kategórie:
Názov: Ku prameňu Ipľa a ešte ďalej
Dňa: 27.07.2013 - 28.07.2013
Účastníci: Makovica
Hostia:

P1290827.JPGaj toto je Kriváň P1290833.JPGvchádzam do lesov nad Hriňovou P1290837.JPGstudňa v Detvianskej Hute P1290841.JPGtorzo cyklotabuliek P1290846.JPGdômyselný patent a poslušný koník P1290849.JPGsedlo Prašivá - konečne idem do lesa
P1290852.JPGkufrujem po lesných cestách P1290856.JPGhurá značka - ups, prečo modrá? P1290861.JPGprameň Ipľa P1290872.JPGtakýto romantický chodník k nemu vedie P1290882.JPGLom nad Rimavicou P1290890.JPGzjard do Sidly
P1290897.JPGmeandre Kamenistého potoka P1290922.JPGhrádzu na Hrončoku opravujú P1290926.JPGa takto vyzerá vypustené jazero P1290950.JPGlanovka na ťažbu dreva P1290961.JPGstrhnutá cesta U Jána P1290990.JPGúzkokoľajka z Hronca
P1300005.JPGparná krásavica ide do Vydrova P1300007.JPGútulná stanička v Č. Balogu P1300010.JPGhistorická tabuľka v dedine Hronec P1300022.JPGmôj cieľ v Hornej Lehote aj štart druhého dňa P1300030.JPGhrob Sama Chalupku P1300044.JPGlúky nad dedinou
P1300045.JPGpo chodníku Sama Chalupku P1300049.JPGžltá smer prameň Sama Chalupku P1300054.JPGa pri prameni P1300062.JPGkrásne sochy na Krpáčove pred zavretou zotavovňou P1300068.JPGuž bývalý pomník parašutistom P1300080.JPGhore Vajskovskou dolinou
P1300082.JPGlopúchy majú aspoň meter - tak ako pred 15 rokmi P1300102.JPGza brodom za Pálenicou P1300108.JPGhrebeň Tatier na obzore P1300116.JPGkonečne vodopád P1300125.JPGkde je chodník? tam, pod lopächmi v žihľave P1300130.JPGLopejský kostol
P1300137.JPGNemecká pamätník P1300165.JPGpramene v brusniaskom parku P1300166.JPGsmutný pohľad na opustené kúpeľné pavilóny P1300172.JPGvodáci na Hrone v Brusne

Popis akcie: 

Keďže sa všetci rozutekali každý iným smerom, vyrážam opäť sama. Mojim cieľom je prameň Ipľa, prechod do doliny Hrona a ďalej sa uvidí. Na noc ma prichýlia kamaráti v Hornej Lehote. Vlak odchádza v strašnom čase 5.25, ale aspoň vyrazím zavčasu a cez poludňové horúčavy sa hádam už ochladím pri zjazde z kopcov k Hronu.Pred pol deviatou vystupujem z vlaku na staničke s názvom Kriváň. Už sa teším na tie tváre, keď kamarátom poviem, že som šla na biku z Kriváňa k prameňu Ipľa.....nikoho zrejme nenapadne, že Kriváň je dedina a dokonca na juhu. Na oblohe už poriadne kúria pod kotlom, tak sa bez meškania vydávam na cestu, aby som už čím skôr bola v tieni stromov v kopcoch. Idem v plnej premávke, našťastie je víkend a áut je pomenej. Cesta veľmi mierne stúpa, preletím cez obec Korytárky a o chvíľku som v Hriňovej. Tu sa rozhodujem, či doľava okolonádrže alebo doprava na Látky. Chcem ale vidieť ten kraj, o ktorom som už veľa počula a odbočujerm doprava smer Devianska Huta - vlastne musím sa 2 tetušiek opýtať, či idem správne, lebo na kruháči chýbajú smerovky. Vraj, "tadiaľto moja, to ale máte čo robiť:... no ďakujem, myslím si a intenzívnejšie šliapnem do pedálov.Stúpanie nie je strmé, ale zato tvrdošijne vytrvalé. Občas sa objaví pri ceste domček-dva, sem-tam ma predbehne cyklista na cesťáku. Odrazu cítim vôňu jahodového džemu....šteklí chuťové poháriky,hneď by som si dala za lyžičku - čas jahôd je už ale dávno za nami... keď ale cítim džem aj tam, kde niet ani domčeka, začnem sa intenzívnejšie obzerať - džem mi rastie rovno pod nosom, zráz pri ceste je červený od prezretých jahôd. Môj kobylkovský inčtinkt sa budí naplno, parkujem bike v priekope a nasledujú 5-minútové hody. Kto by to bol čakal, že sa do popuku najem jahôd 27. júla - séce takých pri ceste, ale pre jeden raz sa mi hádam nič nestane. 

Pokračujem v stúpaní a o chvíľu som v Detvianskej Hute - všetko je tu do prudko do kopca alebo prudko z kopca. Posedím si pri obecnej studničke v tieni a o chvíľu pokračujem ďalej smer Látky a sedlo Prašivá. Pomaličky si bez náhlenia šliapem do pedálov, obzerám sa po osadách roztrúsených po okolitých svahoch. Odrazu počujem zdola nejaké povely. Za zvodidlom je strmý svah a pod ním široká lúka, na ktorej chlapík sediac na čudnom zariadení obracajúcom seno bravúrne ovláda svojho koníka. V nemom úžase sledujem, ako to obrovské zviera poslúcha na jediné slovo a presne vie, čo má robiť....

Konečne sa dostávam na sedlo Prašivá, tu chcem už odbočiť do terénu na červenú značku. Po pár sto metroch sa mi do cesty postavila partia chlapov, kopy štrku, nákladiak a priečne rizne. Za šteklivých poznámok brigádujúcich chalupárov sa snažim čo najladnejšie a najrýchlejšie zvládnuť prudké stúpanie na čerstvom štrku...zvládam to, ale pri pohľade na GPS zisťujem, že som úplne inde, než som mala byť. Predstava, že sa mám pomedzi tých 20 chlapov vracať späť, ma núti nájsť náhradné riešenie. Vyberám si nenápadnú odbočku doprava, ktorou sa dostávam na šíršiu cestu, skutočná lahôdka pre bikerov. Nakoniec prichádzam na značku ale na modrú - nevadí, o chvíľu sa spojím s červenou a prichádzam k odbočke k prameňu Ipľa. Ešte pár metrov po peknom ihličnatom lese, prechod cez podozrivo spráchnivelo vyzerajúci mostík a som pri prameni. Je to tu dosť zanedbané - prístrešok odhnil, je už len popílený a pripravený na spálenie, brvnový mostík sa rozpadáva, domček nad prameňom tiež. Škoda, lebo je to ozaj cyklistická lahôdka.

Čaká ma ešte kúsok stúpania na horný okraj polí a lúk k pomníku pripomínajúcom leteckú katastrofu z r. 1956. Výhľad je odtiaľto skutočne majestátny, podo mnou sa črtajú aj strechy prvých domov Lomu nad Rimavicou - najvyššie položenej slovenskej obce mimo Vysokých Tatier (1015 m). Tak tu sa narodiť, len plačem - k najbličšej civilizácii so strednou školou a nejakou opracovnou príležitosťou je to 40 km!!!

Je poludnie a chcelo by to nejaké občerstvenie. Fotím si pár dreveničiek a v krčmičke na kraji dediny si dám konečne studenú kofolu. Opúšťam dedinu a začína tá pohodlnejšia časť dňa - temer 30 kilometrové klesanie do Sihly a ďalej Kamenistou dolinou. Vedie ňou spočiatku pekná, neskôr trochu rozbitá asfaltka. Klesanie nie je prudké, čo dokumentujú aj krásne meandre na Kamenistom potoku. Takže si len pohodlne zjazdujem nekonečnú dolinu a v duchu ľutujem bikerov, čo idú proti mne (neviem síce prežo, veď ja som dopoludnia absolvovala podstatne vyššie a dlhšie stúpanie). Teším sa na krásnu modrú hladinu tajchu Hrončok - žiašňľ, pre pporuchu stability hrádze je vypustený, tak ma čaká len pohľad na škaredé hnedí bahno a smiešne vyzerajúce chaty s mólami v ľufte asi 10-15 metrov nad úrovňou potoka. Po Vrchárskej magistrále sa teda dostávam až k Čiernemu Hronu do osady u Jána. Nie je ešte len niečo po druhej, tak odbočujem doprava smer Čierny Balog - opatrne prechádzam po bývalom moste - po poslednej povodni ostalo z neho len torzo a cez diery v ceste vidieť tečúcu vodu pod nami. Bicyklujem popri trati úzkokoľajky. Za osadou Krám počkám, lebo počujem vláčik. Ťahá ho dieslova lokomotíva, rýchlosť je úžasná, fotím a potom ho bez problémov predbieham. V Balogui na stanici ale už stojí ozajstná krásavica - staručká parná lokomotíva, ktorá chodí do Vydrova.

Po dobrom obede v stanočnej reštaurácii a krátkom letnom dáždiku sa vydávam na cestu do Hornej Lehoty - musím sa dostať do Podbrezovej - jednoznačne vyhráva návrat po bočnej ceste a pokračovanie popri železničke. Tých pár metrov po hlavnej ceste zvládam a vzápätí odbočujemdoprava. Do cesty sa mi stavia poriadna asfaltová kobra, stúpanie je nechutné, najmä pri pohľade na tchometer, na ktorom je už 90 km. Pomaličky ale dorazím docieľa a kamaráti ma vítajú pohárom studenej vody, ktorý padne neskutočne dobre.

V nedeľu ráno, po nočnom dáždiku, by malo byž chladnejšie, ale ani náhodou. Vyrážam okolo pol siedmej, neodmysliteľná zastávka pri  hrobeSama Chalupku, pohľad na strechy dediny a vydávam sa po ChodníkuSama Chalupku. Neviem, či je pre peších alebo pre cyklistov, ale značený je divne - sem-tam modrá smerovka, ale je prejazdný. Netuším ani, kam vedie. Keď sa ale veľkým okruhom podňnad dedinu začína vracať do dediny,. vyberám GPS a smerujem si o na žltú k prameˇu Sama Chaluku. Odtiaľ už bez problémov trafím an Krpáčovo. Aj tu, tak ako včera na Látkach, strašia opustené budovy socialistických rekreačných stredísk.  Rozmýšľam, čo s načatým dňom, veď je sotva pol deviatej. Volant sa mi automaticky stáča doľava a po partizánskej ceste prichádzam k pamätníku - dnes už bývalému - partizánov-parašutistov. Odtiaľ je len už na skok do ústia Vajskovskej doliny. Dolinou vedie cykloznačka, takže s nadšením vyrážam v účasom tieni pomedzi metrové lopúchy a popri žblnkotajúcemu potôčiku smer Vajskovský vodopád. Dolina je ľudoprázdna, tak nečudo, že sa na jednej zákrute skoro zrazím s klusajcim jeleňom. Chudák, tak brzdil na rozbitej asfaltke, že keby bola tma, aj by mu bolo vidieť iskry spod kopýt. Vzápätí to ale otočil a ufujazdil späť hore dolinou. Na Pálenici konči asfaltka a aj cyklocesta. Podľa dobrého zvyku ale prebrodím potok a ešte asi kilometer pokračujem lúkou a pekným klesom na biku. Až tu ho schovávam za skalou, hádam bude v bezpečí. Cez plantáže čučoriedok, preskakujúc potôčiky a cez lopúchovo-šťaveľové pole nakoniec prichádzak k Vodopádu - spomínam na výlet, pri ktorom sme sa sem pred 15 rokmi s Peťom a Zuzkou nedostali - od pešieho pochodu nás odradila tá asfaltka.v Vyliezam hore priamo k vodopádu - len ja a voda, len ja a krásny bazén v skale, ktorý vyhĺbila dopadajúca voda.... už už sa vyzliekam, že si dám parádnu sprchu, ako v nejakom romantickom filme z Afriky. Čosi ma asi zastavilo, predsa len, v mojom veku.... a dobre sa stalo. Asi o 5 minút sa pod vodopádom objavuje chlapík - podľa okuliarov určite biker. To by bolo, keby tu tak zazrel rochniacu sa nahú vílu...brrr, dobre, že som odolala pokušeniu.

Vraciam sa k biku a dvojhodinové stúpanie dolinou zvládam nadol za 15 minút. Plynule pokračujem až do dedinky Lopej a po jednej kogoňňfole a kuku do mapy vyrážam ešte do Brusna - v tých kúpeľoch som tiež ešte nebola. Po ceste ešte krátka zastávka v Nemeckej pri pomníku. V Brusne obchádzam kúpeľný park a v dolinke nad ním si nájdem pekné miesto pri potôčku, kde si dám ozajstnú sprchu. Voda nádherne chladí, ale v konečnom dôsledku spôsobuje pravý opak - o chvíľu hreje nielen slnko ale aj moje telo sa celé rozhorúči v reakcii na ľadovú vodu. Obliekam čisté tričko a cyklisťáky a vydávam sa do civilizáácie. V kúpeľbom parku ochutnám všetky pramene - Ďumbier, Vepor aj tie ostatné - slankasté a niektoré aj vajcovkové. Vláčik prichádza načas a tak sa vydávam na cestu domov po najkrajšej trati na Slovensku cez Harmanec a Vrútky.

Zasa zmizlo niekoľko bielych miest z mojej mapy.