kategórie:
Názov: Mohylky - Zbojnícky hrad
Dňa: 12.04.2008
Účastníci: Makovica, Zuzka, Kopro, Mates, Peťa
Hostia: Danka, Veronika

P1020752.JPGrozdávajú sa sladkosti P1020756.JPGNa Dubovej hore P1020764.JPGŠarišský menhir na Mohylkách P1020768.JPGKamene v kruhu - a ozaj tam stále fúka P1020774.JPGa všetci spolu na mohylkách P1020782.JPGPeťa v akcii
P1020791.JPGsnežienková plantáž na hrebeni Slánskych vrchov P1020799.JPGstretnutie s červenou na "snežienkovej lúke" P1020804.JPGskrýša pri chate Fricka P1020832.JPGlykovec v plnom kvete P1020838.JPGpred chatou Sova P1020844.JPGZbojnícky hrad

Popis akcie: 

Tak sme sa teda na tie Mohylky konečne vybrali, aj keď predpoveď počasia nebola priaznivá. Čo nepriaznivá, ona bola doslova katastrofická – vraj dážď až búrky. Rán z okien vlaku to veru vyzeralo podľa predpovede, ale ako sme sa blížili k Prešovu, bolo to stále viac priaznivejšie.
Z autobusu v Podhradíku sme vystupovali tesne po ôsmej. Vybrali sme sa po zelenej, ale čoskoro sme ju opustili, aby sme vyliezli na malú vyvýšeninku, kde vraj sú zrúcaniny hradu Šebeš. Najprv cez potok, potom cez diery v plote, krížom cez zdevastovaný areál nejakého hospodárskeho dvora a už sme aj liezli na strmý skalnatý kopček. Neboli sme veľmi ticho a aj preto sme vyplašili srnky. Jedna vydávala zvuky, akoby štekala a ostatné 4 sa rozbehli za ňou. Šikovne skákali pomedzi balvany a boli od nás nanajvýš 20-25 metrov. Hradné múry sme síce nenašli, ale našli sme prvú dnešnú skrýšu a Makovica aj starú nášľapnú pascu na zver.
Podľa GPS sme sa vydali priamo na hrebeň, aby sme sa nemuseli opäť vracať do vlhkého údolia. Počúvali sme Šaňkovu radu, aby sme sledovali chotárne kamene. Našli sme ich hneď na okraji lesa. Potom sa stratili, tak sme vzali kopec útokom a vyliezli sme priamo strmo nahor. Nebolo to nič príjemné, ale v starom lese sa bolo stále na čo pozerať. A čo sme ocenili najviac – bolo tam sucho. Po hrebeni sa nám potom už išlo ľahko. Za vrcholom Dubovej hory sme si na starom kmeni dali pauzu, desiatu a sladké orgie – cukríky, čokoládky, Veronikin koláčik – ona je asi bosorka, alebo má obrúsok prestri sa – čo tá všetko vytiahla z toho malého batoha!!!!!
Pokračovali smecelkom potichu a dostali sme odmenu – cez hrebeň, asi 50 m od nás prechádzalo stádo laní – bolo ich asi 15. Niektoré pomaly, iné rýchlo preskackali, jedna dokonca zastala, chvíľku na nás hľadela, potom sa strhla a rýchlo uskočila do lesa. Konečne sme sa dostali až na Mohylky a tu sme zistili, že múdri značkári presmerovali zelenú tak, že prechádza tesne popod ten magický vrchol. Kopro nameral presné súradnice kamenného kruhu:
N:49st 0,4003min E:21st 23,8903min
Tak ako píšu v tom ufologickom časopise – ozaj tam stále jemne pofukuje, ale iné energie sme necítili. Spoločné foto a odchádzame po zelenej. Lesná cesta sa mení na bahnový tankodrom. Prichádzame na veľkú križovatku ciest a hučiacim potokom, vytvárajúcim malé kaskády. Kopro radí, aby sme to vzali krížom útokom a vyhli sa bahnu na ceste. Ideme síce v suchu, ale v šikmom svahu trpia naše nohy a Peťa už stuká, že ju budú bolieť kolená.
Konečne vychádzame na hrebeň Slanských vrchov k červenej značke a nám sa zdá, že aj do botanickej záhrady – prekrásne rozkvitnuté kríky lykovca, tisíce snežienok, veternice, podbele, chochlačky, scily, prvé čmeliaky a lienky.
Pri chate Fricke nachádzame ďalšiu „kešku“ s krásnymi detskými hračkami a pretože tam dosť silne fúkalo, pobrali sme sa ďalej. Na naše prekvapenie opäť strmo stúpame a zastavíme sa až na Oltároch – skalnatých útvaroch na okraji lesa. Nasleduje obed, ďalšia „keška“, prekrásne výhľady na Prešov, Kapušiansky hrad, Šarišský hradný vrch, Stráž i Lysú stráž v tesnom zákryte.
Odtiaľ už len klesáme. Krátka zastávka pri chate Sova, nemáme veľmi chuť sa hrať, trávime pekné estetické zážitky. Po ďalšom klesaní prichádzame k Zbojníckemu hradu – nevyhnutné prelezenie všetkých múrov a dier, obdivujeme čmeliaky a maličké zvieratko, ktoré má neskutočné množstvo nôh a dokáže sa skrútiť do malej guľôčky, keď cíti nebezpečenstvo. Pokoj prerušuje motorkár, ktorý sa snaží vyliezť prudkým stúpaním a užíva si rozblatenú cestu. My, na rozdiel od neho, sa snažíme ostať čo najmenej zablatení, Kopro v tej snahe robí baletku – nohavice si drží rukami vytiahnuté vysoko pod kolená a tak skacká z koľaje do koľaje – jeho mama by bola isto-iste hrdá, keby videla, ako dôsledne plní jej príkaz nedoblatiť sa zasa ako prasiatko.
V Ruskej Novej Vsi zisťujeme, že do odchodu autobusu máme ešte viac ako hodinu. Najprv hráme šarády a potom schádzame až na dolný koniec dediny. Míňame faru, na ktorej majú v okne zaujímavé ovečky – dvojzmyselné obrázky lákajú fotoaparáty všetkých. Pri poslednej zastávke sú pekné lavičky, tak ich obsadíme a hráme sa ďalej. Tesne pred príchodom autobusu sa zdá, že už-už sa spustí lejak z tých mrakov, čo nebezpečne visia nad hodným koncom dediny a vysielajú k nám zvukové signály v podobe hrozivého hrmenia.
Bola to túra presne taká, aká mala byť – veľa nového, pekný turistický výkon a hlavne veľa-veľa smiechu a zábavy.
Poznámka na záver: v stúpaní na Oltáre Zuzka našla cyklistický tachometer (teda to bol poriadny exot, čo tam liezol s bikom) a Kopro majiteľa večer našiel na internete – takže ho vrátime a máme ďalší dobrý skutok.

GPS súbory: 
Súvisiace články
Výškový profil trasy:
Výškový profil trasy