kategórie:
Názov: Ľadový expres - tretia epizóda
Dňa: 15.02.2020
Účastníci: Makovica, Telíčko, Eva
Hostia:

P1610586.JPG P1610671.JPG

Popis akcie: 

Dnes to bolo o pohodlnej jazde krásnym vláčikom a nádhernom bežkovaní panenskou prírodou.

Vlak je skoro plný nadšených nedočkavcov. Na stanici je hádam najvyššia koncentrácia lyží, bobov a sánok v  poslednom mesiaci. Po minulotýždňovom trápení so starými motorkami nás vezie krásna nová súprava. Vystupujeme v Dobšinskej ľadovej. Obloha ako vyzametaná a po lúke práve pobehuje zaujímavé autíčko na pásoch upravujúce bežkársku trať. Je to také štrikovanie hore-dolu po lúčke, aby sa nahnali kilometre, ale iniciatíva poteší. Už na nej naháňajú bežky aj košickí korčuliari a maratónci, ktorí bežky využívajú na zimný tréning.

My sa vyberáme po žltej značke smerom na hrebeň k červenej Ceste hrdinov SNP. Máme šťastie, nejaký skúter si tu urobil stopu, takže sa nám šliape pomerne pohodlne a netreba ťahať stopu v hlbokom snehu. Za niečo viac ako hodinku vychádzame na Nižnú záhradu a pripájane sa k červenej. Ideme ešte kúsok doprava a začínajú sa nám otvárať pekné výhľady na juh na Radzim a obnovené staviská v závere Dobšinského potoka pod Cúdeniskom priamo pod nami. Na peknej vyhliadke aj s lavičkou sa lúčime. Telíčkovci sa vracajú späť na okruh v Dobšinkej a Makovica sa rozhodne pokračovať na Ondrejisko.

Hneď za  vyhliadkou sa terén pritvrdzuje. Treba vyzuť lyže a skalný chodníček asi 100 m nadol zdolať po vlastných. Na lúke však už opäť prichádzajú k slovu bežky. Na panenskej lúke si môžem vybrať, kadiaľ - veď to, vybrať si, ale kam a ako, keď značku nevidieť. Dávam si najväčšie rozlíšenie mapy na navigácii, zachytím smer značky a oscilujúc okolo smeru pokračujem okrajom riedkeho porastu krásne zelených, zdravých (zatiaľ) smrekov. Môj postup je korunovaný úspechom, stretávam sa so značkou. Potom zachytím stopu nejakého malého zvera a usúdiac, že asi poznal cestu, idem podľa tých stôp. Verte, či nie, fakt išiel po značke, len s tým rozdielom, že on sa popod popadané stromy pohodlne zmestil, kým ja som ich musela zložito obchádzať lesom. Preliezť s bežkami na nohách som to skúsila len raz, dopadlo to nabitým kolenom a parádnym lavórom v snehu. 

Vychádzam opäť na lúku pri odbočke na vyhliadku Strmá prť. Pred 2 rokmi som ju pre nedostatok času vynechala, dnes tam chcem vybehnúť, ale nie je mi dopriate. Nevšimla som si nevýraznú odbočku lesom doprava a končím v hlbokom a hustom lese. Vraciam sa teda späť na lúku a pri altánku, ktorý si veľmi dobre pamätám z SNPčky pred 2 rokmi sa zastavujem na krátky odpočinok. Chrumkám dobroty z batohu a kochám sa výhľadom na holý Buchwald. Odrazu zaznamenám podo mnou pohyb - pri vydlabaných kmeňoch so soľou sa zastavili 2 srnky a hostia sa. Tak sme teda jedli spolu. Keď sa pobrali do lesa, pobrala som sa aj ja. Čas sa povážlivo posunul za poludnie, treba sa pohnúť, lebo mi ten vlak nakoniec ujde. Sneh zmäkol, nepríjemne sa lepí na lyže zhora aj zdola, pohyb je viac ako ťažký. Takto, ťahajúc za sebou a neuskále oklepávajúc kilá navyše, vychádzam až do lesíka pod skalou na Ondrejisku (Borovniaku). Tam lyže vzorne očistím a opriem o strom do tieňa. Hádam vychladnú a prestanú sa olepovať.

Posledné metre zdolávam pešo. Hore nikto, len modré nebo, Tatry, Kráľovka, kostol na Mariálnskej hore nad Levočou a jemný vánok, ktorý okrem tej trochy snehu jediný pripomína, že ešte nie je leto. Krátke posedenie, spomienky na všetky tie denné i nočné krtkovské výstupy z Čuntavy a už sa aj vraciam späť. Lyžiam pobyt v chládku pomohol a plnou rýchlosťou sa vydávam na cestu späť. Zisťujem, že pätica pešiakov, ktorí dorazili na vrchol po mne, to tu dokonale rozryla, miestami aj moje vlastné stopy spred polhodiny. Stratkou sa dostávam priamo na rázcestie Pred Čuntavou. Vidím zľava z modrej prichádzať krásnu stopu a už sa teším, ako poletím dolu cestou, veď čas sa mi naozaj kráti. Bežkár mieni, pechota mení - milá pätica pešiakov sa po celú cestu držala ortodoxne v ležkárskej stope a rozryla ju ako stádo tých malých pásikavých. Tak teda nadávam ako chorá vrana a pichám paličkami ostošesť. Niestami si musím aj robiť novú stopu, lebo cez to oranisko sa nedá....

Na Besník prichádzam o tretej, do odchodu vlaku je 50 minút - veselé. Neschádzam na sedlo, ale beriem to svahom ponad cestu. Nakoniec ale vyzúvam v snahe prejsť na druhú stranu a ponad prameň Hrona pokračovať na bežkách - nedá sa, pri ceste je mantinel snehu a navyše elektrický ohradník. Po asi 200 m nachádzam miestočko na prechod, nahodím lyže a letím dolu lúkou k prameňu. Od prameňa je už opäť natiahnutá stopa -  vedie tesne popri ceste, miestami sa ani nevie zmestiť medzi zvodidlo a meander Hrona. Ľavou rukou sa držím zvodidla, aby ma nešmyklo do vody, ale nakoniec bezpečne prichádzam k viaduktu a ďalej až priamo pod stanicu. Do odchodu vlaku ostáva ešte 15 minút, takže som to stihla....

Bolo to ťažké, ale pekné, taký bozk skutočnej slovenskej zimy. Vlak sa plní spokojnými výletníkmi. Vymieňajú si zážitky a pokojne driemkajú v pohodlnom teple vlaku.