kategórie:
Názov: Kasprov vrch - posledný letný výlet
Dňa: 20.09.2018
Účastníci: Makovica, Ľubo
Hostia:

Popis akcie: 

Tak som si povedala, že si treba ukradnúť ešte jeden krásny letný deň  - a až teraz som si uvedomila, že to bol takmer naozaj astronomicky posledný deň tohto leta. Ani som nedúfala, že sa niekto pridá, veď je štvrtok - bežný pracovný deň. Nakoniec ale vyrážame v dvojici s Ľubom.

S malou dušičkou prichádzame k zubačke - bude miesto na biky? nebude? Zubačka je obsadená do posledného miesta na sedenie, ale veď biky postoja vedľa nás, takže sa pohodlne dostávame na Štrbské Pleso. V susednom vozni idú ďalšie dva aj so vzácnym nákladom - na sedačke záva asi 2-ročný drobec v hrubej vetrovke. Hore na plese nám rušňovodič potvrdzuje, že keby bolo plno, vzal by nám biky do služobného priestoru - dobrá správa. 

Okolo Nového plesa zbiehame na cestu a už aj fičíme dolu kopcom smer Podbanské. 17 km prekonávame za necelých 40 minút, a to si ešte stihneme všimnúť panorámu pod nami, odbočky na Jamské pleso a Tri studničky (parkovisko je preplnené, na  Kriváni bude dnes husto). Na Podbanskom je len 1 biker, práve vystupuje z auta a skladá bike. Pri studničke so zvieracou hlavou doberám vodu a hneď odbočujeme do doliny. Stúpanie je veľmi mierne, tak si len tak točíme pedálmi bez väčšej námahy a obdivujeme okolitú krajinu - hotel - ohavu a umierajúce lesy na svahoch nad ním, spúšť, ktorú narobila voda v auguste a to, ako to vodohospodári stihli opraviť. Odbočujeme doľava po zelenej cykloznačke do Tichej doliny. Je ozaj tichá, sme tu sami, počujeme len jeleňa, ktorý trénuje na nočné vábenie. Očami podvedome hľadáme huby - je tu aj pár pekných kúskov - fotogenických, ale nejedlých. Všade v podraste tisícky malých stromčekov, život zovšadiaľ len tak prekypuje. Posledná zákruta a sme na Liptovským košiari - otvára sa nám pohľad na celú dolinu, vidíme temer až po Závory. Odbočujeme na žltú značku a po asi 50 m tlačenia strmo hore kopcom parkujeme naše tátoše za stromami. Prezliekame sa do turistického, beriem paličky, biky aj s prilbami a nepotrebným oblečením zamykáme o stromy. Na Kasprov vrch je to po krásnom mäkkom chodníčku vraj 2:10. Serpentínami pohodlne, ale isto, bez náhlenia, stúpame nahor. Nespočetnekrát sa obraciame a kocháme výhľadom, ktorý je za každou serpentínou širší a širší. Všeličo tu ešte kvitne, niektoré kvetinky už druhýkrát v tomto dlhom lete. Natrafíme aj na nevädzu, horčeky a klinčeky peristé, ktoré omamne voňajú. Predbiehajú nás ďalší turisti, ktorí mali podobný nápad ako my. Jeden dokonca beží nahor - vraj dostal som od ženy a detí len krátky opušťák. Keď prichádzame hore, už sa rúti dolu s dovetkom, že o tretej musí vyzdvihnúť syna zo škôlky....

Na hrebeni nad nami, kam oko dovidí, je plno pobehujúcich mravčekov - už vidíme, čo nás čaká. Každých niekoľko minút hore lanovka vypľuje 20-30 Poliakov, ale aj Čechov a Slovákov bažiacich po vysokohorskom zážitku. A skutočne tu vidíme všetko - dokonca aj ivalidný vozík v off-road prevedení. 

Výstup sme stihli o 20 minút skôr, tak si v presnom časovom harmonograme doprajeme cestu po hrebeni smerom na Svinicu. Po chodníku ohraničnom vymedzovacími páskami a vybavenom kamennými schodami a drevenými prepážkami pre ľahší výstup vybehneme na Beskid - 2012 m - to len aby sme sa dostali nad 2000 m a nakukli do Ľaliového sedla, ktoré je hranicou medzi Vysokými a Západnými Tatrami. Vraciame a na námestie (križovatka chodníkov vydláždená skalami, čo vyzerá síce trochu smiešne, ale je to veľmi účelné, aby sa zabránio erózii pri toľkých davoch). Obchádzame Kasprov vrch, kocháme sa výhľadom na Červené vrchy a na majestátneho skamenelého rytiera - Giewont. Posedávame, čakáme na príchod najbližšej kabíny lanovky. Tak sa trošku zasedíme a už je náš presne vypočítaný časový plán narušený. Pôvodne sme chceli odísť zhora tesne po jednej a je už 13:45. 

Naspäť to ide rýchlo, ale aj tak je tesne pred treťou, keď prichádzame k bikom. Je ich tu zaparkovaných hneď niekoľko ďalších, teda podobný nápad malo viac ľudí. Kým sa prezlečieme, je 15:10, teda na presun 30 km do L. Hrádku máme presne hodinu a 14 minút. Trochu natesno, ale stíhame, veď za 20 minút sme na Podbanskom. Cestou predbiehame pešiaka, ktorý šiel oproti nám na serpentínach - nechcela by som.... Z 20 minút je nakoniec polhodina, takže vidina vláčika o 16:27 sa pomaly rozplýva. Ľubo ale tvrdí, že to stihnúť musíme, kto by čakal v Hrádku 2 hodiny. Tak kopne do vrtule a ja sa zavesím zaňho. Je to mocný chlap, tak sa pekne zaňho skryjem, občas mi to vyjde tak, že aj 2-3 sekundy nemusím zúrivo točiť pedálmi. Nakoniec prekonávame aj miestny protivietor a s priemernou rýchlosťou 29,5 km/hod. prichádzame do Hrádku na stanicu 10 minút pred odchodom vlaku.

Vo vlaku dorazíme zvyšné zásoby a len pokojne trávime so žemľami aj krásne zážitky dnešného dňa. Posledný letný výlet sme si riadne užili.