kategórie:
Názov: Moldava-Hatiny-Poproč-Bukovec
Dňa: 20.07.2020
Účastníci: Makovica
Hostia:

P1700218.JPG P1700249.JPG

Popis akcie: 

Mám sa šetriť –
veď s boreliózou a antibiotikami to inak nejde. Tak sa pekne odveziem
vláčikom do Moldavy, veď k sv. Rochovi to nebude ďaleko.

Ozaj, sv. Roch
– v stredoveku to bol veľmi obľúbený svätý – bol patrónom – ochrancom pred
epidémiami – morom, cholerou a ďalšími, ktoré postihovali vtedajší svet dosť často a kosili obyvateľstvo rad-radom.
Žil na prelome 3.-4. storočia vo Francúzsku a putoval ako chudobný
pútnik po svete a po ceste liečil ľudí postihnutých epidémiami –
a vraj sa mu to darilo pomocou kríža. Kostolík nad Moldavou postavili
z vďaky a na počesť obetí cholerovej epidémie v r. 1835.

Vláčikom idem
do Moldavy-mesta, a tak sa hneď napájam na zelenú značku. Prejdem až
k Tescu (spomínam, ako sme tu raz v zime s krtkovcami nakupovali
pred túrou na Ladislavovu vyvieračku – to bol ešte aj Szabi a potom sme sa
rochnili v bahne v lese nad Moldavou), Dnes ale pôjdem po zelenej len
kúsok. Odbočujem doprava na cestu medzi domy, ktorá sa čoskoro zmení na úzky
chodníček za poslednými plotmi. Prechádzam okolo schodov ku krížu na kopci
a k domom vo vilovej štvrti. Ja ale pokračujem ďalej popri plotoch.
Je tu dosť odpadkovo a smradľavo. Chodník je ale čistá nádhera oproti
tomu, čo je pri vchode do Moldavskej jaskyne. Nachádza sa na úrovni novostavby vyrastajúcej v diaľke po pravej strane. Vedie k nej vyšliapaný chodníček vo
vysokej burine. Opäť spomienky, ako sme sa s Honzíkom  jeho pražskými jaskyniarskymi kamarátmi
súkali úzkym vchodom dnu a celý deň mapovali vnútorné chodby. Dnes musí
vchod kryť mreža, aby ju nezničili vandali a vchod je zasypaný odpadom
a výkalmi. Nechýba ani niečo podobné matracu. Zhnusene pokračujem ďalej.
Stále sa držím chodníčka za plotmi.

Vychádzam na
veľkú lúku, po pravej strane posledné domy sídliska, po ľavej vysoká hradba
inváznych pajaseňov. Za nimi odbočuje nepríjemne strmá cesta doľava nahor.
Vydám sa po nej, vyzerá ako cesta k pútnickému miestu...a aj je, navyše
ešte vyšperkovaná šmýkajúcim sa hnedasto-červenkastým blatkom. Predo mnou stojí
na strmom svahu snehobiely kostolík – typická stavba pre jednoduché miesto
vďaky. Vedľa vľavo ešte kríž s maďarským nápisom na skale z r. 1931.
Na stene kostola spomienková tabuľa z r. 2006 na pamiatku 198 obetí
cholery v r. 1831 v meste Moldava (to je niekoľkonásobne vic ako obetí
Covidu na selom Slovensku). Kostolík je ošumelý, vidieť, že by potreboval
lepšiu opateru. Navyše okolo je plno klasického smetia – fľaše, plechovky,
obaly s chipsov – vidieť, že sem chodí mládež po večeroch posedávať
a možno sa kochať obmedzeným výhľadom...nie je tu ale žiadny smetný kôš
a nosenie prázdnych obalov domov sa dnes akosi nenosí.

Chvíľku
postojím a pokračujem ďalej. Zídem späť na lúku a rozhodnem sa ísť
pozrieť ešte jaskyňu Hatiny. Okrajom lesa sa po lúke dostávam na spevnenú
cestu, vedie ma pomedzi rodinné domy a vzápätí odbočujem doľava okolo
recyklačného závodu. Tu by som mala odbočiť doľava, ale je tam plot, tak
pokračujem rovno. Šotolina sa mení na vyjazdenú cestu popod elektrické vedenie.
Tvrdohlavo pokračujem, mala by som sa dostať k železnici a tam
predpokladám dobrú cestu. Áno, prichádzam k železnici – teda k tomu,
čo z nej ostalo – je to stará vlečka, na ktorej už vyrástli stromy
s kmeňmi ako moja ruka. Prechádzam cez koľaje a vychádzam na lúku.
Tvrdošijme sledujem chodník vyšliapaný v burine, veď musí niekam viesť....
aj ma dovedie na ďalšiu lúku, kde už je pekná vyjazdená cesta. Ňou sa konečne
dostávam na asfaltku z Hatín do Debrade. Iba ju však prekrižujem
a pokračujem po lúčnej ceste stále rovno až k pásu stromov rastúcemu
okolo potôčika pritekajúceho zľava. Tu sa už črtá v lese medzierka, teda chodníček.
Vchádzam do prítmia a blatistého podkladu. Po ľavici skaly, pod nohami
meter a pol vysoké žihľavy, popadané konáre, kusy tehál, plechovky, fľaše
a...Hatinská jaskyňa. Keď som tu bola posledne, bola tu celkom pekná lúčka, aj
to tu vyzeralo tak udržiavane. Teraz je to džungľa a občas mi to tu
pripadá ako v tom filme 100 rokov po konci ľudstva na zemi. Prekračujúc
odpadky vojdem do chráneného prírodného výtvoru – teda do jaskyne, ale ďaleko
sa nedostanem, zdá sa, že hneď za rohom končí. Tak teda prekonám odpor
k žihľave a idem sa pozrieť ešte ďalej, kde je do vodárničky zrejme
zachytená výdatná vyvieračka. Naokolo je statočné močarisko, ale darí sa mi
preskákať ho suchou nohou.

Vraciam sa
k bicyklu a aj po lúke na asfaltku do Debrade. Celkom s radosťou
pokračujem po asfaltke jemným stúpaním do Jasova, plynule odbočujem smerom na
Poproč, čo znamená  zaradenie
najmiernejšieho prevodu a vyšliapanie asi 120 výškových metrov ku kaplnke.
Ešte predtým sa ale pri kostole zastavím v obchode, kúpim birel a na
schodíkoch v tieni si urobím obedovú prestávku – chlieb, uhorka
a k tomu birel – doma by som asi takú kombináciu zavrhla, tu ale
chutí výborne....

Bez toho, aby
som sa sama so sebou poradila, som sa vyšplhala do tejto dedinky na kopci
a teraz poleziem ďalej až na sv. Annu a Podkovu. Všetko by sa dalo
zvládnuť, len tie muchy! Už dávno mám zistené, že aby mi neliezli do očí, uší,
nosa a do prilby, musím ísť rýchlosťou najmenej 12 km – vtedy sa ich
strasiem, ale v tomto stúpaní a blatku lesnej cesty to pre moje telo nie je dosiahnuteľná rýchlosť.
Tak sa statočne ofukujem a bojujem so záchvatmi paniky, keď mi tie otravy
lezú všade, do všetkých otvorov na hlave. Bez ujmy na fyzickom
a psychickom zdraví dorazím na sv. Annu, povinná fotka pri prameni do
kroniky vrchárskej koruny, zdolanie posledného super strmého úseku a už aj
pridávam a utekám muchám. Nie, nie je to ešte z kopca, ale dá sa ísť
rýchlejšie.

Ešte pár jahôd
pri smerovníku, pri ktorom sa dozvedám, že už máme vyznačenú odbočku na Žabiu
skalu a už aj letím dolu z Podkovy, letím dolu z Idky až na
Mexiko a ešte kúsok ďalej. Pri rampe mi ruky automaticky skrútnu volant
doprava okolo rampy a už aj idem okolo horného Bukovca. Odrazu začínam
stúpať...toto tu predsa nemalo byť! Nikdy som si nevšimla, že tá cesta tak
stúpa. Čo už, vybrala som si to, tak musím prejsť. Zastavujem sa niekoľkokrát
na fotku , samozrejme nevynechám ani obľúbené miestočko v rybičkinej plutvičke
(priehrada na mape vyzerá ako ryba s 2 odstávajúcimi plutvami a práve
stojím na mieste, kde končí jedna zo zátok – plutvičiek). Ešte obligátny výjazd na
múr, fotka do kroniky koruny a letím ďalej. Jednoznačne smer Bukovec-dolná
nádrž, moja pláž – som ulepená od blata a potu, toto by som už cez tie
posledné 2 kopce nedala (ale dala, ale dobá výhovorka stojí groš). Na pláži je
prudká prevaha mužov, neviem, kde majú svoje ženy. Parťák z minula mi kýve
na pozdrav a oznamuje, že m videl v telke že sa mu to páčilo. Keďže
ma pozná on, akceptujú ma všetci. Hodím sa do vody a zaplávam. Sú
v nej zaujímavé prúdy – prudko sa strieda chladná a ľadová
a najľadovejšia. Teplá je len tak vrchných 10 cm. Už je po tretej, na pláž
už svieti slnko, tak sa tu nezdržiavam, obliekam sa a kývam na pozdrav.
Hore vyjdem ani neviem ako a dolu sa pretekám s autobusom –
v živote som tak rýchlo nezjazdila Bukovec.....

Už len cez KVP
a Terasu, nanuk z Lidlu a kým pomaličky prídem domov, aj ho
zlížem.

Bolo to
krásnych 51 km.