kategórie:
Názov: Medzibodrožie na bicykli - Horeš-Borša
Dňa: 07.06.2020
Účastníci: Makovica
Hostia:

P1670323.JPG P1670321.JPG P1670370.JPG

Popis akcie: 

Po včerajšej masovke ma dnes z domu opäť vystrelilo samú - veď kto by sedel doma, keď je horúco, jasno a dážď opäť mešká...ale ako uvidíme, trošku ma popreháňal.

Vlakom o 10-tej z Košíc a vo Veľkom Horeši vystupujem o 11:35 - dosť neskoro na to, že chcem prebehnúť asi 35 km, nafotiť nejaké zaujímavosti, doraziť k Zuzke do Borše, pochváliť jej záhradku a na záver stihnúť vlak o 15:41.....

Vyrážam teda svižne z Veľkého Horeša (tu som ešte v živote nebola) do Malého Horeša a hotujem sa, ako budem hľadať pivničky - nemusím, sú rovno pri ceste. Sú zatvorené, ale z niektorých sa linie zaujímavá vínovo-akási vôňa. Prebehnem cez ne, zopár fotiek a pokračujem ďalej temer po rovine popod kopec do Kráľovského Chlmca. Tu by mal byť hrad, tak ho teda poďme nájsť. Aby som sa nezdržiavala blúdením, pýtam sa miestneho ujčoka. Ukazuje na biely fľak na kopci nad nami - vídíte tam hore to biele? to je amfiteáter a hrad je hneď vedľa...naozaj tam je, teda aspoň to, čo z neho ostalo. Nehľadiac na to, že je nedeľa, dvaja chlapi tu pracujú a s fúrikami prevážajú kusy kameňa a sutinu...vraj sa snažia zachrániť posledný múr, aby aj ten nespadol - ozaj, to je to jediné, čo z hradu ostalo.  

Po Boľskej ulici pokračujem von z mesta a ďalej do obce Boľ.  Veľkou zákrutou po prázdnej asfaltke pomedzi polia a s lemovaním remízkami agátov a bazy sa blížim do Zatína - tu by malo začínať mŕtve rameno Dlhé Tice. Už sa teším na volavky, milióny žiab a.... a nič. Okrem vyhoreného obecného úradu tu nie je nič, rameno jednoducho vyschlo, je tu len plno žihľavy, buriny, bazy a agátov. Nedá sa im nič vyčítať, voňajú omamne, také voňavé bicyklovanie som už dávno nemala, ale čakala som niečo iné.

Cestou do Svinice sa po ľavej strane cesty rozprestiera repkové pole - a je po vôni, ten puch repky po odkvitnutí je nepríjemný, ale čo narobíme. Tice sú vyschnuté aj v Svinici. Tak si za obcou aspoň posedím v altánku pri tabuli s vyobrazením všetkého vodného vtáctva, čo tu kedysi žilo, zjem niečo z obsahu batoha a už aj kmitám ďalej.

Za Svinicami odbočím doprava do dedinky Rad - domy sú ozaj v jednom rade, lebo na viac miesta nebolo - po oboch stranách boli kedysi mŕtve ramená, dnes na ich mieste sú už iba husté lužné lesy s prastarými vysychajúcimi stromami. Tŕpnem, čo bude na konci cesty, lebo by som mala po lesnej ceste prejsť cez močariny k latorickej hrádzi. Napriek dažďom je cesta dosť suchá, len sem-tam sú veľké mláky, ktoré sa ale dajú pohodlne obísť. Rovnako pohodlne vychádzam na hrádzu - dobre sm si to podľa mapy tipla, chválim v duchu samú seba. Na hrádzu vychádzam na kilometri 5,1. Rozbieham sa na plný plyn, akosi veľa kilometrov mi už natočil tachometer, už by som mala byť podľa toho temer v Borši...takže "někde jsme asi udělali chybu"....točím, čo to dá a po hrádzi to dáva ozaj pekne. Je bezvetrie a dusno, čosi sa chystá. Pri starej prečerpávacej stanici na úrovni dediny Pavlovo sa zastavím a chvíľu pozerám do toku Bodrogu s plavebnými značkami. Mimovoľne pozriem pred seba a vidím mohutný blesk, ako zvislo pretne tmavosivíé mraky na oblohe. Je to ešte ďaleko, hrmenie ani nepočuť, ale napriek tomu sa snažím zrýchliť, zdá sa, že to ide priamo proti mne. Našťastie, zdanie klamalo, hrádza sa o chvíľu skrúca doprava a sivý hrozivý mrak sa ocitá odrazu ďaleko naľavo niekde v Maďarsku. Okrajom Somotora vychádzam na nekvalitnú poľnú cestu, aby som sa cez blatistý úsek napojila na ďalšiu hrádzu. Pri ďalšej prečerpávacej  stanici začína nepríjemná panelka, ktorá na sprevádza až do Stredy nad Bpdrogom.

Na moste sa zastavím, hladina vody sa zdá byľ lenivá, nehybná, ale tony peľu usadené na hladine vody dokumentujú prúd vody - vôbec nie je pomalý a asi by ani nebol bezpečný. Už sa mi nechce natriasať na hrádzi, tak pokračujem po ceste cez Viničky a na začiatku Borše odbočím k stanici. Na tachometri 14:30 a 47 kilometrov... no, na návštevu Zuzky v jej kráľovstve mám presne hodinu. Aj s Radom ma čakajú, vítajú a hostia tým, po čom mi teraz dušička najviac piští - fajnou zmrzlinou. Potom narýchlo obehneme Zuzkinu záhradu mega-obrovských rozmerov, nazbierame si huby na polievku a jahody na pochutenie. Hodina prešla a kmitám na stanicu. Postojím na nástupišti 3 minúty a už je tu pantograf. Nezmokla som!