Názov: | Krakau - Rakúske Alpy |
Dňa: | 01.08.2009 - 08.08.2009 |
Účastníci: | Makovica, Zuzka, Kamil, Peťa, Žanka, Kopro, Danka, Szabi |
Hostia: |
Do Rakúska sme sa vybrali na pozvanie Rakúskeho turistického klubu - sekcie mládeže. Skratku má klub ÖTK - prečítaní bez diakritiky otk - od toho už nie je ďaleko k slovu otík - a tak všetki účastníci dostali jednotné pomenovanie - otíci. Stretnutie sa uskutočnilo v krásnom údolí nad riekou Mur - Krakautal - má aj samostatnú internetovú stránku www.krakautal.at . Nie sú totie najpravejšie divoké Alpy, ale maximálna výška je tiež solídna - 2740 m. Na mape bola spústa ciest a cestičiek, tak sme sa rozhodli pre bicykle.
1. deň - 1.8.2009 - Mali sme trošku problém s prepravou, a tak nám nakoniec rakúski priatelia ponúkli na odvoz mikrobus z Bratislavy až do miesta určenia. v sobotu, tesne po polnoci nasadáme na rýchlik Zemplín. Biky sa vezú úplne luxusne, temer všetky každý v svojom vlastnom stojane. Trocha spíme, trocha sa bavíme a samozrejme smejeme, až teta zo susedného kupé príde a vysloví pamätnú vetu: "Ja chápem, že vy nechápete, že je nočný kľud, ale mohli by ste už byť ticho!!" No, snažíme sa....
Ráno na stanici nás čaká veľký Mercedes a potom ešte prichádza osobné auto s prívesným vozíkom. Nakladáme batohy a potom biky do vozíka - zmestí sa ich tam však len 5. Takže batoby musiav vom, odmontujú sa kolesá a 3 biky nakladáme ešte do mercedesu. Nakoniec sa to podarilo a vyrážame smer Rakúsko. Cesta je zaujímavá a Helmut nám vysvetľuje čo je čo, ukazuje zauímavosti. Na Semeringu nejdeme cez tunel, ale hore priesmykom, aby sme si užili výhľad. Vidíme okrem hôr aj jazdu historických traktorov a vzápätí kolónu luxusných kabrioletov. Okolo jednej popoludní konečne dorážame na miesto. Staviame stany, inštalujeme celtu, ktorá sa stáva našim spoločenským polostanom i prístreškom na bicykle. Zoznamujeme sa s okolím aj ľuďmi Makovica konštatuje: "No, tak toto, čo im vychádza z úsť, asi naozaj nebude nemčina, nerozumiem ani slovo..." Večer ešte malá vychádzka na bicykloch a už sa aj stmieva.
2. deň - 2.8.2009 V Krakaudorfe je akási ľudová slávnosť, kde budú po dedine nosiť tancujúceho obra Samsona. Je to len toť za rohom, krížom ce údolie, tak si tam zbehneme - no bolo by, keby....údolie Krakautal pretína presne v strede kaňon miestnej riečky, ktorý sa zahĺbil do podložia dobrých 200 výškových metrov. Užívame si zjazd mo úzkejmiestnej asfaltke a už menej nás baví prudký stupák a tlačenie v mokrej tráve. Nakoniec ale prichádzame do dediny. Všade ľudia v krojoch, v historických uniformách, stánky ako u nás na blšáku - opsky, topánky, oblečenie od výmyslu sveta, ale aj sladkosti, ktorým samozrejme neodoláme. Dychovka vyhráva a my čakáme na Samsona. Predtým ešte stihneme vybehnúť na kalváriu a chutnáme prvé alpské čučoriedky - sú síce veľké a modré, ale kyslé - akoby im chýbala sila slnka. Výhľad z kalvárie je prekrásny, ale dlho sa nedržíme,nechceme zmeškať sprievod. Ešte chvíľka a už h nesú - veľká figuríma skončí na pleciach jedného z miestnych silákoc. Má ešte 4 pomocníkov, ktorí mu pomáhajú udržiavať rovnováhu a odľahľujú mu plecia, keď stojí. 5 metrov vysoký Samsom ráčav sprievode jednotky strelcov, tancuje po meste a vždy po tanci nasleduje salda z pušiek - až z toho hučí v ušiach.
Deň pokračuje kúpaním v Badesee - krásnom jazierku s ružovými leknami keby sme aj by mali čosi také v našich horách!. Voda je ľadová, ale na osvieženie vynikajúca. A zaplávať si medzi leknami? Kto by to odmietol? Do tábora sa vraciame okľukou cez hornú časť údolia. Rieka sa tu nerazeráva tak hlboko a prejazd je ľahší - túto cestu budeme využívať celý týždeň. Večer pri ohni skúšame prvé hry, Otíci sa pridávajú.
3. deň - 3.8.2009 - začína úplne úžasne. V noci fúka ako bláznivé a tesne po polnoci sa ozve na stav ťuk-ťuk-bum-bum-trrrrrrrrrrrr - pravý alpský ľadovec. Trvá to len 15 minút, stany vydržali, nikto nepremokol, ale prídel krúp si nachádzame nerozmrznutý pri stanoch ešte ráno. Je pod mrakom, dáž visí na vlásku. Aj tak sa vydávame na tútu s rzikom, že premokneme (to ešte nevieme, že sa budeme mať aj kde vysušiť - vďaka hoteliéri, vďaka organizátori). Cestička k Etrachsee je - ako inak, asfaltová. To ale Žanke nebráni v tom, aby si vyskúšala prvé alpské tvrdé pristátie - uvoľnil sa jej predný blatník, vbehol do kolesa a ona prebehla cez volant, pristála na asfalte a bicykel vo vztýčenej polohe nad ňou...našťastie to skončilo len modrinami na stehnách a zopár odreninani na lakťoch. Keď dorážame na chatu pri Etrachsee, začína nechutne pršať - a prší ešte aj o 3 hodiny. Takže po naobedovaní, kope hier pod strieškou strácame nervy, obliekame pršiplášte a vyrážame naspäť. Naštastie v údolí už neprší, tak si užívame zjazd a húsenkovú dráhu na ceste k obchodu - Otvárajú kvôli nám ešte pred treťou. Nakupujeme zeleninu, ovocie, maslo a poniektorí kopu sladkostí.
4. deň -4.8.2009 Prší prší, len sa leje. Wolfgang prichádza s ponukou, že si urobíme výlet do údolia rieky Mur - tak teda vyrážame mikrobusom okolo Prebersee do Tamswegu - maličké nestečko má krásne námestíčko so starým pivovarom, radnicou, krásnou výstavou ľudových remesiel, staničku úzkorozchodnej železničky a ekný kostol na kopci. Kamil, Žaneta a Peťa navštevujú cukráreň a my ostatní s rýchlo šplháme ku kostolu - máme šťastie, práve je otvorené, takže môžeme nazrieť aj dovnútra. Ešte pohľad pomedzi pretŕhajúcu sa hmlu na mesto pod nami a kopce za ním, zopár jahôd, strakaté ovce a už aj utekáme nadol. Nasadáme do auta a pokračujeme ďalej popri rieke. Odrazu Wolfgang odbočí vpravo, vraj ideme sa pozrieťna jedno horské stredisko. Priesmykom sa vyšplháme do výšky asi 1 800 metrov a zastaneme pri krásnom jazere. Všetko je ale v hmle a naďalej vytrvalo prší. Tak len nasadáme do auta a vraciame sa do Murau. Konečne prestáva pršať. obiehame pamiatky, kostol a kryté schody, vyhliadka na ďalšie kostoly na druhej strane údlia, riaka a vláčik hlboko pod nami. Ešte rýchle supermarket a posledná fotka pred mikrobusom. Do tábora sa vraciame o pol 4-tej a prestáva pršať. Konečne!! Náladu nám vylepšuje ešte večerný prídel jogurtu s ovocím od Otíkov - dávky obrovské, ovocie úžasné - a vraj tí malí otíci to nechceli - rozmaznanci!!!
5. deň - 5.8.2009 ráno vyrážame na skutočnú MTB cyklotúru - aspoň si to myslíme. Prvá polovica cesty k Ranten See ale aj tak vedie po asfaltke. Potom sa to mení na niečo, čo nie je ani makadam ani utlačený štrk, ale šutrovisko. Vo výške ca 1900 m nás vítajú - kravy, elektrický plot a uprostred neho zaparkovaný Xara Picasso, rašelinisko, jazero a hmla plaziaca sa z okolitých skál k nám. Nachádzame si miestočko za veľkou skalo, kde nefúka. Posedíme, pojeme, ale ďalej sa nám v tom blate k ďalšiemu jatzeru nechce ísť. Nasadáme na biky a po polhodinke sme späť v údolí vytrasení ako na centrifúge. Deň je ešte len sotva v polovici, pekne sa vyčasuje a otepľuje, tak sa rozhodujeme ešte pre Günster Wasselfall. Znamená to cez celé údolie prejsť do Krakaudorf, potom okolo Badesee a ďalej lesom stále nadol (bóže, to budeme musieť ísť aj nahor!!). Prechádzame cez bránku, keď tu domáci pán na nás kričí, že tam nesmieme. Nakoniec z toho vyplynulo, že nesmieme ísť na bikoch a on nám ich postráži. No - toto je vodopád pre turistov, ako sa patrí - môžete vyjsť okolo po bezpečných schodíkoch a mostíkoch, či odbočiť na rôzne vyhliadky na protiľahlých skalách. Cesta naspäť do Krakaudorfu nemá konca -stále do kopca, ešteže sú okolo tie maliny a cestu nám spríjemňuje aj srnka, ktorá na nás vykúka s porastu na kraji cesty. V dedine zase povinne navštevujeme obchod aj s kúpou nanuku. Premýšľame, ak sa dostaneme domov, ale namiesto prechodu cez roklinu volíme radšej obchoádzku našou tradičnou serpentínou. Máme celkom dosť - viac ako 50 km a prevýšením asi 1 300 metrov, to celkom stačí.
6. deň - 6.8.2009 Nastal deň D - ideme na Preber. Wolfgang nás odváža mikrobusom k miestu najvýhodnejšieho nástupu a začína naše stúpanie s prevýšením1540 metrov. Szabi polemizuje, že pre človeka je zdravé stúpať denne maximálne 1200 metrov a či sme dostatočne silní na to, aby sme to zvládli . Myslíme si, že sme..... Onedlho sme už pri Grazer Hutte a stretávame sa s kravkami a plotmi. To sme ešte netušili, že kravy a ploty pôjdu s nami do výšky 2500 metrov. Stúpame po rebrobitom hrebeni a tak sa nám pomedzi prevaľujúce sa trhance hmly otvárajú výhľady na všetky svata strany. len škoda , že horúčava narastá a s ňou aj opar, ktorý dáva len tušiť mohutné alpské velikány na severozápade. Vychádzame na vrchol a tu náís prekvapí Wolfgang - má 70 rokov, ale vybehol tam z druhej strany ako srnka. V kútiku duše sa hanbíme za svoju nekondičku - ale na druhej strane, on sa nepotreboval skamarátiť s kravkami, fotiť kvietočky (tie, ktoré kravky nestihli zožrať) a ochkať nad panorámou - on tu bol už 3 či 4x. Zaliezame do priehlbinky vyhĺbenej vo vrcholovom suťovisku - je akurát tak pre nás. Trochu doplňujeme enrgiu, trochu fotíme a najmä vyvolávame pozornosť okoloidúcich slovenskou vlajkou na Kamilovom batohu a nápisom Slovakia na našich tričkách. Ešte foto pri kríži, ktorý asinesmie chýbať na žiadnom rakúskom kopci a už schádzame nadol k Preber See. Teda, tadiaľto ísť hore, to by bola naša smrť - nekonečný šikmý zráz ako keby ste šli na strechu. Keby nie tie kravy, kone a snehové fľaky, na ktorých sa Kamil dokonca šmýka po zadku, tak máme vážny psychický problém. Na chate nás Wolfgang ponúka malinovkou a cez prastarý les so zvláštnymi lišajníkmi, čo vyzerajú ako vlasy, schádzame k rašelinovému jazeru Preber See. Nezdržiavame sa, chceme byť čo najskôr späť, aby sme stihli futbal vedúci kontra účastníci - stíhame, ale chlapci sa hanbia prihlásiť, že chcú hrať. A tak bez nás malí Otíci prehrávajú.
7. deň 7.8.2009 Ráno nám majú vziať biky, tak čakáme Helmuta. Prichádza až okolo 10-tej, tak sa náš odchod do rokliny uprostred údolia dosť omeškáva. Je nesmierne horúco a dumáme, kamže vlastne dnes pôjdeme. Cesta do rokliny lesnými cestičkami pomezi ploty a kravky je nakoniec celkom príjemná. Cestou sa nám ponúkajú hory malín a elektrický plot, na ktorom robíme všetky možné skúšky vodivosti a uzemnenia. Výkriky auuuuuuuuuu a následný smiech sa rozliehajú naširoko a mladé býčky na nás nechápavo čumia. V dedine je obchod zatvorený, ale objavujeme niekoľko krásnych záhrad. Vyteperíme sa na Badesee s tým, že sa ideme kúpať, ale nikto nemá odvahu do tej ľadovej vody vliezť. Radšej kŕmime keksami kačičky - sú pratične odvážne. Makovica, Zuzka a Žanka si nazbierali super večeru - plný klobúk kuriatok a masliakov, dokonca aj jeden hríb-modrák a dva dubáky. V obchode kupujeme 10 vajeca super večera je istá - Eierschwammerln - po rakúsky kuriatka - slaninka, cibuľka a vajcia - mňam -obsah ešusu zmizol za pár minút, dokonca aj Kopro ochutnal a povedal, že vraj celkom dobré. Vwečer sme mali ešte táborákovú službu. Nachystali sme dreva ako na upálenie čarodejnice, ale to sme ešte nevedeli, že máme národ aj večer baviť. Tak sme asi hodinku vydržali držať krok s Otíkmi v striedaní pesničiek, ale väčšina skončila tak, že sme nevedeli poriadne text. Potom sa to už dostalo do toho štádia, že nám dali jeden spevník a my sme si vyberali, čo chceme spievať. Vydržali sme až do polnoci.
8. deň - 8.8.2009 Balíme tábor, skladáme stany, lúčine sa s táborom, so všetkými milými vedúcimi a zlatučkými účastníkmi, najsrdečnejčňšia je rozlúčka s červotočmi - teda Holzwürmen z Viedne, ktorých maskotom je náš obľúbený Abrahám - ako sme sa neskôr dozvedeli geniálny počítačový expert. Okolo 11-tej odchádzame. Helmut nám oznamuje, že nám niečo ukáže. Prudko odbočuje do Sölkpassu - Zuzke je zle, Žaneta radšej zaspáva a my ostatní čumíme s otvorenými ústami na tú cestu, tie serpentíny, riskujúcich motorkárov a pachtiacich sa cyklistov. Prechádzame vnútrozemím a vidíme aj iné hory ako naše Malé Taury nad Murtal. Fascinujú nás 1000-metrov vysoké lezecké vápencové steny, smaragdovozelené jazero, baňa na siderit vysoká ako Mayská pyramída......do Viedne prichádzame o 18.00. Na Ministerstve financií nás čakajú už naše biky, Peťo Perhala a sám prezident Rakúskeho turistického klubu, ktorý nás chce previesť po Viedni.
Stíhame ešte Schönbrunn v posledných lúčoch slnka a potom už len nasleduje šialená jazda po cyklochodníkoch Viedne (vraj ich je 800 km!!). Vidíme v behu Ring, Hofburg, Radnicu, Ministerstvo spravodlivosti a dokonca aj Prater - teda aspoň jeho Riesenrad. Na stanicu dochádzame v hlbokej tme po pol desiatej, aby sme akurát stihli posledný vlak. Wolfgsng, Helmut a Peťo čakajú s nami, až kým vlak odíde. V Bretislave ešte rýchlo prestupujeme, na 6 vyhradených miest napcháme 11 bicyklov (a sprievodkyňa si to ani nevšimne) a ukladáme sa na sladké driemoty. Veľmi sa nám nedarí, lebo vlak je plný. Ale veďuž ideme domov, tak sa to dá prežiť.
- Ak chcete pridať komentáre, tak sa musíte prihlásiť
- prečítané 7196x
aha
takže to s vami cestoval v kupe ked ste šli z výletu. Aj ste sa bavili o rakúsku. Vy ste vystupili v KE, a ja som šiel s kamošom ďalej do MI. A mňa sprievodkyňa sprdla, že čo si tam dávam bicykle, ked ich je tam už toľko. Ale pekne pekne, tak nech sa vám darí v tomto klube.
Jano