kategórie:
Názov: M60-bicykmo i pešmo
Dňa: 07.05.2011
Účastníci: Kopro-60P, Makovica, Zuzka, Peťo-vraj-35C, Veronika, Tete, Danko - 35 P
Hostia:

P1120948.JPGkontrola oblohy - hádam nezaprší P1120953.JPGvypustený Ružín P1120956.JPGKopro a jeho nový parťák P1120962.JPGno, tá lyžička je super P1120966.JPGšliapeme hore dolinou P1120968.JPGzmeníme prírodu na svoj obraz
P1120972.JPGjarná hora je ako čachovnica P1120973.JPGtá cesta asi nemá konca! P1120975.JPGpri chate Izbica, ktorú Veronika opäť nenašla P1120978.JPGtak, už mám toho dosť - odchádzam - vraví Zuzka P1120981.JPGpohľad zo žltej tesne spod Eriky P1120985.JPGtakto vyzerá JASNO na Kojšovke
P1120986.JPGnevyzerá to dobre ani jedným smerom P1120990.JPGfoťák pochoduje vo vetre a fotí, čo chce P1120991.JPGv závetrí na Katke P1120995.JPGKopro opäť nedôveruje tomu, čo dostal do misky P1120996.JPGadresa? Mravenisko na zázcestí P1130001.JPGna odchode z Lajošky

Popis akcie: 

Po tejto skúsenosti platí - ak ideš na M-60, neber potraviny, lebo ich púrinesieš domov a nikdy never meteorológom, a ak, tak len napoly.

Cestovali sme každá partia oddelene - Veronika už o 6.07, aby mali dosť času túru zvládnuť a aj oddychovať, Cyklisti o 7.20, aby sa zmestili s bicyklami a Kopro vedie, ten hrkotal vo vláčiku už pred 6-tou, lebo rýchliky v Krompachoch nestoja.

Cyklisti zisťujú, že na stanici je nás dosť veľa, ale veď do batožiňáku sa bikov zmestí dosť - batožiňák sa ale nekoná, tak  nakladáme podľa predpisov na prvú predstávku, aby sme nezavadzali. Teta sprievodkyňa nás chváli, štiká lístky a želá pekný deň. V Kostoľanoch sa asi 120-kilový ujčok rozhodne vystúpiť presne okolo našich bikov. Máme ten dojem, že ich vynesie z vlaku, len aby mohol niekomu urobiť zle. Makovici pomaly vynadá do soplane (hmmm, to by sa dalo brať ako kompliment ), ale konečne je preč a nervozita môže opadnúť.

V Margecanoch obdivujeme zázrak, čo sa udial pred stanicou - novučičké nástupište autobusov aj s krytými zastávkami spôsobuje v priestore trošku chaos, Makovica sa stratila v tom labyrinte ostrovčekov a obrubníkov. Rýchlo sa ale našla, tak pokračujeme do Gelnice. Na stanici nás čakajú kočky z Magnezitky, dostávame účastnícky list a kompletné raňajky - čaj, kroasant a jogurt. K tomu ako bonus jednohubky s čímsi rybacím. Makovica konzumuje sabináčika improvizovanou lyžíčkou vyrobenou z vrchnáčika. Peťovi sa to ale nedarí, lebo sa nevie dostať k čokoláde na spodku svojho téglika. Vtedy Zuzka prichádza na úžasný nápad - veď ja tu mám lyžičku - a podáva mu novučičkú ešte nepoužívanú montážku páčku - funguje to a Peťo si môže pochutnať aj na čokoláde na dne téglika. O pár minút docupitá Kopro aj so svojim novým parťákom, ktorého nevedno kde odchytíl, ale chalan je to exotický - dať 60-ku v sandálach a rifliach, to je super! Zjavne si rozumejú aj tempom, tak im to pekne odsýpa.

Vyrážame na trasu a Kopro za nami kričí - "Počkám Vás pod Kojšovkou!". No - nepočkal, ale ani neprišiel veľmi neskoro za nami. Peťo so Zuzkou švihajú hore dolinou a pri križovatke modrej a žltej značky čakajú na Makovicu, ktorá okrem toho, že má svoje tempo, ešte aj občas fotí. Obloha sa z modrej mení na oceľovosivú a stromy sa ohýbajú v nárazovom vetre, ktorý nám meteo-potrál "miestami" predpovedal, ale prečo to miesto musí byť práve TU! Peťo konštatuje, že bikom ešte na Kojši nebol, takže sa celkom teší. Dohodnú sa, že počkajú Makovicu na Erike a spolu pôjdu hore. Makovica sa nechá uniesť hororovo-nádherným výhľadom a snaží sa fotiť, tak jej to trvá ešte dlhšie. Na Erike nikto. Z lesíka nad chatou, kde je závetrie, volá Peťovi - je nedostupný, volá Zuzke - nedvíha. Tak podľa domnelej dohody odbočuje na vrchol Kojšovky. Ťahá proti vetru a víchru a nadáva ako chorá vrana. Pri guli na lúčke dvaja ujčokovia behajú okolo rozložených antén a snažia sa ich ukotviť - na jednej strane ukotvia, na druhej im to vytrhne - blázniví rádioamatéri. Ešte "lepšie" je to priamo na vrchole. Makovica chce urobiť aspoň jednu dôkaznú fotku, ale vietor jej trhá z cyklotašky mapu, odnáša púzdro s okuliarmi, foťák nastavený na samospúšť pochoduje po betónovej pätke stĺpika a fotí, čo chce on sám a vietor sa dokáže oprieť aj o takú deravú vec, ako je bike a snaží sa jej odniesť predné koleso. Vtom volá Peťo - vraj, kde ste, my vás čakáme v čajovni. Tak naša chorá vrana zanadáva ešte raz, pozdraví sa rádioamatérom, ktorí ju pochvália, že je dnes prvá odvážna, čo sem vyliezla a už aj kmitá do čajovne.

Dáme kapustnicu a medzitým prichádzajú ďalší cyklisti a o chvíľu aj Kopro. Zdá sa, že bude pršať, tak sa poberáme ďalej. Srdcia nám plačú pri jazde kamenným oraniskom na zjazdovke, kde ešte pred pár rokmi bola nádherná lúka, po ktorej sa tak úýasne letelo dolu kopcom. Kamene, konáre, korene a holoruby pokračujú po celej trase. Romantika vysokohorského lesa s machom, čučoriedkami a opojnou vôňou je nenávratne preč - je z toho obyčajný priemyselný úsek - vďaka majitelia lesov, čo v mene podkôrnika a šušťania euroviek meníte Slovensko na mesačnú krajinu. Keby ste tak aspoň za sebou upratali a zmenili zostávajúcu drevnú hmotu na štiepku, nech sa to teda poriadne využije, keď už to muselo padnúť.

Krátka zastávka na Jahodnej. Makovica bradou orie dlážku po tom, ako upadne do šoku pri cene čaju - za šálku hromadnej farebnej tekupiny nabratej naberačkou z 50-litrového hrnca sa platí presne 1 EUR. No čo už, v Rakúskych Alpách sme tiež pod Obirom zaplatili za čaj  tú istú sumu, ale to sme dostali tanierik, šálku, horúcu vodu, sáčok s luxusným čajom, 2 sáčky cukru a kus citróna....... a to vraj ceny kopírujú kúpyschopnosť obyvateľstva....pozdravujeme pán chatár, u Vás už čaj neprosíme.

Kamene a korene na ceste pokračujú, navyše sa množia psy nekontrolovateľne pobehujúce po chodníku. Makovica pred jedným takým kučeravým čudom brzdí na poslednú chvíľu a žalúdok má až kdesi v hrdle. Majitelia sa zjavne dobre bavia, ako ich miláčik cvičí cyklistov...ktovie dokedy to ten miláčik prežije....

Na Jahodnej začína popŕchať. ideme každý svojim tempom. Peťo kdesi ďaleko vpredu, Makovica so Zuzkou spoločne. Od napätia ideme každý svojou cestou, Peťo stretáva Peťu idúcu ku keške na Kamennom, ale nemôže sa staviť, v tej rýchlosti by to dopadlo tragicky. Tak sa stretávame na Bankove a spoločne dochádzame do cieľa. Dostávame diplomy, odznačiky a Zuzka aj vlajočku za 5 účastí. Cestou domov prestáva pršať a na sídlisku sú už chodníky suché. A prečo je hore napísané - vraj 35km? na Makovicinom tachometri svietilo pri práchode pred dom číslo 62,14 km.

Ešte telefonát Veronike - vraj opäť nenašla tú správnu modrú a práve sú na ceste do Zlatej Idky. Ešteže blúdenie prežili v zdraví. Viac o zážitkoch pešiakov napíšu Kopro a Veronika.