kategórie:
Názov: Na Jasovský hrad
Dňa: 13.01.2007
Účastníci: Makovica, Zuzka, Tomáš Kopro, Miška, Mišo, Jurko, Katka
Hostia:

rrr1.jpgNa skale pri hrade rrr2.jpgJasovský kláštor rrr3.jpgHRAD-vlastne to čo z neho ostalo rrr4.jpgLúka blízko "hradu" rrr7.jpgMy ala lastovičky na drotoch

Popis akcie: 

Meteorológovia strašili víchricou na horách a dažďom. Tak sme sa teda uchýlili do závetria masívu Volovských vrchov – na Jasovskú planinu. Na stanici sa stretla už pomaly skalná zostava. Bus nás doviezol do Jasova. Naše kroky smerovali priamo ku kláštoru. Poobdivovali sme krásnu sekvoju pred kostolom a boli sme radi, že nie je pravda to, čo nám ktosi tvrdil – vraj ju vyrúbali. Už sme chceli odísť, keď sa otvorili dvere a vyšli von dvaja mladí novici – vskutku pekní a sympatickí chlapci – veru mohli by si to ešte rozmyslieť. Otvorili nám aj kostol a podali aký-taký výklad. Ukázali nám aj autoportrét autora fresiek, ktorý sa na jednej z nich zvečnil.
Od kláštora sme okolo jazera – na celom povrchu bola tenučká vrstva ľadu – dnes jediný dôkaz toho, že je skutočne január – pokračovali po náučnom chodníku ku malému kláštornému cintorínu a ďalej strmo nahor na Jasovskú skalu. Výhľad je odtiaľ ozaj prekrásny, najmä ak natrafíte na taký deň ako bol tento. Oproti oblohe, ktorá bola stále modrejšia a modrejšia, sa nádherne črtali okolité hory, dedinky v pozadí a štíhle veže kláštora hlboko pod nami. Obehli sme celú skalu, Miška so Zuzkou skonštatovali, že vraj „sem sa budeme chodiť učiť na skúšky“ – stopa po malom ohnisku a lavička ozaj lákajú k tomu urobiť si tu piknik.
Našli sme aj pozostatky hradu – možno ich porovnať s tými, čo sú na Kysackom hrade. Krásne však vidieť v teréne valy, ktoré hrad smerom na juhozápad a západ obklopovali. Dodnes ich jasne vidieť v teréne.
Rozhodli sme sa, že budeme pokračovať šikmo cez lúky a určite natrafíme na žltú značku, ktorá nás mala doviesť na Ladislavovu vyvieračku. Natrafili sme – ale až po temer trištvrte hodinke. Bolo to celé trošku inak, ako sme si pôvodne mysleli, ale hlavná vec, že sme na Ladislavovu vyvieračku nakoniec trafili. Základy kostolíka s kaplnkou sú celkom pekne obnovené. Makovica prečítala zaujímavosti, čo našla na internete a potom sme „zasadli k hodovnému stolu“ – rečou 21. storočia – vybrali sme z batohov jedlo a skonzumovali, čo kto mal. Nevedeli sme oči odtrhnúť od majestátneho masívu Kojšovky – z tejto strany a pri takej viditeľnosti trošku pripomínala pohľad na Kráľovu hoľu z Trsteníka na Čuntave. Času sme mali dosť, tak sme si ešte zahrali drobné hry na zahriatie. Žltá sa s nami cestou do Drienovca opäť trošku hrala na schovávačku, ale sme ju zasa našli. Ešte odbočka j Drienovskej jaskyni, pár pekných fotiek a už aj cupkáme cez pole do dediny. Mišo je smutný, že sme nešli inou cestičkou, ktorú vybral na mape. Nikto ho veľmi nevníma až na stanici Makovica berie do ruky mapu, podrobne si to prezrie a hovorí: „ No, Miško, šťastnú cestou, práve by si vošiel presne do vyhlásenej drienovskej cigánskej osady“. Trošku sa uspokojil, ale vidieť, že nie veľmi – možno túži aj po takom zážitku.
Na stanici je teplo – svieti slnko, je bezvetrie, tak si sadáme na zábradlie ako lastovičky na drôty a hráme najprv šarády a potom hádaj na čo myslím. Dnes suverénne viedli záhradný plot a otvárač na fľaše – tieto sa hádali najťažšie.
Malý vláčik-motoráčik nás vezie domov. Len podľa tieňa rozoznávame, že jeden vagón nám asi vo V. Ide odpojili. Jurko vystupuje v Haniske, chlapci na Malej stanici.
Bol to krásny deň – počasím taký októbrový alebo marcový.