol. Okrem toho tu nachádzame aj "zemepisný" kameň - jeho povrch vyzerá ako 3D model nejakých kopcov, kde sú názorne ukázané vrstevnice.

Križujeme lesnú cestu a šplháme sa ďalej mladým lesom. Križujeme druhú cestu a konečne prichádzame na červenú. O chvíľku sme pri prameni. Kúsok ďalej sedí na trávniku mladý pár a práve na variči dovárajú čerstvú kávu - skoro ako my.

Makovica ukazuje Jergušovi staré krkovské táborisko. Veeeeľmi sa  mu tu páči, vraj sem prídeme prenocovať. Potom odbehne medzi stromy naháňať nejakého spevavca. Na starých pňoch s nádherným výhľadom na Kojšovku a okolité kopce si dáme desiatu a pokračujeme na Tisícku. Povinné fotenie a už aj pokračujeme na skalu Loreley. Jerguš sa dozvedá príbeh povesti o zákernej zlatovlasej víle a už aj sa kocháme pohľadom z skaly.

Ostáva nám už len zísť do Opátky. Je 11:15 a bus ide o 12:35 - to by sa možno dalo stihnúť, nech nečakáme ďalšie 3 hodiny, veď to už bude len z kopca...no, nie tak celkom, ale vcelku pohodlná cesta. Klesáme do hlbokého kotla, na dne ktorého sa ukrýva Opátka. Makovica celkom pekne vytipovala cestu, trafíme presne tam, kam chceme. Len sa nám to zdá byť dlhšie, ako sme predpokladali. Makovica tak intenzívne kontroluje správnosť cesty, až zakopne na ceste plnej kamenia a konárov a letí...rovno kolenom na kameň...au, to bolí, ešteže je poruke elastický obväz...

Dupeme 6 km/hod, dokonca ignorujeme aj krásne slimáky pochodujúce po ceste a stále nevieme, kde vlastne presne sme. Odrazu sa za zákrutou objaví rampa. Kuk na hodinky - ostáva ešte 13 minút a my už vieme, kde sme, dokonca vidíme aj prvé domy. O chvíľu sme pri kostole. Kým príde autobus (asi 2 minútky mešká), stíhame aj rýchle naplnenie našich škŕkajúcich žalúdkov, keďže podľa korona-pravidiel je v autobuse jesť zakázené). V autobuse zaslúžeme driemkame a sme spokojní sami so sebou, ako sme to dobre stihli....len keby to koleno tak nebolelo.