kategórie:
Názov: Letný zraz turistov Martin
Dňa: 02.07.2011 - 10.07.2011
Účastníci: Makovica, Zuzka, Peťo, Kopro, Danka, Szabi, Majka, Janni, Lacko, Tete, Kika, Mišo
Hostia: Peťoke, Sami, Maťa

P1130773.JPGdeň 1. - batohová húsenica P1130798.JPGza nami zahmlená Malá Fatra P1130808.JPGznačka na pešej zóne P1130809.JPGpri prvej budove matice Slovenskej P1130814.JPGa pekne pešo, policajti sú nám stále v pätách P1130819.JPGna historickom cintoríne
P1130825.JPGkorenistý bežecký okruh P1130827.JPGdeň 2. - takto spíme P1130828.JPGtakto jeme P1130830.JPGa takto fandíme medailstom P1130837.JPGveď jednu máme aj my - a zlatú P2180032.JPGKoprova cyklotúra na chatu
P2180034.JPGchata na Kľačianskej Magure P2180044.JPGa stretnutie pechoty a bicyklistu P2180085.JPGdeň 3. - smer Sklabinský hrad P1130884.JPGodvážne mačiatko P1130887.JPGozaj zrúcanina P1130891.JPGnaša družinka
P1130894.JPGhnedé kozy obchádzame s rešpektom P1130897.JPGzelený okruh do Martina I. P1130902.JPGzelený okruh do Martina II - dajte nám čln P1130908.JPGdeň 4 - z Bystričky na tankovú cestu P2180234.JPGna tankovej ceste - výhľady do doliny P2180272.JPGto je radosť bicyklovať
P2180291.JPGvo Valčianskej doline P2180315.JPGValčiansky Yetti P1130923.JPGa naše tátoše v stajni P1130927.JPGdom vo Valči P2180358.JPGpešo na Zniev P1130943.JPGna hrade Zniev
P1130947.JPGkde je tá keška? (bola pod hradom) P1130965.JPGkostol na kalvárii P1130974.JPGjedno zo slovenských gymnázií P2180382.JPGcestou späť do Martina P2180400.JPGaj toto je cyklochodník P2180436.JPGčistíme sa v mlákach na starom letisku
P1130990.JPGDeň 5.- prekážka na ceste na Martinky P2180484.JPGKoprov bicykel na prvej vyhliadke P2180495.JPGa my na prvej vyhliadke P1140003.JPGMakovicin defekt-prvý (bol aj druhý) P2180562.JPGbiky, vleky, vyhliadky a my P1140010.JPGchata na Martinkách
P2180564.JPGa už sme celkom hore P1140019.JPGa je tu aj naša pechota P1140028.JPGkrivánska Malá Fatra po hrebeni smerom na Minčol P1140033.JPGKikine rozbité kolienka - a ona sa ešte smeje P2180678.JPGTete, pre toto sa voláš Kanagon P1140037.JPGdeň 6. - pri vstupe do Gaderskej doliny
P1140055.JPGinvalidi na hrade P1140087.JPGKika dospáva a Lacko ovieva - lopúchom P1140124.JPGmúzeum Karola Plicku P2180706.JPGostatní šplhajú na Ostrú P2180730.JPGpod previsom P2180732.JPGRýchlo, rýchlo, ešte chcem stihnúť aj Tlstú
P2180737.JPGvychádzame na Ostrú P2180759.JPGchvíľka odpočinku P1100522.JPGja som tu pán P2180808.JPGrelax na slniečku P2180827.JPGa teraz som najvyššia JA! P2180899.JPGmálo Vám bolo? tak teda ešte kliky
P1100608.JPG...a drepy.... P1100617.JPGstíhame ešte aj hrad P1100636.JPGKUK - cez dieru v hradnom múre P2180935.JPGvyhliadka do doliny P2180956.JPGpomoc, tu sú zlí duchovia!!! P2180991.JPGútek cez potok
P2180997.JPGspadnem? P2190020.JPGprehliadka nôh P2190028.JPGchvíľa chôdze bez topánok nás stála autobus... P2190039.JPGnáš nový dopravný prostriedok P2190054.JPGotvorenie zrazu P2190068.JPGstretnutie s priateľom Helmutom z OTK
P1140138.JPGŽabokreky - no neodfoť to! P1140143.JPGna námestíčku v Necpaloch P2190116.JPGzosuvmi odtrhnutá cesta P1140156.JPGkoniec Gadera, začiatok Dedošovej P2190136.JPGČertova brána P1140179.JPGuž sa blížime k vrchu doliny
P1140184.JPGsenníky popri ceste P1140201.JPGKopro a jeho Milášek P1140205.JPGRambo, to sa ti cvičí, keď si si pospal P2190163.JPGmanekýnky na senníku P1140212.JPGfutbalista č. 1 P1140229.JPGtím bezokuliarnych
P1140230.JPGtím okuliarnikov - zvíťazili P1140247.JPGcyklochodník okolo Váhu do Krpelian P1140248.JPGvychádzame spod mosta P2190224.JPGlepšia časť chodníka P1140256.JPGkonečne kúpalisko P1140264.JPGKika do vody nesmie, tak sa radšej skrýva
P2190243.JPGbývalý lom P1140265.JPGposledná spoločná večera P1140285.JPGnočné grilovanie za školou P1140295.JPGnekonečné čakanie na meškajúci vlak P1140297.JPGpred košickou stanicou - sme doma

Popis akcie: 

Veru, veru, boli sme pri tom. Aj naše biky boli pri tom. Aj medaily sme pobrali. Aj sme zmokli. Aj nás do červena pripieklo. Aj sme piekli-grilovali, vodu brodili, reťaze zliezali, hrady dobýjali, kochali sa výhľadmi, kobylkovali jahody, vymetali nákupné centrá, privádzali do zúfalstva mestských policajtov, nadávali na dážď, na slnko, na horúčavu, na bahno, na "kvalitné" cyklocestičky. Ale bolo nám super.

A tento stručný, mnohoobsažný úvod rozmeníme teraz na drobné - v poradí - Kľačianska Magura, Sklabiňa, Zniev, Martinské hole, Ostrá, Gader,Šútovo. 

Deň prvý - sobota 2.7. - vstávame do dňa s olovenou oblohou, tesne pred 7.30 začína pršať. Do vlaku nastupueme mierne pripŕchnutí. Po celej trase leje, aj v Ružomberku ešte leje. V Kraľovanoch už prestalo a vo Vrútkach sú už len mláky, ale z oblohy nič nepadá. Je nás 9 na bikoch a Peťoke s obrovským batohom pešo. Čakáme na vlak od Blavy, prichádza Peťo a svoj bicykel dostáva len s veľkými nadávkami, vraj kde bol doteraz....a on chudák bežal popri vlaku asi 6 vozňov. Naša obatohovaná bicyklová húsenica vzbudzuje zaslúženú pozornosť. Asi dvakrát sa pýtame na cestu, ale nakoniec trafíme skoro presne. Ešte tak nájsť vchod do školy. Rýchlo skladáme veci v triede, ktorú nám obsadili Salamandre (luxusne v osobitnom krídle - vďaka kamaráti), a dvaja sa vyberajú oproti nášmu pechotistovi....samozrejme sa minuli - oni dorazili až na stanicu a on medzitým do školy. Rozkladáme si svoje dočasné postele, zariaďujeme triedu po svojom a potom už sadáme na biky na prvú objavnú túru - cyklochodník, čo skáče z jednej stany cesty na druhú ako zajac, pešia zóna so zákazom jazdy na bicykli, výšľap k múzeu, historický cintorín, sídlisko Ľadoveň a Jahodnícke háje bez jahôd, ale zato so skanzenom - zatiaľ len zvonka, ten si necháme na neskôr. Makovica navrhuje, vraj prejdime si tento bežecký okruh - no toľko koreňov na chodníku sa vyskytuje málokedy...ešteže natrafila na ten kriak obsyoaný malinami, inak by sme jej to asi neodpustili.

Deň druhý - nedeľa 3.7. - deň majstrovstiev Slovenska v PTZ - pretekajú len Zuzka a Danka, Makovica štartuje a my ostatní máme voľno. Makovica odporúča výstup na chatu pod Kľačianskou Magurou,ale vraj má desne liať - vadí nám to? - vraj nie, tak pred 10.00 odchádzame všetci pešo Igorovym mikrobusom do T. Kľačian a ďalej po zelenej. Jediný Kopro ostáva verný biku a vydáva sa nahor cez osadu Jánošíkovo po cestičkách, ktoré večer vytipovali s Makovicou. O 10.00 začínajú preteky a o 10.15 začína popŕchať, mrholiť, pršať, liať. Keď štartujú naše kočky, počasie je nádherne novembrové. Niekomu to však vyhovuje a Zuzke rastú krídla. Absolútne prvenstvo jej v týchto desných podmienkach nemôže ujsť. Danka sa tiež drží, ale 1.azimut ju nemal rád a skryl sa, takže ho našla až na tretíkrát.

Kopro našiel chatu aj v tej hmle, Janni šoférovi Igorovi na chate z vďačnosti kúpila rum a spolu všetfci prišli v zdraví naspäť ako vodnícka rodina. Naťahujeme v chodbe šnúry, aby bolo kde mokré zvršky sušiť. Prvá večera chutí báječne.

Deň tretí - pondelok 4.7. - dobýjame prvý hrad - Sklabiňu. Najprv trošku chaoticky pobehujeme po Martine, kým sa zorientujeme v cykloznačkách a potom to už ide jednoducho. Dokonca aj svieti slniečko, V Dražkovciach sa nám z toho tepla až z kečky parí, ale odbočujeme zo zelenej správne na červenú. Za Sklabiňou pekne stúpame do Sklabinského Podzámku. Kočky si všímajú pri ceste šípku doľava s textom hrad uzavretý. Márne kričia na chalanov, aby zastali. Tí si už užívajú serpentínový zjazd do dediny. My ostatní - všímavejší, odbočujeme na poľnú cestu a po niekoľkosto metroch prichádzame na lúku pod hradom. Najprv si po anglicky pokrikujeme čosi so šikmookými dobrovoľníkmi, obdivujeme mačku-akrobatku a dlhorohé hnedé kozy a potom zamierime smerom k domu, kde sa dajú kúpiť pohľadnice. Počúvame výklad zanieteného dobrovoľníka, ktorý okrem toho, že je zanietený, je aj poriadne zatrpknutý a naštvaný na celý svet. Neprotirečíme mu, aby sme ho ešte viac nenaštvali, ďakujeme za prehliadku a pokračujeme smerom k hradu. Okolo hradu je oplotenie s nápisom, že hrad je súkromný majetok (vraj ho ktosi kúpil a chce tu postaviť luxusné obydlia pre Nemcov), ale Makovica si pýta povolenie a tak si ho môžeme pozrieť "po pokosených chodníkoch, lebo inde padajú kamene". Este stále krásne svieti slniečko. Vydávame sa späť do Martina. V Dražkovciach odbočujeme po zelenej doprava a Kopro sa začína tešiť. Asfaltka sa mení na poľnú asfaltku, tá na poľnú spevnenú a tá na mlákový tankodrom...... nakoniec sa pripájame k včerajšej trati pretekov a Zuzka nás bezpečne dovádza až k škole. Makovica ešte nemá dosť, tak sa chce previesť k Jánošíkovu v Domašínskom meandri. Maja ide s ňou. Na konci Martina začína popŕchať, vo Vrútkach prestáva a v Lipovci opäť začína. Na úzkej asfaltke okolo Váhu už statočne leje. Nedôjdeme teda až do osady Jánošíkovo - aj tak vôbec nie je pre stromy vidieť na  meander, sú tu samé stromy - a kmitáme späť. Na stanicu do Vrútok prichádzame akurát včas, aby sme sa skryli pred prvou dnešnou prietržou mračien. Maja si kupuje lístok na nedeľu ráno a po daždi sa vydávame späť. Prídeme akurát po Tesco a tu nás chytá druhá vlna dažďa. Cholerický SBS-kár nás s bikmi vyháňa z vestibulu do toho nečasu. Maja čaká pod strieškou a Makovica kupuje posledný kus zlacnenej samonafukovacej karimatky. Opäť sa dážď zmierňuje a tak sa vydávame na cestu späť do školy. Už nám je jedno, že autá fičia okolo, ideme skratkou priamo cez veľkého slimáka.

Deň štvrtý - utorok 5.7. - dnes príde Mišo so svojimi zverenkyňami. Peťoke nám nepochopiteľne chce opäť ostať v škole a my sa vydávame na starú tankovú cestu smer Kláštor pod Znievom.  Zdá sa, že počasie vydrží, a tak vyrážame smerom na juh. Martinky, aj Suchý v Malej Fatre sú skrytý za hrubou záclonou oblakov, ale na juhu žiari pomerne jasná obloha len s tenkou oblačnosťou – dobrá voľba. Nachádzame cestu na Bystričku, kde by sme sa podľa rady domorodcov mali dostať na legendárnu tankovú cestu, ktorú budovali na úpätí hôr na skúšobné jazdy obrnených vozidiel vyrábaných v Martine. Prechádzame malou obcou , nechávame za sebou odbočku zelenej, ktorá je vraj skratkou na tankovú cestu (kto by ale prechádzal mokrou trávou po pás!!!!) a pomerne príjemnou poľno-lesnou kamenistou cestou vychádzame na širokú betónku. Vraj je betón hrubý až 70 centimetrov! Letíme krásnym miernym zjazdom a vychádzame z lesa na otvorené lúky. Otvárajú sa nám prekrásne výhľady na celú Turčiansku dolinu – na náprotivnom obzore hradba Veľkej Fatry mierne v opare, za nami Krivánska Malá Fatra v oblakoch. Preletíme ponad Trebostovo a po skončení cesty nad Trnovom, usudzujeme, že do toho bahna na lesné cesty sa nám nechce a schádzame do Trnova. Bočnou cestou sa dostávame do Valče – východiska do Valčianskej doliny so známym lyžiarskym strediskom. Makovica nás presviedča, že to určite musíme vidieť, tak teda peknou asfaltkou stúpame nahor a o chvíľu už pózujeme so sochou nadrozmerného Yetiho, ktorý má zrejme byť maskotom strediska. Penzión sem, penzión tam – málo ľudí, i keď je štátny sviatok, zatvorené informačné stredisko – ani pohľadnicu nemožno kúpiť. Po krátkom osviežení z vlastných zásob a zhodnotení, že skratkou cez hory sa nám v tom bahne istotne nechce motkať, sa vraciame do Valče a miestnymi asfaltkami sa dostávame do Kláštora pod Znievom. Peťo má chuť na polievku, ale v eufórii rýchlej jazdy prebehne jedinú reštiku v dedine a zastane až na hornom konci. Makovica navrhuje, že si dáme až po návrate z hradu (nikto netuší, ako dlho to bude trvať, veď sme tu všetci po prvýkrát). Tete ostáva s mamkou dolu pri cintoríne, vraj si oddýchne a ostatní vybiehame na hrad....no vybiehame len prvých 10 minút, potom už len poslušne šliapeme nahor a s hrôzou obdivujeme širokú zvážnicu budovanú v svahoch Znieva – asi sa tu čoskoro začne masívna ťažba, inak by sa im to nevyplatilo. V hlbokom úvoze sú stopy pneumatíka Kopro dumá nad tým, aké auto tu asi vyliezlo. Na vyhliadke pod hradom ostáva sedieť Lacko, ktorého poriadne bolia kolená a Makovica ho nenúti ísť ďalej. Ešte kúsok a sme hore. Na hrade, teda na pomerne úbohých zvyškoch, čo z neho ostalo, stretávame ďalších turistov. Jeden z nich podozrivo obzerá každú puklinku v múre. Koprovi stačí chvíľka a poznáva v ňom cachera bez GPS. Štartuje teda to svoje a spolu hľadajú. Skrýša je nakoniec v hradnom brale a dostávajú sa k nej z lúky pod hradom. Cestou späť vidíme pri kaplnke 2 chlapcoch na motorkách a o chvíľu počujeme podozrivé hučanie. Spoza zákruty sa vynárajú 2 autá, ktoré sa vyšplhali až sem. Kopro teda nachádza odpoveď na to, či by ich Kaskai vyliezol hore. Začíname stretávať stále viac ľudí a dochádza nám, že ku kaplnke idú pútnici na sviatočnú bohoslužbu. Medzi nimi sa odrazu usmieva na nás Peťke a vedľa neho šliape Mišo! No toto! Len sa krátko pozdravíme, aby sme ich nezdržiavali a aby stihli autobus späť o 17.30. Ešte krátka zastávka na kalvárii a už berieme od milej tetušky z dvora bicykle a smerujeme rovno do krčmy. Nepríjemná správa krčmára nás schladí – sú už skoro 3 hodiny a polievka sa už minula!!!! No čo, niektorí pokojne, iní menej pokojne rozdýchame túto správu a pokračujeme ďalej. Na dolnom konci dediny sa delíme – väčšina s oddýchnutou Tete naberá kurz Martin po cyklocestičke okolo Turca. Piati odvážlivci – Peťo, Zuzka, Kika, Majka a Makovica sa ešte vydávajú do dedinky so smiešnym názvom – Polerieka, aby si pozreli pekné biele kostolíky. Cesta vedie najprv po úzkej asfaltke okolo starej bane na piesok, popri kedysi kláštornom, dnes súkromnom a oplotenom rybníku, mení sa na piesočno-trávovo-blatistú hradskú a vrcholom je odbočka na zarastenú lúku a cez podmočené úseky s klasickou močiarnou trávou. Výsledok našej návštevy kostolíkov je komický – v Polerieke sme videli starú drevenú zvoničku. V Abramovej Peťo tak letel dolu kopcom, že zabudol k bielemu kostolu odbočiť – vraj si ho ani nevšimol. Odbočujeme z hlavnej cesty na Socovce a to bola zrejme chyba. V mape je síce kreslená štátna cesta, ale o tom svedčia len klasické dopravné značky umiestnené na jej okraji. Inak je to rozbahnená komunikácia, kde sa dajú rozoznať zvyšky asfaltu. Z cesty okolo Turca sa vykľula húsenková dráha neustále hore a dolu. Poniektorí pozerajú na hodinky, či ešte stíhame večeru. V Príbovciach vzdávame jazdu po cyklochodníku a zvyšok cesty zdolávame po odstavnom pruhu hlavnej cesty. Kika ledva prepletá nožičkami, ale statočne doráža do školy. Prvá skupina je tiež už tam, a rozpráva svoju story o bahennom kúpeli za Príbovcami, čistení na letisku a jazde rovno na WAPku. Nakoniec večeru v pohode stíhajú aj naši dvaja pešiaci.Na otvorení zrazu na námestí nesmieme chýbať ani my a stretávame sa s Helmutom, ktorý prednáša prejav v milo komickej slovenčine a dostáva sa mu zaslúženého nadšeného potlesku.Štatistika: 74,3 km, stúpanie 1 581 m 

Deň piaty – streda 6.7. – ráno je veľmi zvláštne počasie – hmla až po zem, kopce na okolí akoby ani neexistovali. Vyzerá to ale tak, že oblačnosť je len tenká a čoskoro sa rozplynie. Pechota – Mišo, Peťke, Tete, Sami a Maťa vyrážajú autobusom do Piatrovej a ďalej na Minčol. My vyrážame do Vrútok a ďalej do kolónie Hviezda. Ďalej sa dôsledne držíme modrej cykloznačky a pohodlne stúpame. Za odbočkou začína mierne mrholiť. Peťo a Zuzka sa rozhodujú pre návrat a budú sa radšej venovať kultúre, nechce sa im moknúť. My ostatní pokračujeme ďalej a dúfame, že sa mraky rozplynú. Niekto tam hore nás vyslyšal a pri prvej vyhliadke si už užívame krásne výhľady na mesto. Makovica ide dopredu, ale nie dlho....defekt na zadnom kolese ju zabrzdí. Rýchla výmena, Lacko pomáha s fúkaním kolesa a už aj pokračujeme ďalej. Mraky sa trhajú, objavuje sa modrá obloha a otvárajú sa prekrásne pohľady nahor aj nadol. Na Martinkách smerujeme rovno ku staručkej chate KST. Je tam ľudoprázdno a nemajú ani kofolu. Tak sa chtiac-nechtiac presúvame do susednej chaty a robíme to tak po americky – kofola a hranolky!!!!! Je stále teplejšie a stále jasnejšie. Po osviežení vybehneme ešte na vrchol ku vysielačom – práve včas, naša pechota sa tam už vypeká na slniečku. Mišo ešte beží na Veľkú lúku a pešiaci sa pomaly zberajú nadol, aby stihli večeru. Makovica a Kopro ešte idú kúsok po hrebeni a hľadajú kešku – vraj v pni, ale nikde ju nenašli. Tak si aspoň užijú krásny výhľad na Krivánsku Malú Fatru a kmitajú späť. Pri zjazde ku chatám zaznamenávame prvú nehodu – Kika stlačí brzdu bez kontroly podkladu – no, na piesku sa to nevypláca a brzdí kolenami. Za obeť padli tepláky, ale aj kolienka.....statočne nasadá na bike a Makovicinom sprievode bezpečne zjazdí na chatu. Ošetrenie, samozrejme hlúpe vtípky chalanov a veľké náplaste. Pomaly sa vydávajú na cestu nadol. Makovica ide vpredu a nepustí Kiku do väčšej rýchlosti, čo je Kike zjavne ľúto.

Nám všetkým je ľúto pechoty - určite nestihnú večeru. Aké je naše prekvapenie, keď odrazu pred podchodom na nás vybafnú spoza steny supermarketu. Vraj chytili stopa hneď pod chatami. len škoda, že Mišo s nimi nie je....samozrejme, ako všňždy ešte musel niekam ésť, či niečo vidieť a dobiehal za nimi.

Štatistika: 42 km, stúpanie 1 110 m

 

Deň šiesty -  štvrtok 7.7. - všetci spolu ideme autobusom do Blatnice - aj invalidi, čiže Kika a Lacko, aj lenošikovia, čiže Sami a Maťa, aj nerozhodní, čiže Peťoke. Na parkovisku sa delíme na 2 skupiny - invalidi a,lenúšikovia s Makovicou idú len an Blatnický hrad a do Plickovho múzea a ostatní cupitajú pod Zuzkinym vedením na Ostrú. Mičo, samozrejme prekonáva všetkých a zvlád Ostrú aj Tlstú. Všetci z veľkej túry zvládajú aj hrad. Invalidi s Makovicou po prehliadke hradu leňošia pri potoku. Kika dospáva poloprebdenpú noc, keď ju boleli nabité kolienka, Makovica s Lackom stavajú plte a kôrové lodičky. Po skúške v tichej zátoke ich púšťajú na vodu a ony skutočné plávajú. Na Ostrej je veselo, cestou nadol sa robia drepy, aj kliky, potom ešte vybehnúť na hrad a vymočiť nohy v potoku. Chôdza naboso po tepplom asfalte, zrýchľovanie chôdze, kludňs, beh a koncové svetlá autobusu, ktorý práve odchádza zo zastávky.....ďalší ide o 2 a pol hodiny, Čo im iné ostáva, chôdza po okraji cesty a zdvihnutý palec - jeden kamión, druhý, tretí... a už sme všetci v Martine a dokonca aj stíhame večeru!!!!  Štatistika: 74 km, stúpanie 1517 m

Deň siedmy - piatok 8.7. - štvorica vytrvalo bicyklachtivých - Kopro, Makovica, Janni a Majka sa vydávajú do Gaderskej doliny. Ostatní sa chystajú na deň kultúry a vzdelávania. Zuzka napísala na tabuľu toľko múzeí, že je to ťažko prečítať, nieto ešte navštíviť. Cyklisti vyrážajú cez Košťany, odbočka do dediny Žabokreky a ďalej pod svahy Veľkej Fatry. Krátka zastávka v Necpaloch, kde majú dokonca až 4 kaštiele a úžasný malý parčík akurát tak pre nás štyroch. Za Necpalmi pre konávame stúpanie po povodˇ)nou zniženej ceste, ale bicykle sa tu v pohode zmestia. Ešte chvíľka a sme v Blatnici. Nezastavujeme, máme zpoždění a ihneď pokračujeme hore Gaderom. O chvíľu sme na hornom konci. Posedíme na lavičke a odbočujeme do malej dolinky k Čertovej bráne. Maja a Janni skúšajú prejsť cez potok po skalách. A tak mňMajka o chváľu necháva za sebou podivudodné stopy - z botasiek aj rukavíc jej crťí ako vodníkovi z kabáta. Naberáme si ešte vodu z Čertovej studne a pokračujeme ďalej hore dolinou Dedošová. Cesta sa zhoršuje, obloha sa zaťahuje a Makovica opäť vzýva všetky temné i jasné sily prírody - a opäť sa jej darí odsúnúť búrku o dolinu ďalej. Nejdeme až na samý vrch Dedošovej. ostávame pri Vrátnianskom potoku. Kým Janni a Makovica hľadajú vodopád, ktorý by mal podľa mapy byť na potoku, Kopro si robí pohodlie....takúčasne spinká na kolese a kapucňou na hlave, ako taký začarovaný ôsmy trpaslík.

Cestou späť nám rastú krídla. Na tacháči sústavne 28-30 kilometrov a pred štvrtou sme na odbočke do skanzenu - aj by sme odboťili, ale temný sivý mrak, čo nás naháňal celú cestu, zúrivo dudre nad našimi hlavami a padajú prvé kvapky. Tak radšej pokračujeme rovno do školy. Urobili sme dobre, pechoditsti, ktorí celý deň strávili v múzeách, veru presedeli tú búrku pri kofole v skanzenovej krčme. Štatistika: 74 km, stúpanie 1517 m

Večer nás ešte čakal zaujímavý športový výkon - futbalový západ okuliarnici versus bezokuliaroví. Jedinečnú kulisu tomuto zápasu vytvorili Makovica a Janni, ktoré fandili vťdy tým, ktorí práve prehrývali, nezdalo sa to, ale bezokuliarnatým nepomohli ani Peťove delovky (veď je to bývalý futbalista), ani Tetine vešanie sa na súpera. Na rýchlonohého Szabiho, roztancovaného Peťokeho a Zuzku používajúcu tajnú zbraň (keď nevieš, čo s loptou, zarev, oni sa zľaknú a máš to v suchu). Nepomohlo ani tajné= predlžovanie času druhého polčasu, ani hurónske povzbudzovanie - okuliarnatí vyhrali 8:6.

Deň ôsmy - 9.7. sobota - Peťoke zas vymýšľa, že nikam nejde, ale odrazu sa len vyparí a už ho niet - on ten vlak do ˇ)Sútova predsa len stihol. My ostatní ideme na bikoch do Vrútok na cyklochodník. Hľadáme nadchod - no vraj "hej, bol tu kedysi". Tak teda ideme po známej ceste do Kľačian a odtiaľ po cyklochodníku. Pekná asfaltka sa hadí medti kanálom Váhu a jazerom s názvom Ontario. Postupne sa mení na horčňšiu asfaltku, potom na mizernú asfaltku, potom na tankodrom plpný mlák, ter=nnych stupˇ)nov. Takto prichádzame až do krpelian. Je horúčava, až sa z kečky parí, tak teda volíme priamu cestu k zatopenému lomu. Voda je síce ľadová, ale to nám nevadí.  Ani sme sa ešte nerozhliadli a už nás nachádza Peťoke...pekne nás tu čakal, ani do vody bez nás nečňšiel. Kúpanie, lehnenie, opäť kúpanie, kofola a zmrzlina - skrátka pravé leto. Makovica sa oblieka, že ide pozrieť k vodopádu. Z asi 6 kilometrov sa ale na biku dá prejsť niečo vyše polovice. Keď sa cesta mení na kamenistý strmý chodník, Zosadáme a Makovica ostáva pri bikoch. Tých 1960 metrov k vodopádu musíme ísť po vlastných. Keˇ)d sa vraciame, čaká nás prekvapenie - takm, kde sme nechali Makovicu a 5 bikov, nie je nič a nik. Kam sa vyparili? Makovica ich postupne posťahovala až na začiatok kvalitnej cesty, aby nám uľahčila a najmä časovo skrátila návrat. Takže stíhame ešte jedno kúpanie. Potom padne rozhodnutie, že späť ideme po ceste, lebo psychicky by sme ten desný cyklochodník už asi nezvládli. Najprv ideme spolu, potom a delíme na 2 skupinky, dopredu sa ponáhľajú tá, čo idú na wapku umývať biky pred návratom. Štatistika: 48 km, stúpanie 500 m - bez vodopádu

Večer nás čaká ešte jedna milá povinnosť - zjesť 8-kilový melón - darčej od Makovice, použiť 2 malé grily na upečenie hory klovások a slaniny a zablahoželať Peťokemu k narodeninám. Je z toho celý zmätený a vôbec nechce od nás toho krásneho modrého slona prijať. Nakoniec ale zisťuje, že nemá na výber a tak ho adoptoval aj s menom Peťoke.

Deň deviaty - 10.7. - balíme, upratujeme a odchádzame - Maja o 7.40, Kopro o 11.05, Peťo do Blavy o 10.57 - hahaha, s hodinovým meškaním. My sme sa dokotúľali na stanicu o 12.15, aby sme to vraj o 13.05 určite stihli. Kupujeme poslených 6 miesteniek pre 9 ľudí a čakáme. Vlak mám meškanie 45 minút a doťahuje to temer na okrúhlu hodinku. Do Košíc orichádzame o 16.35 a na teplomeri pred stanicou svieti číslo 36 stupňov - veľa povedať, nie zažiť....sme radi, že v tej horúčave bicyklujeme už len domov.