kategórie:
Názov: Kráľovský okruh okolo raja
Dňa: 27.05.2020
Účastníci: Makovica
Hostia: Mišo F.

IMG_20200527_113715.jpg 20200527_143010.jpg

Popis akcie: 

Pokračujeme s Miškom v dobýjaní vrcholov cyklokoruny Slovenského raja. Rozdelili sme si to na veľký vonkajší okruh - cestný a malý vnútorný okruh - horský. Dnes bol na rade ten cestný, keďže je po dažďoch. Predpoveď nie je celkom priaznivá, sľubujú nám vietor aj dážď. Ako uvidíme, bolo to aj to, ale našťastie všetko s mierou.

 Vystupujeme v Spišskej. Vynovená stanica je prázdna a vonku svieti slniečko. Rýchla Makovicina káva. Mišo kupuje žuvačky a o 9:15 vyrážame. Mišo sa tu narodil, je teda takpovediec domorodec, tak vedie, veď v uliciach mesta sa vyzná. Bezpečne sa dostávame na výjazd do Novoveskej Huty. Užívame si luxusný cyklochodník, ale ten pri Ferčekovciach končí. Cesta pekne ubieha, asfalt je hladký a stúpanie minimálne. O chvíľu sme pri starom kamennom moste v Novoveskej Hute. Tu začína šťavnaté stúpanie, po Gretľu by to malo byť asi 380 metrov. Po asfalte to ale ide ľahko-ľahúčko, i keď je tu na náš vkus dosť veľa áut. Makovica ide do krátkeho trička a za tradičného vyspevovania v stúpaní, je tesne po štvrť na jedenásť hore pri kríži na Gretli. Len kratučké vydýchanie a môžeme pokračovať. Serpentíny na mape vyzerajú hrozivo, ale je to v podstate ľahúčky výjazd a navyš od odbočky na Hnilčík takmer bez áut - alebo sa nám to len zdá v tej eufórii, že počasie je k nám zatiaľ milosrdné?  O jedenástej už fotíme pomník na Grajnári. Dosť tu prefukuje, tak sa rýchlo dohodneme, že pauza bude až v doline, v Hnilci možno bude otvorená krčma. Totálne zababušenie, hrubé rukavice a rozbiehame sa nadol. Zjazd je dlhý, rýchly a po hladkom asfalte pohodlný. Makovici ako vždy totálne zmrzli prsty na nohách i rukách, ale slniečko pri obchode v Hnilci pomáha rýchlemu rozmrazeniu. Mišo si dáva pivko z potravín, Makovica uprednostní horúci čaj z batoha. Trochu plienime obsah batohov, chvíľa odpočinku a ďalšie stúpanie na Súľovú nás už čaká.

Začína sa prejavovať dnešná predpoveď počasia, to, čo fúka, sa nedá nazvať ani vánkom, ani vetríčkom, ale našťastie čoskoro opúšťame dolinu, v ktorej je poriadny prievan a začíname stúpať. Tieto serpentíny sú oveľa šťavnatejšie, ale na asfalte sa zvládajú ľako. Za nejakú polhodinu sme hore v sedle Súľová. Makovica stretáva SNPčkára cestou na Duklu s takým malým batôžkom, že sa až obzerá, kde má svojho šerpu. Je taký, ako samotári na tejto ceste zvyknú byť - tichý, pokorný a usmievaný  Zaželáme si navzájom šťstnú cestu, dobré počasie a môžeme vyraziť každý svojim smerom. O chvíľu dorazí biker od Gemerskej Polomy. Je zjavne dosť strhaný, veď ide zo Šumiaca cez Dobšinský kopec, Dobšinú a Betliar. Pýta sa, kam pokračujeme ďalej a či je to už len dolu kopcom. Potešíme aj sklameme ho - áno, dolu, ale len kúsok, potom stále nahor proti vode. Voláme ho, či nejde s nami do terénu, ale s vďakou odmieta, že ostane verný asfaltu. My sa vydávame po modrej cyklotrase smerom do Rakovca. Tešíme sa na zjazd, ale cesta, ktorá kedysi bola asfaltkou, tvrdošijne stúpa a stúpa, až sa nám zdá, že je to odrazový mostík na odlet priamo do neba. Aj by sme nadávali, ale nedá sa - tie výhľady, ktoré sa nám naskytajú na nádherné úzke Hnilecké údolie, sa nedajú ani opísať. Až keď sa pod nami červenejú strechy osady Sykavka, vychádzame na najvyššiu kótu 953 a konečne začíname klesať. Zletíme dolu po ceste striedavej nekvality podľa toho, koľko asfaltu sa na ceste zachovalo. Preletíme cez Rakovec, Mlynky a Prostredný Hámor a hľadáme si nejaké miestočko na posedenie a obed. Usadíme sa v autobusovej búdke. Ešte nevybalíme obed a prirúti sa náš známy zo sedla Súľová - tak sme ho napriek tomu stúpaniu predbehli. Len pár slov, vraj už má natočených 90 km a potrebuje doraziť do Šumiaca - úprimnú sústrasť, nechceme byť v jeho koži.

My si pokojne posedíme, najeme sa a plní síl vybehneme na Dobšinský kopec - opäť po asfalte. Nežiada sa nám kamenistej strmej cesty z Dobšinskej Maše. Makovica ide dopredu, aby sme náhodou v zjazde neobehli fotopoint Pod čižmou. Dokumentujeme tretí dnešný bod koruny a letíme s vetrom o závod... a o chvíľu aj s dažďom o závod. V úzkej doline v Stratenej duje taký vetrisko proti nám, že najväčšie vypätie síl vytočí na tacháči sotva 14 km/hod. V Stratenskom kaňone sa vietor utíši, tak si to užijeme, pokojne bicyklujeme a obzeráme si okolité skaly. Menej nás už teší to, čo sa deje po výjazde na cestu. Spúšťa sa taký veľkokvapkový riedky dážď a k tomu aj vietor, samozrejme proti nám. Namáhavo vylezieme na kopček k infocentru. Aj by sme si dali možno nejakú kávu, ale zdá sa, že všetko je tu ešte zavreté. Tak len fotky dnešného cieľa č. 4, nasadáme a v končiacom daždi sa spúšťame k odbočke na Kopanec. Po prvej zákrute môžeme vetrovky vyzliecť. V doline otvorenej k juhu neprší, ani nefúka, dokonca sa nad nami objavuje modré nebo. V nohách už cítime tie 4 zdolané kopce, tak viac obdivujeme okolie maskujúc pomalší presun. Vďaka tomu si všimneme čudné zvodidlo, ktoré v jednej zákrute odbočuje na strmú lesnú cestu. Temer na vrchole stúpania Makovica objavuje pri ceste rozkvitnutý vstavač - takže slovenské orchidey už kvitnú. Na Kopanci dnešná posledná fotka č. 5. Kuk do cestovného poriadku - o hodinu ide z Vydrníka osobák, to by sme mali stihnúť. Lepšie ako vrátiť sa do Stratenej a čakať vyše hodiny na vlak.

Letíme dolu kopcom až po Pílu. Potom nás čaká nečakaný kopček a v momente ako sa na Podlesku dostaneme z lesa, oprie sa do nás to, na čo sme už takmer zabudli - meteorológmi predpovedaný severák. Poslednými silami a nadávkami "všeho druhu" adresovanými tam hore prídeme 10 minút pred odchodom vlaku do Vydrníka. Pantograf príde načas, napcháme sa na zadný predstávok a už sa aj vezieme bez zbytočných prestojov domov. Ani sme nečakali, že sa stihneme do Košíc vrátiť pred siedmou.